Samozrejme som použila živú navigáciu, inak hrozilo, že sa niekde stratím a ocitnem sa v meste, kde už nehovoria rečou môjho kmeňa. Cesta ubiehala bez pohromy, plechy všetkých účastníkov celé, aj chodci vyviazli bez úhony. Občas moja navigácia vrieskala, že idem až moc ku kraju, ale ja by som to švihla najradšej aj cez pole, keď som videla, ako sa oproti mne valí kamión a cesta je robená tak akurát pre šliapacie autíčka. Čo na tom, že šiel po svojej strane, pre mňa bol ohrozujúci.
V zdraví, aj duševnom, sme dorazili do Rače. Áut pribúdalo a o chvíľu bolo jasné, že to nie je dopravnou špičkou. V rádiu nás upozornili, že kdesi na druhom konci mesta sa ťukli tri autá a že vznikajú kolóny. A bolo vymaľované. Na Februárke bola snáď celá Bratislava.
Mať tak auto, čo sa v zápche samé posúva, mohla by som si cestou odbehnúť do najbližšej reštaurácie na wecko, o kúsok ďalej nakúpiť v supermarkete a stihla by som ja poštu. Ja som však radšej požiadala svoju blavácku dcéru, nech si presadne a užíva typický dopravný problém. Nie, že by som si namiesto toho obzerala krásy veľkomesta, v tej časti už nie je čo vidieť. Malebné vinohrady zožrali zbohatlíci, výhľad na Kamzík hatí hradba z výškových budov. Ale vyhla som sa stresu, napríklad z toho, či načnem tomu predo mnou nárazník, alebo všetkých rozčúlim do nepríčetnosti, keď mi to skape a nestihnem do dvoch sekúnd naštartovať a pohnúť sa.
Keď sa to tak vezme, úlohu stanovenú mnou som splnila a som spokojná. A bola som až tak veľmi spokojná, že som na druhý deň odšoférovala dvojhodinovú trasu až hen na Moravu. Bude zo mňa niečo, tľapkám sa po pleci. Som smelá a to mi treba nechať. Ale ten trojuholník na zadnom skle tam bude asi navždy.
A doma, už bez srandy, si vravím, že stále budem začínať znova, vždy je nejaká výzva, každý deň prináša nové šance a že si idem sny pretvárať na realitu. Takže, kým nezaklepem bačkorami, mám čo robiť.
