V prvej chvíli mi bolo do plaču. V duchu som už videla nemenovaného opravára, ktorý je presvedčený, že je jeden z mála na Slovensku, čo sa venuje takýmto opravám a tým pádom si môže určovať ceny. Znamenalo to pre mňa ísť z mínusu do katastrófy. A začala som premýšľať, či ma niekto nepreklial. Samozrejme v takejto situácii začne výpočet nezdarov a strát a keď sa mi začali slzy tisnúť do očí nad mnou chuderkou, strelila som si jednu pomyselnú a povedala si: "tak dosť!"
Je to mechanická záležitosť, jednoduchý princíp, na toto musím prísť, aj keď tu budem do rána. Nebudem popisovať závadu, ale nebolo to o výmene ihly. Našťastie mám po ruke starú Veritasku, tak som poctivo rozobrala obidva stroje a po mnohých pokusoch a omyloch som na to prišla. Podotýkam, že mi po zložení strojov nič nevystalo, a že fungujú. Zatančila som si víťazný tanec so šrobovákom v ruke a potľapkala sa po pleci.
Dalo by sa povedať, že nastáva v mojom živote nová éra. Raz ktosi múdry povedal, že všetko sa dá naučiť. Súčasťou novej éry budú nástroje, ktoré zvierajú väčšinou v rukách udatní chlapi. Viem, že chlapská sila je neoceniteľná a že sa občas bez nej nezaobídem. Ale mám vzor v jednej veľmi múdrej žienke. Nakopla ma, povzbudila a ukázala iný svet, svet samostatnej ženy, kde vzniká priestor pre skutočné pravé vzťahy, nielen k iným, ale hlavne k sebe.
Neznamená to, že plánujem s tým šrobovákom zostať sama, sú veci, ktoré sa nedajú nahradiť ničím a to je mužské náručie a spoločný smiech. Znamená to len toľko, že keď tu bude niekto, kto bude chcieť niečo chlapské v mojom dome urobiť, tak mu ten šrobovák požičiam.
Človek by nemal byť sám, nie je to zdravé. Ale vo vzťahu by mala byť sloboda, vlastný priestor, možnosť prísť a odísť, nevisieť na druhom, ako záťaž. Ľudia sú často spolu len preto, že sa boja byť sami, utekajú z jedného vzťahu do druhého a je to skoro také, ako jednou pôžičkou vyplatiť druhú. Vždy niekde zostanú dlžní.
Láska je o slobode a som rada, že som sama sebe dovolila také niečo prežívať.
