V dnešnej dobe podľa mňa staroba začína po osemdesiatke. A keď sa jej dožijem, tak sa to v mojich očiach zas posunie. V každom prípade som záverečné skúšky urobila. Síce až na druhý krát, lebo policajtke sa nevidela taká drobnosť, že som vošla do protismeru. Druhý krát bol so mnou policajt a očividne si vravel, že za také riziko berie teda strašne málo. Keď som opúšťala nepoškodené auto autoškoly, všetci si vydýchli a bolo mi doporučené jazdiť s niekým skúseným. Časovo to neohraničili, ale cítila som tam takého pol roka.
Nikto skúsený nie je po ruke, musím jazdiť sama, tak mám zatiaľ len malý okruh. Moja prvá samostatná jazda bola veľmi vzrušujúca. Do práce, čo sú asi štyri kilometre. Bola som z toho tak nervózna, že som doma nechala telefón, aj kľúče. Smelo som sa vrátila a zároveň som si skočila na pumpu pre samolepku začiatočníka. Už som sa cítila ako profík. Nalepila autu zetko na prdel a že cúvnem a šup do práce. Tak som cúvla. Ozvala sa rana. Pozrela som dozadu a tam, kde malo byť zadné sklo bola utešená veľká diera. A cez ňu sa na mňa usmieval náklaďák, ktorý tam nemal čo hľadať...si myslím. Sklo sa sypalo a ja som chcela byť niekým iným. Kľudne aj záhradným trpaslíkom, len nie idiotom, ktorý si vybije sklo na aute hneď na prvej jazde.
Odišla som domov a pri každom výmole, kedy sa sypalo ďalšie sklo som sa častovala novými a novými nadávkami. Chudobná slovenčina. Neuveriteľne bravúrne som trafila do brány a zaparkovala auto na jeho miesto, kde pred tým čakalo tri mesiace, aby tam čakalo zas...bohvie dokedy, lebo moje konto je trvalo mínusové. Jediné pozitívum toho bolo, že som rozveselila celú rodinu a blízke okolie.
Záchrana prišla v podobe anjela. Bol síce napaprčený a podozrieval ma, že mu to robím naschvál, ale urobil rázne opatrenia, aké sú vlastné iba jemu. Vygúglil zadné dvere, sadol so mnou do auta a išiel až do tramtárie, aby mi ich kúpil, dal namontovať, aby som neprestala jazdiť. A nemá z toho nič, iba to, že ho milujem.
Malý okruh už jazdím pohodovo, je na čase pridať náročnejšie trasy. Za rok už budem dobrá a budem sa čudovať, ako som mohla prežiť celý dospelý život bez auta. Ale, ako sa vraví, nikdy nie je neskoro a už som sa vážne zamyslela nad koňom, lebo pri mojej smole, ropa sa za chvíľu minie a kôň sa stane samozrejmosťou...ak sa dožijem minimálne stovky, a to ma už do žiadnej koňoškoly nezoberú.
Srandičky...to len aby som zakryla rozpaky nad tým, že neviem, ako poďakovať...tak len dík, okrídlený.
