Fľaša bola ešte pevne zatvorená. Položil si ju na stôl a vychutnával si ten okamih. Má pollitrovku a celú len pre seba. Nočná služba nie je náročná, žiadna kontrola nehrozí, môže si pospať a keď bude s vodkou hospodáriť, niečo mu ostane aj na ráno. Pomaly otvoril vrchnák a nalial si do kalíška. Len trochu, len na cestu. Aby sa ohrial, večer už býva chladno.
Sadol si k televízii, má ešte pol hodinu čas, pustil si správy. Nalial si ďalší pohárik, veď veľa neubudlo. Popíjal a sledoval správy. Hlava mu po ďalšom poldecáku začala klesať. Strhol sa na vlastné chrápanie. Pozrel na hodinky a vyskočil na rovné nohy. Musí utekať, mešká. No nohy ho akosi neposlúchali. Asi to s tou vodkou prehnal. Zapotácal sa pri obúvaní topánok. Ešte narýchlo umyl pohár a potom sa zhlboka napil rovno z fľaša. Čert ber šetrenie, veď dáko bude.
Vybral sa skratkou cez lesík. Nohy mu každým krokom oťažievali, srdce búchalo, hlava sa točila...bolo mu zle. Dával si pozor, aby sa nepotácal, kým ho môžu vidieť ľudia. Len čo sa dostal do lesíka, opustili ho sily, bolo mu čím ďalej, tým horšie. Dovliekol sa k hustému kroviu a učupil sa tam. Posunul sa až dozadu, aby ho nebolo vidno a stočený do klbka upadol do opileckého bezvedomia.
Keď sa prebral, bola hustá tma. Netušil, kde je a čo tam robí. Nahmatal tašku a vytiahol zvyšok vodky. Bolo už len na dne, dva hlty. Prázdna fľaša sa skotúľa kdesi do tmy. Začul hlasy. Ktosi volal jeho meno. Cez krovie presvitalo svetlo baterky. Stiahol sa hlbšie, aby ho nebolo vidno. Žena s dcérou a zaťom prešli tesne popri ňom. Vraveli čosi, že mali zobrať aj psa, že by ho možno skôr našiel. Keď hlasy stíchli v diaľke, vyliezol štvornožky von. V tme sa potkýnal, padal, šmýkal sa a zas padal.
Konečne zazrel pouličnú lampu. Zorientoval sa a vydal sa k strážnej búdke. Nebol to ďaleko. Kolega ho zbadal z diaľky a nevyzeral ani naštvaný. Len smutný. Bez slova si obliekol kabát a odišiel. Zostal sám, špinavý, ubolený od pádov, bolo mu zle a nemal už ani kvapku alkoholu. Zobral si kľúče od kancelárií. V riaditeľni bez problémov otvoril skrinku a našiel koňak. Zobral si celú fľašu so sebou a vrátil sa do búdky. Náhle mu prišlo zle od žalúdka. Nestihol sa ani predkloniť a jeho obsah letel na dlážku. Podivil sa tmavej tekutine, čo z neho vytryskla. Trochu sa mu uľavilo, tak zašiel po baterku. Tekutina bola tmavočervená. Bola to krv. Preľakol sa.
V prítmí búdky sa trochu upokojil, no znovu sa mu začal dvíhať žalúdok. Tento krát v záchodovej mise videl jasne, že vracia krv. Zaťali sa ho chytač mdloby a bolo mu jasné, že je to zlé. Vytočil zaťove číslo a požiadal ho, aby preňho prišiel. Zvalil sa do kresla a čakal.
Zať ho bez slova zobral pod pazuchy a naložil do auta. No neviezol ho domov. Napriek protestom, zaviezol ho rovno do nemocnice. Po stručnom popise problému, mladý lekár napriek veku nemal problém s diagnózou. Nariadil transfúziu krvi, no to bolo všetko, čo mohol urobiť.
Svetlo nemocničnej izby bolo sliepňavé, žltkasté. Díval sa doň a upokojil sa. Z tohto sa už nedá von. To je koniec. Mladý lekár k nemu pristúpil a v očiach mal prosbu. Ale na tom už nezáležalo. Zatvoril oči...konečne...
Keď žena prišla pre jeho veci, mala pocit, že ten, kto potrebuje útechu je lekár. Zomrel mu prvý pacient, nemohol ho zachrániť. Zbalila tých pár vecí do igelitky a v čakárni sa zviezla na stoličku. Nemohla tomu uveriť. Dívala sa do prázdna a pocítila úľavu. Smútok príde neskôr, no nateraz je tu pokoj, zmierenie. Akoby sa v priestoroch nemocnice ešte stále vznášala jeho posledná jasná myšlienka...konečne...
