Boli sme na dvore dosť zohratý tím, keď sa do nášho domu prisťahoval nový chlapec. Na svoj vek bol prerastený, neprimerane sa všetkému smial, poskakoval, ako opica, keď sa tešil a matka ho obliekala do ružových dievčenských tielok. Ale v podstate to vôbec nevadilo. Prijali sme ho bez výhrad. Zabodoval tým, že mal silu ako medveď, čo na požiadanie každému predviedol tak, že mu stisol ruku.
Nebolo veľmi rozumné ho rozzúriť, vtedy zatínal zuby a bil hlava-nehlava. Jeho matka držala v okne stráž a včas ho odvolala, takže nestihol nikoho skántriť. Po čase vyseparoval z okruhu priateľov všetkých chlapcov, aj keď tí z nášho domu ho vlastne chránili. Hral sa výlučne s babami.
Netrvalo dlho a najväčšie klebetnice medzi rodičmi si rodinu preklepli. Tak sme sa dozvedeli, že chlapec nie je ich syn, ale synovec, že prekonal mozgovú obrnu a že lepšie to už nebude. Cítili sme s kamarátkami povinnosť mu túto informáciu zreferovať. Že to bola chyba sme pochopili, až keď nám matky straaašne nadávali, aké sme bezcitné.
Cez leto bývali okná bytov dokorán a tak sme mohli počuť, ako chlapcova matka požaduje od neho poslušnosť a on ju uzemňuje tým, že: „ty nie si moja mama“... hádky tam potom bývali často. Chlapec už medzi nás nesmel, len sedel pri okne a díval sa na naše hry.
Neskôr, keď sme vyrástli, celkom sme naňho zabudli. Von chodil len s nevlastnými rodičmi a potom už len s otcom do krčmy. Naučil sa tam samé dôležité veci, ako piť, fajčiť a pľuvať na zem.
Keď som si ako dospelá spomenula na celú záležitosť, dodatočne ma to mrzelo, ale naša „krutosť“ bola prácou rodičov. Keby nám vysvetlili, že táto pravda chlapcovi a jeho matke ublíži, určite by sme to neurobili. Pochopili by sme to. Len keď som bola malá ja, tak sa nosilo že „je to ešte dieťa, nemôže tomu rozumieť“
Myslím, že sme ešte uroboli zopár takých faux pas, ale nikdy nie s úmyslom niekomu ublížiť. proste do vypálilo zle.
