Cítim v otázke túžbu vypočuť si ponosy a nadávky na exa. Je predpoklad, že po tom, ako ma opustil mu neviem na meno prísť a že potrebujem nejaké rameno, lebo doma plačem len do podušky. Väčšinou vidím prekvapené tváre, keď odpoviem, že na to, ako sa ex má sa musia ľudia pýtať jeho.
Nerozvíjam tému, sotva kto by pochopil, že necítim voči nemu nenávisť. Dokonca, že ho mám rada aj naďalej a už vôbec nikto by nerozumel tomu, že som mu v podstate vďačná. Nebyť jeho odchodu, mojej veľkej bolesti a všetkého, čo po tom nasledovalo, nikdy ba som sa nedostala tam, kde som teraz. Nebola by som nútená ísť až na dno svojich síl a zas sa vyšplhať a ísť ďalej. A nielen to, pozrieť sa na seba priamo, bez ilúzií a priznať si holé pravdy. To sa nikomu nechce, hráme hry a veríme svojim divadlám.
Po veľkom kriku, ktorý som spustila, keď som zostala sama nastalo obdobie ticha. Zahĺbila som sa do svojho vnútra a teraz už môžem slobodne rozprávať. Ešte nie som z toho celkom vonku, mám zablatené topánky, ale ku dnu ma už nič neťahá.
Prešla som dlhú, predlhú cestu, no nevedela by som nikomu radiť, čo má robiť, ak sa ocitne v takej situácii ako som bola ja, aj napriek tomu, že som si to odžila. Ani nemám chuť radiť, pomáhať, zachraňovať, nemyslím si, že som lepšia, ako niekto, kto je na dne. Nemám v sebe povýšenectvo tých, čo pomáhajú. Potrebujú vďaku a obdiv. Ja chcem len pokoj a lásku. Nechcem svietiť, stačí mi žiariť a to tak, že to nemusí byť vidno.
A predsa len je vo mne kus namyslenosti. Píšem. V samote v ktorej žijem, vediem dlhé monológy a moja namyslenosť mi našepkáva, že je to škoda, že by si to možno niekto aj rád prečítal. Asi každý rád zanecháva za sebou stopu. A tak pokračujem v písaní. A ďakujem tým, ktorí ma k tomu nabádali.
