Pud sebazáchovy

V tomto období zvádzam vždy boj o prežitie. Mohla by som povedať aj vlastné, ale skôr tam ide o prežitie tej knihy. Je to kto z koho, či už rozhodnutie o zachovaní vlastného pudu sebazáchovy, alebo podľahnutie spoločensky vyžadovanému oblbovaniu a zbaviť sa normálneho rozmýšľania. Prečo normálneho? Lebo tie knihy sú proste vydávané podľa nejakej dohody, že nesmejú byť napísané normálne. Ako keby si autor dokazoval, že každou jednou nezrozumiteľnou vetou ,čo napíše si pripisuje časť titulu za menom. A s takýmto vedomím rád publikuje rad nezrozumiteľných kníh a kníh pre hlúpych študentov, ktorí sú právom považovaní za hlúpych, lebo nemajú šancu rozumieť tomu, čo sa považuje za vedecké. Jednoducho povedané, tie knihy majú proste deštrukčný vplyv na moje zmýšľanie a každú hodinu sa musím spamätávať z jej efektov tým, že sa hrám s banánmi na guľomet. Moje systematické a ucelené vnímanie to už proste nie je schopné zvládnuť na takej odbornej úrovni. Tuším sa zo mňa stáva schizofrenik, keď každý deň sa musím dohodnúť so svojim vnútrom, či roztrhať seba alebo tú knihu. Veď každý jedinec sa chce zbaviť vecí, čo ohrozujú jeho existenciu, čiže z tohto hľadiska je zbavenie sa tej knihy pre svoje dobro úplne prirodzený proces v súlade s prírodnými zákonmi. No vyzerá to tak, že budem musieť zvládnuť ďalší boj, ktorí sa vytvára v rámci vojny, a to tentoraz môj hnev na seba za to ,že sa učím odborný postup na utieranie prachu. Som sebadeštruktor z úcty pre spoločnosť...