Tieto príbehy sa rodia veľmi zvláštne a to je na nich pre mňa tak lákavé a zaujímavé. Väčšinou si otvorím dokument a čakám. Príde prvý inšpirujúci moment a ja začnem písať. Môže to byť čokoľvek, slovo, veta, obraz, výjav, vôňa, zvuk... začnem a príbeh sa odvíja takmer nezávisle odo mňa. Ja len zapisujem, ukladám slová a nakoniec upravím korekciou. Sama som potom prekvapená, kde som sa za tých pár chvíľ ocitla a čo úžasné sa udialo.
Často sa jedná o náhodné stretnutie dvoch ľudí, ktorí sa nepoznajú, na zvláštnych miestach. Ich vesmíry sa dotknú, na pár okamihov, aby sa o pár krásnych chvíľ navždy vzdialili a zostala len letmá spomienka zachytená v mojej poviedke. V podstate ide o to, že všetci sme nejako prepojení a dať možnosť intímnemu prepojeniu je asi tá najzvláštnejšia a pritom tá najprirodzenejšia cesta. Odohráva sa to väčšinou bez slov. Netreba kaziť čaro okamihu zbytočnými rečami. Slová sú iba symboly, ľudia ich často používajú na odvádzanie pozornosti od podstaty a pravdy. Ale ruku na srdce, kto má chuť v takej situácii rečniť? Každé slovo vyznie hrubo a príliš hlasno. Pretože tu nejde len o telesné zbližovanie. Ak si človek dá šancu, je tomu druhému najbližšie, ako sa dá. Ak je vnímavý, zachytí tlkot srdca svojho partnera a naladí sa naň. A za svojimi zatvorenými viečkami vidí, vníma toho druhého celou svojou bytosťou.
Možno je na mieste otázka, prečo mám potrebu tieto príbehy písať. Možno preto, že slúžim ako cesta, ako ich dostať na papier. Bola by škoda, aby lietali niekde v povetrí. Tí, ku ktorým sa dostali, boli potešení. Ostatní sa môžu tešiť, keď nájdem odvahu ich vypustiť do sveta.
