Pred pôrodom sa každá mamička teší, že po dlhých mesiacoch konečne uvidí svoje vytúžené dieťa. Vizualizuje si, ako po pár dňoch v pôrodnici odíde domov so svojím šťastím v náručí. Lenže život nejde vždy tak, ako si želáme. Preto sa môže stať, že matka sotva svoje dieťa vidí, a už jej ho aj berú preč. Niečo nie je v poriadku. Akoby sa naplnila jej nočná mora a ona sa ocitá na mieste, kde nechce byť.
Na novorodeneckej JIS-ke.
To, čo tam zažije, sa jej do pamäti vryje nadlho. Záchranári dovážajú nové bábätká v priesvitnej truhle s množstvom prístrojov. Deti tu trpia rôznymi problémami. „Predčasniatka“, malé ako Palculienky, sú na kyslíku a iných prístrojoch. Mamičky chodia zhrbené, ledva sa spamätali z pôrodu, a už musia čeliť novým výzvam..
Predtým, ako navštívite svoje dieťa, musíte sa obliecť do akéhosi skafandra. Gélové nechty treba dať dole, inak sa dieťaťa budete môcť dotýkať len v rukaviciach. Po každom kontakte s cudzím predmetom si ruky treba vydezinfikovať. Rúško je samozrejmosťou. Konečne vidíte svoj milovaný poklad v priehľadnej plastovej postieľke. S kopou hadíc a hadičiek, káblikov, a čo ja viem čoho. Nehybné telíčko môžete chytiť len na určených miestach. Ak je v umelom spánku, nesmiete ho pohladkať, len naňpoložiť ruku. Môžete ho navštíviť iba medzi druhou a piatou hodinou na tridsať minút. Pred sebou máte množstvo monitorov, prístrojov. A tie zvuky! Strašidelné pípanie, bzučanie, ťukanie. Pri každom tom zvuku vami trhne. Bože môj, čo to bolo? Je všetko v poriadku?
„Tie zvuky si nevšímajte!“ zahriakne vás sestrička „Nie sú pre vás, ale pre nás!"
Lenže dá sa to? Keď saturácia skáče medzi hraničnou hodnotou osemdesiatdeväť a deväťdesiat, modlím sa: Poď, dvíhaj sa, len prosím neklesni a prestaň pípať! Keďže ničomu z toho, čo vidím, nerozumiem, moje podvedomie stále očakáva kadejaké hrôzy. Ako keď vo filme nastane chaos a sestričky s doktormi pobehujú so slovami „strácame ho, rýchlo pripravte defibrilátor“. Našťastie sa nám nič také v skutočnosti nestalo. Inak by som bola dnes už celkom určite šedivá.
Návšteva vlastného dieťaťa nie je len o tom, že mu držíte hlavičku a prihovárate sa mu. Hneď ako sa dáte po pôrode dokopy (väčšinou po cisárskom reze už na tretí, štvrtý deň), máte možnosť ubytovať sa v tej istej budove,avšak na inom poschodí. Odtiaľ sa chodieva za dieťaťom na „kolečká" každé tri hodiny.
Starostlivosť o dieťa sa vykonáva priamo na lôžku. Inak to nejde kvôli kyslíku a iným podporným prístrojom. Prebaliť, nakŕmiť, umyť. Pri prebaľovaní treba odvážiť plienku a všetko zapísať. Kúpanie sa robí „nasucho". Lenpomocou gázy a vody postupne pretierate všetky časti telíčka.
Z JIS-ky sa po istom čase (vďaka Bohu) presúvate na oddelenie novorodencov. „Kolečká“ zostávajú, len prístrojov je už pomenej, čo dosť pomôže psychike. Už ste predsa len o krok bližšie domov. Postieľky už nie sú plastové, priesvitné, ale podobajú sa klasickým. Kým všakmáte dieťa na kyslíku, všetko ostáva robiť na lôžku. Po čase sa ma začudovane jedna doktorka spýtala: "Prečo si ho nevyberiete? Prídete o kríže!"
„A to môžem?“ potešila som sa, no zároveň som to zamietla. Je to moje prvé dieťa, nevedela by som ho držať ani zdravé, nieže ho ešte ťahať von z postieľky s kyslíkovou trubicou.
Kŕmenie sa väčšinou robí cez nosnú sondu. Natiahnete do striekačky mlieko a ide sa na to. Ráno dostanete pokyny, koľko má dieťa zjesť. Najprv nakŕmiť cez fľašku, a ak nevládze, dosondovať. Deväťdesiat mililitrov musíš zvládnuť, bojovník môj! Niekedy žiaľ vypije len tridsaťpäť ,zvyšok zase sondou. Prirovnávala som to ku kŕmeniu husí... V domácom prostredí máloktoré dieťa jedáva pravidelne každé tri hodiny. Sú také, čo si cucnú každú hodinu, ba ešte častejšie. Lenže v nemocnici sa to musí. Z tej sondy som mala strach. Najprv natiahnuť striekačku naprázdno, aby v nej nebol vzduch, aby bola sonda v žalúdku. A čo ak nebude, preboha! Čo ak to pôjde do pľúc? Je to vôbec možné? Netuším, ale desí ma to. Nepozavracia sa, keď to budem robiť prirýchlo? Radšej pomaličky...
