Program otváral náš zbežšký spevácky súbor Zbežanka, pod vedením Ing. Silvestra Štefanku. Expozícii sa zúčastnili nielen Zbežania a občania okolitých dedín, ale aj veľavážení hostia ako rodáčka a spisovateľka pani Nelly Dierová Beďačová, ktorá nám zarecitovala svoju vlastnú poviedku, pani Mgr. Mária Berecová, predsedníčka Mikroregiónu Radošinka a riaditeľ Poštového múzea a Pofisu pán PhD. Martin Vančo. Päť najkrajších prác žiakov ZŠ bolo vybratých a neskôr vystavených na výstave. Deti mali za úlohu, nájsť doma staré fotografie svojich starých rodičov a prarodičov a následne fotografiu opísať.
Mnoho zvedavých ľudí sa prišlo pozrieť aj osobne, ale ja viem, že nie každému sa to, bohužiaľ, podarilo, a preto mi dovoľte vám opísať zbežský kroj. Ako starší pamätajú, obec Zbehy bola vždy poľnohospodárska (roľnícka) dedina. Od ich remesla sa odvýjalo aj ich oblečenie, ktorého 100% verziu nepoznáme, ale je isté, že bolo vyrobené z konope. Nevie sa, či to bolo dozadu päť alebo desať generácií, odkedy v starých skriniach nachádzame staré konopné veci po našich predkoch. Zo začiatku, keď Európa, nie to ešte ani Zbehy, nepoznala bavlnu, boli veci veľmi tvrdé a nepoddajné. Napokon, sme spoznali jemnú bavlnu a šikovné ruky tkáčok dokázali utkať hebkejšie konopné plátno. Telo mužov zdobili konopné nohavice a košeľa. Najskôr boli výšivky veľmi jednoduché, no postupnou praxou sa ruky starých mám naučili aj omnoho ťažšie vzory. Rokmi všetko napredovalo, vrátane módy. Aktuálny zbežšký kroj, ktorý sa nám podarilo získať, bol už veľakrát poškodený, preto nás situácia donútila ušiť nový podľa vzoru starého. Ako dnes, aj v minulosti sa rozlišovalo oblečenie na robotné dni a zase iné v nedeľu a na sviatok. Ženy sa radi pýšili ich krásou, a preto ženský kroj tvorilo viacero kusov oblečenia oproti mužom. Ako prvé si obliekali spodníky (spodničky), na robotný deň jednoduché biele a na sviatok zdobené bielou výšivkou alebo krajkou. Nasledovala vrchná sukňa- oxfodové, lajožové štof. Boli bohato nazberané na rance. Na vrch sukne sa obliekala fertucha- zástera, ktorá boli tiež odlíšená na robotné a na sviatočné dni, prevažne čiernej farby. Rukávce boli rovnako konopné, potom plátenné. Zdobili sa domácou výšivkou. Na konci boli nariasené, narámcované a uviazané mašľou. Na rukávce sa obliekal lajblík- vesta, ktorá bola príbuznej farby ako sukňa. Po celej šírke bola zdobená výšivkami alebo mašľami. Na dolnej časti bola našitá sesla- volánok, ktorý nemal byť rovný. Vo sviatočné dni ženy nosili do kostola polovičky, ktoré boli biele šlingrované a vyšívané na dierky. Avšak polovičky poznáme aj farebné- gomfláše. Obuté nosili čižmy a poltopánky.
Veľkolepému oblečeniu predchádzala tvrdá drina. Výroba látiek z konope nebola žiadna hračka a predsa si žienky našli jednoduchú pomôcku, ako zaobchádzať so strojom. Podľa môjho názoru, sa tradovaním, z generácie na generáciu, učili mladé devy obsluhovať tkáčsky stav pomocou zábavnej vety, ktorá znela: "Jedna noha sa naťáhne a druhá sa skrčí, niteľnice sa rozťáhnu a člnek sa strčí." Celá výstava a program sa niesol v prenádhernom duchu histórie, z ktorého som si odniesla krásny plnohodnotný zážitok a keďže som bola oblečená tiež v dobovom kroji, dovolím si povedať, že som sa cítila ako v rozprávke. V živote človeka prichodí pár spomienkových chvíľ, no môžem povedať, že táto bola jedna z mojich najkrajších.
Domnievam sa, že každého jedného z prítomných ľudí to niečím obohatilo. Udalosti takého typu možno nevidieť hocikedy a len tak hocikde. Vo mne, ako v mladej občanke to vzbudilo ohromnú vnútornú hrdosť. Mladé generácie zabúdajú, že nie vždy bolo všetko ako jestvuje dnes. Medzi nami a minulosťou je obrovský rozdiel. Avšak, nebojím sa povedať, že kultúra medzi nami v podobe výstavy dobových predmetov a krojov, nebola poslednou. Existujú vízie, vďaka ktorým sa budeme môcť chystať na podobné projekty. Je ale otázne, či aj mladí ľudia chytia elán a nadšenie pre minulosť okolo pliec a vyjdú na spoločnú prechádzku životom.
