Ak máte smolu a ste muž, máte to v živote ťažké: od detstva nemôžete plakať, nemôžete prejavovať city, ste učený dávať, neustále nútený do výkonu, kašlete na všetko ostatné, vrátane bolesti, choroby a smrti. Umierate a umriete skoro, príliš skoro - vo chvíli, keď si len začínate uvedomovať, o čo ste v živote prichádzali a prišli. Očakáva sa od vás, že budete úspešný v práci i v živote: že budete zarábať kopu peňazí ( aby ste zabezpečili ženu a deti ), že budete v práci minimálne desať až dvanásť hodín denne - ako inak, taký úspešný a dobre zarábajúci muž. Očakáva sa, že po návrate domov budete dobým otcom a postaráte sa o deti, pomôžete v domácnosti, budete príjemný, pozorný k žene, romantický, citlivý. A k tomu všetkému by nezaškodilo, keby ste mali aj vyšportovanú postavu, tehličky, svaly, hustú hrivu; aby ste boli výkonný v posteli, mali iba zanedbateľné zlozvyky a zároveň neboli vôbec nudný, jednotvárny, vypočítateľný, stereotypný. Ak máte ešte väčšiu smolu, nie ste tak neskonale úspešný, ani taký rozprávkovo bohatý, máte priemernú až zlú prácu, ste priemerne platený, niekedy nahnevaný, niekedy frustrovaný, stále pod tlakom peňazí, požiadaviek ( i tých nemých ) od ženy, detí; máte telo štyridsiatnika vysatého životom, rastúci pupok a rastúcu dezilúziu, stratu životnej miazgy.
Nehovorím, že podobné veci sa neočakávajú aj od žien; ale ja som tu za mužov a hovorím za to, čo poznám a čo som zažil.
Ale v situácii, keď sa náhodou z bohuznámych príčin s vami vaša žena rozvedie, vám nič z toho všetkého nepomôže. Nepomôže vám doterajší úspech; nepomôže vám doterajší spôsob života, nepomôže vám výchova - skôr budú použité proti vám. Budete označený za tvora, ktorý nevie prejavovať emócie, dokonca ktorý nie je schopný cítiť; budete označený za tvora, ktorý sa nestará o rodinu a je stále v práci a preč. Budete označený za nudného, prípadne tyranského tvora, egoistu, narcisa, neschopného vzťahu. Vezmú vám deti. Určia vám výživné, ktoré budete posielať osobe, ktorá vás o ne vedome a premyslene pripravila. Nechajú vás osamote s hnevom, zúrivosťou, nenávisťou, frustráciou, nespravodlivosťou, krivdou, bolesťou, stratou. Nechajú vás nahého, osamoteného, ubitého, bezmocného, zatlačeného do zeme. Vezmú vám všetko, na čom v živote záleží a ak ste si to dovtedy až tak jasne neuvedomovali, od tej chvíle si to budete uvedomovať každú sekundu, každú hodinu bdelého stavu. Ale nebudú úplne krutí - alebo budú o to krutejší - nechajú vám deti na štyri dni v mesiaci, cez víkendy - a to všetko iba v tom „lepšom" prípade. Rozjatrí to vašu bolesť, rozjatrí to ich bolesť; roznesie tú bolesť na dlhé roky, do budúcnosti, osadí ju do krvi ako genetický kód.
V horšom prípade vám nebude umožnený ani taký styk s deťmi. Vaša bývalá vám nebude dvíhať telefóny, neotvorí dvere jej nového bytu ( alebo vášho spoločného bytu, z ktorého vás vyhodila ). Budete balamutený tvrdeniami o chorobách, ktoré bránia styku detí s vami. Budete klamaný o tom, že deti s vami nechcú hovoriť ani po telefóne. Vaše spoločné deti budú postupne očkované proti vám, proti všetkému pozitívnemu, čo s vami zažili a mohli by zažiť; vašim spoločným deťom predhodí vaša bývalá „nového otca" - paberkára, šaša, smiešnu náhradu, atrapu otca, atrapu muža. Ktorý morálne uvažujúci muž, ľudský tvor, by dopustil, aby boli deti oddelené od ich milujúceho a milovaného otca a sám sa zaňho vydával, vnucoval, natískal ? Ako si možno vážiť seba alebo takú ženu, ktorá toto robí - navyše bez objektívneho, racionálneho, nie sebeckého dôvodu? Len rovnako egoistický, zaslepený, životne hlúpy tvor, akým je ich matka. ( ukrižujte ma za toto tvrdenie, ale nepopustím, neodvolám ! )
Iste, budete mať možnosť súdiť sa: oj, budete mať všetky možnosti sveta súdiť sa ! Ak budete mať šťastie ( alebo smolu ), dosiahnete aj pre vás a váš vzťah s deťmi priaznivé rozsudky - dosiahnete ich po rokoch boja, vypisovania odvolaní, študovania zákonov, predpisov, tlaku na úradníkov; po vynaložení nesmierneho množstva peňazí, duševnej a citovej energie; po tom, čo to bolestne ovplyvní všetkých, ktorí sú s vami - priatelia, rodina. Trochu vás poteší takýto úspech - až do chvíle, keď zistíte, že to bol iba papierový úspech, úspech na papieri: pretože v skutočnosti nedosiahnete nič. Ak sa aj nedostanete do žumpy žiadostí o vykonanie rozsudkov ( vymožiteľnosť práva je v tejto oblasti horšia než katastrofálna - a toto viem z vlastnej skúsenosti, viem to dokázať množstvom papierov od úradov ), zistíte, že už uplynulo príliš veľa času - zistíte, že vaše deti, ktoré ste nie z vlastnej viny nevideli - neslýchali niekoľko rokov, vás už ani nepoznajú; že od vás utekajú ako od neznámeho, že sa boja ( vás alebo reakcie tzv. matky či tzv. otca ); že puto je narušené, ak nie pretrhnuté.
