Keď sa vydala a mala konečne svoje peniaze a jedlo, o ktoré sa nemusela s nikým deliť, pravdepodobne dobiehala zameškané a veľmi rýchlo sa dostala do formy, o ktorej sa v tých časoch hovorilo: Pani tá a tá...ako len dobre vyzerá...Pamätám si, že vtedy "dobre vyzerali" všetky mamy z našej ulice, až na výnimky, ale to boli "fifleny" a "také čo nemajú nič iné na robote, len pred zrkadlom sedieť" a potom také, o ktorých sa šuškalo, že nie sú na tom zdravotne dobre "veď len sa na ňu pozrite, chudera, aká je chudá"
Dobre vyzerajúce mamy sedávali na lavičke pred domom a bolo veru treba pridať aj druhú lavičku, lebo sa nepomestili. Lavičky sa kradli spred krajského národného výboru v noci s požehnaním rodičov, lebo vtedy kradnutie nebolo kradnutím. Ale keď už bola pred domom, poctivo ju ockovia prireťazovali, aby nám ju nikto neukradol. Malo to svoju logiku.
Mama napriek nadváhe chodila vždy pekne ohodená. Vedela šiť a v tom čase, keď boli dostať v obchodoch handry čo s módou nemali nič spoločné, bola to úžasná devíza. V partiovke nakúpila látky a po večeroch sa hrbila nad starou singerkou, pokým sa nezačala odúvať, že musí šiť na takej haraburde, čo ani cik cak nemá, až kým otec nepovolil a nekúpil jej Veritasku. Prekrásna haraburda poputovala tetke. Ktovie na kieho árona, keď na nej nikto nikdy nič neušil. Ešte teraz som za ňou zatlačila slzu.
Moja obézna mama ma ubezpečovala, že aj ja budem taká, že určite po deťoch atď. Keď jej proroctvo nevyšlo, tak sa uspokojila s iným, že v jej veku budem mať určite vrásky až na zem, že mi ich nevyrovná tuk na tvári, ako jej. Možno vrásky mám, ale našťastie už nevidím dobre, tak ma to netrápi.
Obezitu som nezdedila, ale lásku k šitiu áno. Dokonca som si z nostagie kúpila starú singerku čo sa na tú našu veľmi podobá. Pri pohľade na ňu blúdim spomienkami a zachytávam zvuky, vône, atmosféru, farby, svetlo. Len ťažko sa to dá opísať slovami...
