Pozeral na mňa zamračene, možno nenávistne a len precedil pomedzi zuby: „Mám dosť toho ponižovania od teba, už sa nenechám...“ akoby mu náhle došli slová, akoby to, čo chcel vysloviť nemalo pomenovanie. Len sa na mňa pozeral a tvár sa mu pomaly krivila, vraštila, až sa mu náhle z očí začali rinúť slzy. Stál, celý zhrbený a bezmocne plakal.
Nevedela som, čo mám urobiť. Udrel ma, to ja by som mala plakať a byť utešovaná, ale cítila som, že toto je niečo veľmi silné a veľmi zvláštne a že napriek tomu, ako to vyzerá, on je ten, kto trpí. Podišla som k nemu, objala ho a obaja sme klesli na zem. Rozplakal sa ešte viac a ja som si uvedomila, že plačem s ním. Naozaj sa nedali nájsť slová na to, čo sme obaja prežívali. No ja som tušila, že toto je koniec a že tomu nijako nezabránim. A že to možno ani nechcem.
Viem, že sa cítil byť ponižovaný, no ja som si to neuvedomovala. Tým, ako som žila a o čo som sa usilovala, som jeho zatláčala do úzadia a on sa nevedel vymaniť. Čím viac sa snažil, tým to bolo horšie. Myslím, že ma v určitej chvíli začal nenávidieť. No ja som bola ako slepá, chcela som, aby bol na mňa hrdý, túžila som po pochvale, možno aj nejakej spoluúčasti, snívala som o tom, že budeme tvoriť spolu. No on to príjmal ako ponižovanie. Možno aj trochu žiarlil, možno si myslel, že je lepší, šikovnejší, len mu nedám priestor, aby to dokázal.
Teraz už viem, že viac, ako na seba, mala som sa sústrediť na to, aby som ho podporovala a pomohla mu vyjsť z ulity. Bolo by to prospešné pre oboch. Bohužiaľ, už je neskoro. Uteká odo mňa a ja nemám silu ani chuť ho zdržiavať. Pravdupovediac, uľaví sa mi. Nedokážem už sledovať ten jeho večný boj so sebou, to, ako nevie uchopiť svoj osobný problém a popasovať sa s ním, radšej uniká do klišé a naučených fráz, ktoré rozdáva na počkanie na všetky strany, aby aspoň týmto vynikol a zažiaril.
Áno, ľudia ho obdivujú, vládne slovom, vie ohúriť svojim intelektom, ale iba ja viem, aký v skutočnosti je a preto teraz odo mňa uteká. Nechce moje zrkadlo, chce cudziu plentu, za ktorú sa schová.
Vstal a pomaly kráčal ku dverám. Naše ruky sa rozpojili. Ani sa neobzrel ked za sebou zatváral. Zostala som sedieť na zemi a skúmala som svoje pocity. Som smutná, nešťastná, deprimovaná, uľavilo sa mi? Nič z toho. Úplné prázdno. Ticho a podivný pokoj. Možno to príde neskôr.
Dlho som blúdila po prázdnom dome. Izby akoby sa zväčšili, ticho zhmotnilo. Ten pokoj sa kdesi vytratil a ja som začala prepadať panike. Postavila som si doprostred izby stoličku a začala okolo nej krúžiť. Povedala som si, že ak ju obídem päťsto krát, dvere sa otvoria a on sa vráti. Obišla som ju tisíckrát. Potom som si na ňu sadla a konečne sa rozplakala. A plakala som dlho do noci, kým som nezaspala únavou.
