Kedy bude všetko opäť na svojom mieste neviem, ale žijem a predo mnou je vidina života bájneho fénixa. Chcela som dať tomu odchodu nejaký zmysel, aby nebola tak hlboko ponížená moja ženskosť, ale nijaký som nenašla. Bohužiaľ, neforemné tepláky nemohli konkurovať kostýmčeku a lodičkám a neodmysliteľnému veľkému vekovému rozdielu.
Keď pripojíme fakt, že neexistuje muž, ktorý by sa nedal zbaliť, vývoj vecí bol vlastne prirodzený. Pani dokonalá to mala veľmi ľahké, stačilo jej zahrať nedostupnú a ušľachtilú (si ženatý), povzbudiť tým lovecké pudy samca a má prázdne miesto v posteli opäť zaplnené. Potom celú banalitu len stačí už len zaobaliť do pozlátka aby sa obaja cítili lepšie a nová etapa života môže začať.
Nemienim teraz nariekať nad osamelosťou, ani apelovať na svedomie pani dokonalej, nech si ho má, keď ho ulovila, nechcem sa oňho naťahovať, mohli by sme ho roztrhnúť a načo by bol každej pol chlapa. Len sa zamýšľam nad tým, aký základ mal tento vzťah, keď stačilo tak málo, aby stroskotal. Poznanie, že som sa mýlila bolí snáď najviac. Veštica povedala: "Nebol to váš osudový, ten ešte len príde", ale čo ak netrafí? Oči mi zatlačia psi. A potom ma zožerú.
Neviem, čo je lepšie, zotrvať vo vzťahu, pokiaľ nás zubatá nerozdelí, v dobrom aj zlom a dívať sa, ako pán tvorstva sníva o pani dokonalej, ako mu mohlo byť s ňou krásne a ako musí trpieť s teplákovou rašpľou, alebo junáčika pustiť, nech si užije, čo mu ešte zostalo a pokúsiť sa z nútenej samoty vykresať naplnený život solitéra.
Odpoveď sa núka sama, akurát realizácia pokrivkáva, som plná smútku, zlosti, ľútosti a nehanbím sa to priznať. Viem, že je to fáza, ktorú nemôžem preskočiť a zapnúť režim všeobjímajúcej lásky a odpúšťania. A viem aj to, že táto skúška života prevetrala môj vzťah k sebe a odhalila veľkosť a silu môjho ega. Možno toto je zmysel toho všetkého.
