Na prvý pohľad, pomerne nebezpečná kombinácia, teda štyri mladé baby na Jamajke, Kajmaních ostrovoch, či v Mexiku. No môj pohľad bol trochu rozdielny, najmä po dvoch dňoch prejedania sa a opaľovania sa na luxusnej výletnej lodi, to bola pomerne nuda. Vtedy som však, ešte nevedela ako sa môže osud zvrtnúť ako sa dá dostať do situácií o ktorých sa mi ani len nesnívalo.
Náš šofér Izrael a krásy a nástrahy Jamajky
Prvou destináciou našej karibskej plavby bol prístav Montego Bay na Jamajke. Divoká krajina Boba Marleyho, s veľmi zvláštne anglicky hovoriacimi občanmi ma neprekvapila len tým, že sa tam jazdí opačným smerom ako u nás, ale aj veľmi otravnými predajcami prevažne suvenírov na každom kroku.
Našou prvou zastávkou bol pochopiteľne prístav, kde sme si prenajali na celý deň taxík aj so starším jamajským šoférom Izraelom. Cieľom našej tour de Jamajka boli na odporúčanie priateľov Dune rivers falls ( Riečne Dunové vodopády) v Ocho Rios. Cesta k týmto nádherným vodopádom trvala niečo vyše hodiny a svojrázny starší pán nám ju spríjemňoval Regge hudbou, či v jeho vnímaní turistickým komentárom. Lebo ono to v pravom slova zmysle turistický komentár nebol, keďže Izrael nám vždy hovoril len o tom, čo sa zdalo zaujímavé a jedinečné pre neho, ale nie pre nás. Teda vždy spomaľoval pri luxusných a drahých hotelových komplexoch, do ktorých sme poza obrovské kamenné múry ani nevideli. Tie múry slúžili ako bezpečná hranica pred skutočnou realitou chudobnej a divokej Jamajky, ktorú sme chceli spoznať bližšie, o tej však náš vodič veľmi rozprávať nechcel. Rybárske člny, či chudobné kamenné domčeky sa mu nezdali tak zaujímavé ako nám, ani veľké historické koloniálne sídlo pre neho nestálo za zmienku. Nezazlievali sme mu to a ťahali sme z neho informácie o živote a politike na Jamajke. So značným rozhorčením i sklamaním rozprával o vykorisťovaní nerastných surovín americkými spoločnosťami, o korupcii vo vláde a zlej finančnej situácii väčšiny občanov Jamajky.
Počas našej hodinovej cesty autom si nás, štyri mladé baby, deduško Izrael asi obľúbil a dával na nás pozor ako na vlastné dcéry. Všade s nami chodil, vybavoval čo sa dalo, odháňal otravných predavačov a nespustil nás z očí. Bolo to celkom fajn, mať vlastného šoféra, sprievodcu aj bodyguarda v jednom.
Do prístavu nás vrátil v poriadku, ešte aj s menšou časovou rezervou. Pôvodne dohodnutých 160 dolárov na deň sa mu zdalo málo, asi to bola s nami väčšia drina ako čakal, ale viac ako 7 dolárov z našej drobnej hotovosti sa nám nepodarilo navyše naškriabať. Tak sa s nami rozlúčil trochu sklamaný, ale ja verím, že tak ako aj my, so zážitkom na celý život.
Vtedy sme si ani neuvedomili, o čo rozumnejšie je zobrať si taxík, ako požičať auto. Zistili sme to až po našej autonehode v Mexiku, ale o tom nabudúce.
