Mojím dnešným cieľom výletu bolo poobzerať sa na roztápajúci sa sneh, obnažené konáre stromov a chcela som vidieť aj nejaké tie zimné zvieratká. Nehľadela som nato, koľko metrov alebo kilometrov budem nútená prejsť, aby sa mi to podarilo. Moja cesta a sloboda začala vtedy, keď som zamkla za sebou vchodovú bránu. Netušila som, kam presne pôjdem. Vpravo? Vľavo? Nakoniec som trasu nechala na moju hladnú dušu po krásach okolia. Išla som už pomerne dlho, začínalo mi byť trochu chladno. Teplo som cítila iba vnútri samej seba. Hrial ma pocit, že čoskoro sa budem dívať na zvyšok civilizácie z diaľky a budem kývať ľuďom z miesta, na ktoré som pred nimi ušla. Netrvalo dlho a každým krokom daľej sa moje nadšenie bez mihnutia oka premieňalo na zdesenie. Síce na svet nehľadím cez ružové okuliare, lebo sa to dneska neoplatí!
V ďalekej prírode, na mieste bez ľudí, som našla ich životy. Našla som kopy odpadu. Tam bola kopa starých škridlí, hentam zase pneumatiky alebo autosedačky, vypílené a polámané stromy... Moja chuť ísť ešte ďalej rýchlo odišla a mne nezostávalo nič iné, len sa vrátiť späť odkiaľ som prišla. Cestou domov som mala plnú hlavu myšlienok a otázok. Prečo si nedokážeme vážiť to najkrajšie, čo máme? Prečo si ľudia dajú takú veľkú námaju zaniesť odpad do prírody? Prečo nerozmýšľajú aj nad budúcnosťou svojich vlastných detí? Prečo svoj čas radšej nevenujú odvozu na miesta presne určené ich typu odpadu, ktorého sa chcú zbaviť? Prečo? Lebo lenivosť a peniaze sú víťazmi v ich biednych životoch..