Čo vám ostane? Znova ten šialený kruh negatívnych pocitov, citov, emócií, prežitkov? „Riešenia" v podobe práce privedenej do workaholizmu; útecha v podobe alkoholu, privedeného do všeobecného úpadku, alebo v podobe športu, nových žien, nových rodín - v podobe akýchkoľvek „nových začiatkov", „nových náplní života"; snaha o pomoc aspoň iným privedená do podoby aktivity vo viac či menej bezmocných občianskych združení? Nikto však nedokáže vypnúť mozog, vypnúť spomienky, vypnúť asociácie, náhle myšlienky, podobnosti - nikto nedokáže vypnúť človeka v sebe ( ak ním je ).
Aké riešenie teda ostáva? Neženiť sa? Tým by sa šanca otca byť s vlastnými deťmi ešte zmenšila. Budovať si v dobre fungujúcom manželstve vždy zadné vrátka v podobe vlastných úspor, vlastného bytu, dobrých stykov na sociálke? Nájsť si preventívne a už pred sobášom dobrého právnika? Vyzvedieť sa psychológa na tipy a triky počas rozvodu? Zistiť si v zákonoch, čo sa môže, čo je povolené pretože to nie je zakázané, kde sú medzery a diery? Podávať na nič netušiacu partnerku udania na sociálku a políciu?
A nakoniec, posledné a najbrutálnejšie, najnezmyselnejšie „riešenie": uniesť dieťa? Uniesť ho ako prvý? Uniesť ho „preventívne"? Lebo veď - čo sa potom stane? Odpoveď znie, že sa nestane nič, vôbec nič. Dieťa je vaše, tak s vami môže byť - nezávisle od toho, že môže byť rovnako s druhým rodičom. Nedošlo k trestnému činu, iba k akémusi nejasnému narušeniu občiansko-právnych a rodinných vzťahov, ktorých vymáhanie potrvá roky, je otázne a jeho výsledok bude vždy negatívny pre toho, kto dieťa nemá pri sebe ( počas tých rokov sporov ). Je skutočne toto stav, ku ktorému spejeme? Je toto rada, ktorú by som mal dávať desiatkam nešťastných otcov, ktorí sa na mňa, na občianske združenia otcov a dobrých rodičov obracajú ? Mám toto semeno vojny rozosiať medzi ľudí, medzi dobrých otcov a dobré matky; toto semeno nedôvery, tušených a predpokladaných zrád, zločinov, sebectiev? Ako chceme budovať rodiny, spoločnosť, keď nemôžeme, nesmieme, nedokážeme veriť ani len osobe, s ktorej máme spoločné deti? A ruku na srdce: ok, teraz ste možno šťastní, všetko je super ... ale bude to také aj o pár rokov? Bude to také aj keď jeden zmení prácu, príde o prácu, spozná niekoho iného, príde choroba, dezilúzia, akákoľvek iná kríza ?
Je použitie násilia, ktoré z viny zákona a najmä nás samotných nie je potrestané ( ba často ani brané do úvahy ) jediným spôsobom, ako dosiahnuť aspoň akú-takú spravodlivosť?
Nuž, áno, naša spoločnosť na tom nie je najlepšie, čo sa týka zákonov, dodržiavania a vymáhania zákonov; u nás je to hádam aj horšie ako na tak oslavovanom Západe, hoci ja si tým nie som istý. Na druhej strane je pravda, že ak na Strednom Východe niekto ukradne auto, odseknú mu ruku - a preto tam autá a ani nič iného jednoducho nekradnú. U nás, vysoko civilizovaných a moderných ľudí, obklopených technikou a blahobytom, kradnú mnohí z nás nie iba veci, ale rovno iných ľudí - deti, bezbranné bytosti - a nikto proti tomu nič nerobí; s poukazom na akési „práva" a akési „zákony". Nie je tej demokracie akosi priveľa? Prečo vyjednávame s matkami, ktoré unášajú deti, nechávame ich na pokoji ( čím ich vlastne podporujeme ), necháme ich vydierať otcov, systém, štát, zametať so súdmi, zákonmi, sociálkou, so všetkými okolo - a hrdo, nekompromisne, zásadovo a zásadne nevyjednávame s teroristami? O čo lepšia je tzv. matka, ktorá unesie deti vlastnému milujúcemu a milovanému otcovi, než terorista a zločinec, zlodej, násilník a vrah, ktorý unesie cudzieho človeka? Čo tak dať do laty všetkých, ktorí sa nevedia zmestiť do kože a robia si s deťmi, čo chcú - ako keby to boli veci, ako keby boli ich výlučným majetkom?!
Tak; a teraz ma oslavujte, alebo ukrižujte, je mi to jedno, hlavne, ak sa predtým- potom-počas toho aspoň trochu zamyslíte.
