Jedno tankovanie mám už za sebou, ale to bolo s asistenciou, to sa neráta. Nácvik mi však prišiel vhod. Auto som bez úhony zaparkovala pred stojanom a tak , ako ma to môj muž učil, otvorila som dvierka nádrže, kryt odtočila, položila na strechu auta, dala pozor, aby som nenačapovala naftu a už som len sledovala kolieska, ako mi ukrajujú z euráčov. Dvadsať a dosť. Skoro na chlp presne, prešvihla som o deväť centov.
Teraz nastúpila dilema, zamknúť na tú chvíľu auto, strápnim sa? Alebo sa strápnim, keď nezamknem a niekto mi potiahne kabelku? Zoberiem si kabelku so sebou? Pani v aute za mnou zrejme chápala tvora so zetkom na zadnom skle a tak si radšej vytiahla rúž a zrkadielko. Auto som nechala otvorené, rýchlo som zaplatila, dokonca som dostala tringelt ja, oných deväť centov, lebo som nemala drobáky a už som chcela byť z tej pumpy kdesi medzi roľami na ceste domov.
Úspešne som dorazila k svojmu domu. Keď som vyberala nákup, všimla som si, že dvierka na nádrži sú otvorené a vrchnák už strechu nezdobí. Zdúpnela som. Môže byť na svete väčší idiot? Pravda je, že v nácviku nebolo zatváranie nádrže a dvierok, pamätám si to iba po platenie. Jasne, na vine je môj muž.
S úsmevom som zakývala susede z dolného konca a dúfala, že si nič nevšimla. Zobrala som bicykel a poďho hľadať potrebnú súčiastku. Cestou som stretla susedu z horného konca a plno iných spoluobčanov na bicykloch, kolieskových korčuliach, kolobežkách, s kočíkmi, so psami... mám pocit, že boli vonku asi všetci. Vyhnala ich jar a slnko. Usmievala som sa ako na výlete a pritom som pozerala z pravého jarku na ľavý.
Vrchnák sa povaľoval neďaleko pumpy. V ten deň som už radšej nič vážneho neskúšala robiť.