„MAMIČKA!" až ma myklo od strachu. "Nemôžete kŕmiť tak dlho! Musíte sa zmestiť do pol hodiny. Inak to dieťa nestrávi a bude zvracať!!"
Rýchlo ohriať mlieko, ktoré mi päťkrát vždy vychladne a zas „štopujem“. Sestričky sa nás často pýtali:
„Budete mať dosť mlieka aj na noc? Alebo objednáme umelinu?"
Pri slove umelina ma pichne pri srdci.. Akoby som chcela dávať môjmu dieťaťu umelinu po tom všetkom, čím si prešiel? Neexistuje. Radšej budem hltať tony senovky a benediktu, zalievať sa hektolitrami vody a odsávať akobesná. A tak aj bolo. Deň, noc, každé tri hodiny, niekedy aj dve. Žmýkala som každú kvapku, len aby bolo dosť. To bolo totiž to jediné hmatateľné, čo som pre svojho syna dokázala urobiť. To jediné ma držalo nad vodou, vedomie, že nie som úplne bezradná a aspoň niečo pre neho robím.
Čo sa týka sestier, funguje to tak, ako všade inde –všetko je o ľuďoch. Niektoré sú ako anjeli, podporia, pomôžu, vypočujú. Dokonca aj objímu. Niekedy však stačia dve, tri na to, aby vám dokázali „spríjemniť“ už aj tak nepríjemný pobyt. A tie sme volali "sladkokyslė". Navonok síce milé, ale empatia občas pokrivkávala. Človek v psychickom rozpoložení, v akom sa tam nachádza, nepotrebuje ešte zbytočne pridávať. Často mi to tam pripomínalo prax zo zdravotníckej školy, cítila som sa ako nová setra v zácviku.
„Mamička, strašný neporiadok máte v postieľke!" pokarhala ma jedného dňa najsladkokyslejšia sestra. Hneď som sa začala cítiť ako "matka roka". A tak som poslušne pozerala, ako má poriadok v nemocničnej postieľke plnej kadejakých neznámych vecí vyzerať.
„Mamičky nie ste tu samy, musíte si po sebe robiť poriadok!" nemaznala sa s nami. Moja spolutrpiaca suseda-matka poslušne odpovedala: „Áno, upracem, len malý je už nervózny a chce jesť..."
„Nie, mamička, treba si odpratať všetko a hneď!" skočila jej do reči sestra a pokračovala. „Doma to bude ešte horšie. Budete musieť mužovi navariť, oprať, upratať..." Samozrejme, pomyslela som si. Lebo každý muž je ako ten tvoj, malomocný, treba sa oňho starať!!
Zrazu som sa cítila ako úplná hlupaňa, hrbatá roztrasenými rukami pri naťahovaní mlieka, či vitamínov do striekačky. Ani tu sprostú striekačku si neviem z obalu vybrať! V živote som ju videla len z diaľky. A tak si všetko podrobne zapisujem, aby som na nič nezabudla: Subsimplex, do každého jedla pätnásť kvapiek, Cebion sa podáva s vodou po päť kvapiek dvakrát denne, Biopron a Vigantol musí ísť s mliekom. A zabudla som, Smecta! Tá sa podáva o siedmej, trinástej, devätnástej...
Keď idem dieťa kúpať, najprv ho vyzlečiem, odmeriammu teplotu, odvážim ho...a dofrasa! Zabudla som, že nesmiem namočiť vatovú tyčinku priamo do liehu, lebo nie je sterilná!
„Dajte mi päťku!" rozkázala mi raz sestra v momente, keď som naťahovala do striekačky mlieko. Keďže už bola striekačka plná, začala som ho vypúšťať späť do sklenenej nádoby, aby v nej zostalo len päť mililitrov.
„Čo to robíte?" zahriakla ma v momente. „Dajte mi päťku striekačku!"
Aha. Predstav si to!
Inokedy na jednorazovej fľaši na mlieko chýba vrchnák s cumľom. Idem teda požiadať o nový. „Prosím vás, stratil sa mi cumeľ z fľašky," pokorne sa hrbím pri sesterskej izbe. Sestrička sladkokyslým hláskom a ešte kyslejším úsmevom odvetí: „Keď ste stratili, tak hľadajte!" A nechávama dobrú polhodinu s pocitom pokarhaného dieťaťa, ktorési má na veci dávať pozor, kým mi donesie novú.
