Moja exka - vesmíranka

Nikdy si neuvedomujeme, že vesmír je vlastne nepriateľské miesto; miesto, ktoré dokáže veľmi dobre zabíjať. A hlavne dobrých ľudí. Ľudí, ktorí boli natoľko hlúpi a naivní, aby sa odvážili vyjsť von. Vesmír dokáže zabíjať bez zľutovania, bez pocitov, bez výčitiek svedomia. Nakoniec, je to príroda.
Málokto si však uvedomuje, že vesmír začína hneď za hranicami našej kože; a to aj pre nás, čo žijeme na Zemi. Dobrý človek si žije vo svojom pomyselnom skafandri, ktorý tvorí jeho viera, jeho výchova, spomienky, konvencie, pravidlá. Verí tomu všetkému; verí, že ho to ochráni pred vesmírom; že je naň pripravený a vybavený. Samozrejme, vesmír je plný iných kozmonautov – rovnakých, podobných, na tej istej lodi. To je dosť upokojujúce: vlastne, až príliš. Ale vesmír je v skutočnosti oveľa plnší rôznymi nebezpečenstvami, oveľa skutočnejšími a oveľa bližšími, než si chceme pripustiť: meteormi, troskami planét, ktoré vám natrhnú skafander a nechajú vás udusiť sa vákuom a potom zmrznúť na kus ľadu. Je plný smrteľného žiarenia, ktoré zmení vašu DNA, úplne prekope vašu podstatu a premení na niečo ... iné, cudzie, neľudské. Je plný čiernych dier, ktoré vás zlákajú, ako lampa zláka nočnú moru, len aby vás rozpučila dopadom tlaku, gravitácie, zániku svetla všade vo vás. Vesmír je plný hmlovín, v ktorých stratíte smer na dlhé roky a obrovské svetelné roky; až zabudnete, čo je svetlo slnka a iných hviezd. Ale vesmír je hlavne plný čiernej prázdnoty a ticha, plný samoty a chladu. A aj keď máte dobrý skafander, ktorý má samoopravovaciu funkciu, takže najhoršiemu uniknete, sila vesmíru sa vám aj tak dostane pod kožu, ako vírus. Stanete sa súčasťou vesmíru. Pochopíte ho. Pochopíte, že byť dobrým človekom nestačí; že to nie je dosť bezpečné. Že takto neprežijete.
Tak si predstavte, že ste dobrý človek, normálne, ako 99,99% ostatných, na Zemi. Žijete si vo svojom skafandri, ktorý pre vás vyrobili a vystavali iní dobrí ľudia ( vaši rodičia ), ako najlepšie vedeli. Ich to zase naučili iní dobrí ľudia ( ich rodičia ), v časoch dávno minulých. A tak ďalej a tak ďalej. A keďže v časoch dávno minulých vlastne nebolo zlých ľudí a oni urobili svoju prácu dobre, rovnako nevyhnutne museli aj vaši rodičia urobiť ich prácu dobre. Výsledkom je, že ste sa, voľky-nevoľky, aj vy stali dobrým človekom. Bohužiaľ, zloženie vášho skafandra sa len málo odlišuje od dávneho skafandra prarodičov. Bohužiaľ, pretože vesmír sa medzitým vyvinul; vlastne sa vyvíja stále. Mali by sme ho sledovať a prispôsobovať sa ( aspoň pasívne, či pro-aktívne ? ). Lenže náš skafander sa zmenám často prieči. Príčiny nepoznáme. Možno je to taká naša slovanská špecialita: podvedomý fatalizmus, neochota poddať sa zmenám, syndróm trpiteľstva. Alebo len obyčajná skostnatelosť, tolstojovskp-gándhiovská neschopnosť odporu násiliu násilím. Alebo nepripravenosť; neschopnosť neveriť, či skôr veriť v zlo, v nebezpečie. Neschopnosť nechávať si rezervu, zadné vrátka, zabezpečiť sa už vopred, pre každý prípad. To je vlastne jedno.
A tak sa stretnutie s vesmírom v akejkoľvek jeho drsnej, krutej, nepriateľskej podobe mení vždy v katastrofu.
Stretnete mrchu, ktorá v podobe hmloviny, čiernej diery, žiarenia a meteorického dažďa postupne doslova zlikviduje váš úbohý, chatrný skafandrík. Desať rokov ( ale čo je to v merítkach vesmíru? čo je to pre vesmír? zaujíma ho vôbec niekto? ) bojujete na súde proti úplnému zničeniu, len aby ste tak-tak vyviazli, nahý proti vesmíru. Nemáte materskú loď, nemáte kotviace lano, nemáte ozajstný skafander, len taký provizórny. Tan lepší, tentoraz už novší, ba celkom nový, sa vám tvorí ( obnovuje? ) len veľmi pomaly. Ale vesmír už je aj tak dávno vo vás – všetok ten chlad, ticho, prázdnota ... a hlavne strata viery v akékoľvek skafandre, vesmírne lode, planéty, hviezdy.
Nemal som možnosť postaviť, vyrobiť skafandre pre svoje dcéry: vyrobila ich práve tá dotyčná mrcha, prestaviteľka a stelesnenie vesmíru. Teraz sú z nich iné bytosti: iné, že mali byť a než by mali byť. Nenachádzam frekvenciu, ktorou by som mohol komunikovať s ich skafandrami; ani nehovoriac o komunikácii priamo s nimi. Nachádzajú sa tisíce kilometrov odo mňa, len cyklicky, párkrát za rok sa objavujúc v mojej blízkosti, na krátky čas v mojom ahéliu. Dočasne si zladíme frekvencie, lebo v krátkom dosahu to ide; či skôr ide trochu lepšie; ale je to iba dočasné. Ich DNA už bola zmenená žiarením. Ich cesta bola zvedená hmlovinou. Ich osud bol chytený čiernou dierou, ku ktorej sa v kruhoch blížia. Zdá sa, že je otázkou času, kedy budú vesmírom rozdrvené na trosky a samé sa stanú nebezpečím, vesmírom. A zatiaľ čo sa im do deje a ony sú toho súčasťou ( pasívnou? aktívnou? ), ja sa iba snažím prežiť, ako sa dá. S iným, lepším skafandrom, no na druhej strane aj oveľa menej príťažlivý pre vesmírne nebezpečenstvá. Pretože, ak o nich viete a ak viete, že vám už vlastne nemôžu ublížiť, nemajú čo vziať, strácajú ničivú silu. Odvrátenou stranou, daňou a cenou toho je, že nevnímate ani jeho vzácne krásy, prchavé okamihy, dotyky nekonečna a absolútna, kvôli ktorým sme sa vydali do diaľav a do nebezpečenstiev.
Existujú aj dobré veci v živote, vo vesmíre? Určite áno. A dobrý človek si ich zaslúži. Lenže ... akoby ich bolo iba veľmi malé, obmedzené množstvo; akoby boli iba dočasné; akoby ... ste ich dokázali vnímať len v skafandri. Mimo neho totiž neexistuje ani teplo, ani láska, ani priateľstvo; ani bezpečie, ani istota, ani zľutovanie; ani odpustenie, ani milosť, ani ľudskosť.
Moja exka – vesmíranka. Bytosť, ktorá vie len ničiť a zabíjať. Bytosť, ktorá nikdy nič nepochopí.