Trénujem preto na poloprázdnom parkovisku a pokiaľ sa mi na prvý krát nezdarí trafiť medzi dve naozaj výrazné čiary a nikto sa nedíva, cúvnem a svoj výkon opravím.
Pred pár dňami bolo parkovisko beznádejne plné, len pri jednom aute bolo voľné miesto, našťastie vedľa bol už len chodník. Tak to dám, vravím si a pomaly sa súkam dnu. Asi tak úspešne, až som zistila, že sa z auta zrejme nedostanem. Bolo mi blbé vychádzať dverami spolujazdca, tak som sa hlboko zamyslela, ako točiť kolesami, aby som to napravila a začala som cúvať. O chvíľu som bola pri tom aute tak blízko, že sa nám bozkávali spätné zrkadlá. V zúfalstve som sa rozosmiala a rozhodla som sa už neurobím ani milimeter žiadnym smerom a počkám, kým príde majiteľ a poškriabe si auto sám. Že som zablokovala prístupovú cestu na parkovisko ma trápilo najmenej.
Videl som, ako sa z jedného auta neveriaco pozerá akýsi pán. Nemienila som si ho všímať, ale keď vyšiel von, chcela som sa rýchlo zamknúť. No jeho výraz tváre nebol naštvaný, bol veľmi pobavený. Kývol rukou, gesto znamenalo, pod von, ženská. Tak som vyliezla cez dvere spolujazdca, on si vliezol dnu, urobil nejaké čáry máry a moje auto stálo ukážkovo na chlp presne medzi čiarami. Zo srdca som mu ďakovala, že ma zachránil. Bolo na ňom vidno, že potláča smiech, skvele sa bavil, je dosť možné, že má doma rovnaké poleno.
Tak s týmto sa teda chváliť nebudem, vravím si. A potvrdila som si to aj potom, keď som po práci nasadala do auta a zistila, že som nechala celý čas stiahnuté okienko. K tomu sa už nedá nič dodať. Ešte dnes mi je to smiešne a vravím si, že ak len takéto veci sa mi prihodia počas mojej šoférskej kariéry, tak to beriem.