"Maminka čo ste popapali?" pýta sa ma sestra, keď moje dieťa prdí ostošesť. Lenže musia vedieť, že v nemocničnej jedálni nemajú špeciálne menu pre dojčiacematky.
Okrem kŕmenia, prebaľovania a kúpania musíte s dieťaťom aj cvičiť. Preto vás vyškolená rehabilitačná sestra oboznámi s pojmami ako orofaciálna stimulácia na podporu sacieho reflexu a iné cvičenia podľa potreby.
Chodili sme po oddelení ako múmie: nevyspaté, neumyté , strapaté. Jednoducho na nič nebol čas. Buď sme odsávali, alebo sme boli „na rajóne". A tak sa mi razstalo, že som zabudla z izby vziať mlieko. Vzala som telefón, aby som napísala spolubývajúcej, lenže skôr než som začala, spoza chrbta sa mi ozval sestrin hlas: "Mamička, keď esemeskujete, poprosím vás, choďte von!"
Samozrejme všetko rešpektujem. Manuál, čo môžeme a nesmieme, sme však pri vstupe nedostali. Máme len jedinú istotu: Musíme tam zostať, pretože smerukojemníci. Majú naše deti a robia pre ne maximum. Preto, ako sa ľudovo povie, treba držať hubu a krok.
Moje pocity boli ako hŕstková polievka. Hrsť strachu, hrsť smútku, hrsť radosti, keď sa dieťaťu polepšilo. A celé to bolo zaliate niečím zvláštnym, novou emóciou... Stále mi prichádzalo na rozum spojenie „požičané dieťa," lebo bolo moje, no zároveň ich. Pretože ich pravidlá treba rešpektovať. Veď ide o zdravie...
V nemocnici majú pre deti vlastné oblečenie, hračky, prikrývky. Vy si musíte doniesť len plienky, vlhčené obrúsky a prípadne nejaké vitamíny, ktoré vám naordinujú. Bolo mi ľúto, že malému nemám čo dať. Priniesla som mu teda aspoň cumlíky. Na odporúčanie, také, čo mu nezničia podnebie, a čo ja viem čo ešte. Avšak sestrička usúdila, že môj syn má rád veľké cumle, a tak mu našla ten najväčší, aký mali.
Ako prvorodička by som mala čo robiť aj pri starostlivosti o zdravé dieťa, nie ešte keď má všade kábliky a senzory! Preto som robila všetko, čo mi povedali. Lenže nie každá sestra robí veci rovnako. A tu sa trošku všetko komplikovalo, pretože vyhovieť každej bolo nad ľudské sily.
Naučia vás tam mnoho. Ako kúpať, ako kŕmiť, ako prebaľovať. Vďaka nim som sa stala odborníčkou na „masti na riťku“. So striekačkou už narábam ako kuchár s nožom. Našťastie doma je doma... tam ho okúpem v plastovej vaničke a nie, ako sme so to so spolumamičkami nazvali, v nerezovom válove pre svine. V nemocnici je všetko iný level. To, čo je pre nich rutina, je pre nás siedmy div sveta.
„Takto nie, lebo mu zlomíte ruku!“
„Tu dávajte pozor, lebo mu prepichnete bubienok!“
„Držte ho pevne, aby nevdýchol vodu!“
V hlave mi hučí: Chcem ísť domov! Toto asi najčastejšie behá po rozume každej matke. Ísť domov so zdravými dieťatkom.
Jednou z najhorších vecí pre novopečenú mamičku je vidieť ako jej dieťaťu robia kadejaké vyšetrenia a iné nieveľmi príjemné veci. Pre mňa bolo najhoršie zavádzanie nosnej sondy. Malý tak strašne jačal a plakal! Nezvládala som to. Vyšla som z miestnosti a plakala s ním, bezradná a vystresovaná. Keď som sa vrátila, sestra mi povedala, že mu potrebovala pomôcť chytiť ruky a keďže som jej ušla, musela ho o to dlhšie trápiť. Potom som mala ďalšievýčitky, že kvôli mojej zbabelosti trpel ešte viac.
Čo sa týka ubytovania, mamičky bývalí v izbách po dve. Kým som odišla, vystriedali sa pri mne tri ženy. Najprv som z toho bola nešťastná, pretože súkromie je nadovšetko. Nakoniec som v spoločnosť v tých ťažkých chvíľach veľmi ocenila.
Našťastie sú v nemocnici aj psychologičky. Milé, mladé baby každý deň v istú hodinu navštevujú matky a zisťujú ako sa majú. Ponúknu aj sedenie, kde preberiete ako sa cítite, a čo všetko vás trápi. Mne to veľmi pomohlo. Bolopríjemné ísť k nim na pokec a na chvíľu uniknúť z tých, pre mňa hrôzostrašných, miest.
