do zahraničia. Oba prípady majú niečo spoločné – našu neskutočnú všeobecnú hlúposť a slepotu na jednej strane a na druhej strane absolútne hanebné správanie sa štátu, zastúpeného súdmi ... a zákonodarcami, policajtmi, rôznymi štátnymi orgánmi a tiež správanie sa občianskych združení.
To, že sú mnohé zvieratá týrané tými, ktoré ich majú v starostlivosti a opatere, je faktom, ktorý nemienim spochybňovať. Prakticky a štatisticky je totiž nemožné, aby každá osoba bola rovnako, v rovnakej kvalite vhodná na starostlivosť o zviera. Ak to veľmi odvážne aplikujem na človeka, je zrejmé, že nie každý je rovnako vhodnou osobou na starostlivosť o iného človeka. Gausova krivka pravdepodobnosti totiž platí vždy a všade: tak, ako existujú osoby s výbornými predpokladmi, tak existujú ľudia s priemernými a podpriemernými predpokladmi, a to platí aj o schopnosti a predpokladoch pre starostlivosť o zviera, dieťa, starého či chorého človeka.
V prípade ( týraných ) zvierat, ale hlavne s cieľom zvýrazniť, akí sme to len humánni, následne postihujeme, či skôr začíname postihovať prečiny a zločiny voči nim, spáchané formou týrania. Ale myslíte, že rovnaký meter platí aj pre ľudí? Figu borovú! Neplatí ! Akoby, paradoxne, bol človek menej ako zviera ! Čím iným než týraním totiž možno nazvať zverovanie detí výlučne, či v absolútne prevažnej miere ( cez 95% ) iba matkám a obmedzovanie styku detí s ich otcami na absurdné minimum ?? Čím iným než týraním možno nazvať ponechávanie detí v absolútnom područí ( manipulujúcich, často frustrovaných, nahnevaných, pomstychtivých, nezrelých, časovo nestíhajúcich, no vždy glorifikovaných ) matiek, bez toho, aby deti mali rovnoprávnu, rovnocennú možnosť v časovo i kvalitatívne rovnakom rozsahu prežívať starostlivosť svojich milujúcich a milovaných otcov??
Táto situácia je situáciou osobnej hanby a osobnej viny každého zo sudcov, ktorý v čo len trochu opodstatnených prípadoch rozhodujú nie o striedavej, ale o výlučnej starostlivosti. Táto situácia je situáciou osobnej hanby a osobnej viny každej tzv. kolíznej opatrovníčky, ktoré sa s rukou bijúcou sa v prsia zo všetkých síl dušuje za zverenie detí matke, hoci deti majú vynikajúceho alebo aspoň rovnako dobrého, rovnako schopného otca. Táto situácia je situáciou osobnej hanby a osobnej viny každého právnika, ktorý sa priživuje na sporoch rodičov a nesiahne ku všetkým prostriedkom zákona na dosiahnutie kompromisu pre všetkých účastníkov v spore, rodičov i deti - hoci aj v kolízii s „posvätným“ záujmom svojho klienta. Táto situácia je situáciou osobnej hanby a osobnej viny každého zo zákonodarcov, ktorí majú morálne a legálne povinnosti voči štátu a jeho obyvateľom, občanom, z ktorých daní a hlasov žijú – povinnosti vytvárať zákonné, morálne, sociálne prostredie pre ich dobrý, správny, spravodlivý život.
A nakoniec, táto situácia je situáciou osobnej hanby a osobnej viny každej z matiek, ktorá stále trvá na zverení detí do jej starostlivosti – hoci tuší, ba dokonca s istotou vie, že otec je rovnako dobrým rodičom a že deti budú zverením výlučne jej iba – nevyhnutne (?) - trpieť a strádať v mnohých ohľadoch.
Áno, vieme sa donekonečna rozplývať, ba i tú povestnú slzu vyroniť nad otrasným osudom týraného psa; vieme biť na poplach, žiadať tresty, novú legislatívu; vieme odsudzovať tyrana zvieraťa. Ale sme humánni, sme rovnako humánni aj k človeku? Kedy sa nám do hláv konečne vráti myšlienka, že najprv by sme si mali vyzametať pred vlastným prahom a až potom sa kvalifikovane púšťať do riešenia iných problémov humanity? Aké právo máme a aký zmysel vôbec má chrániť zvieratá, keď nedokážeme a nevieme ochrániť, ubrániť ani právo vlastných detí na oboch rodičov rovnako? Nie my sme vlastne pokrytci? Nie sme príživníkmi na tragédii, lebo sa z nej dá vytĺcť mediálny kapitál, voličské hlasy alebo aj kapitál skutočný, ako je tomu v prípade „nezištne pomáhajúcich“ občianskych združení skutočne či domnele týraným ... zvieratám, ženám, matkám .... . Nie je to preto, lebo je pohodlnejšie „bojovať“ o vec zvierat, lebo tým nikoho nevydráždime, každý nás musí podporiť, nenájdeme žiadne prekážky? Nie je to preto, že sa vyhýbame skutočnému boju, skutočne dôležitému boju?
Do akej miery sme humánni a spravodliví, keď dokázateľne upierame rovnaké ľudské a občianske práva celým veľkým, obrovským skupinám ľudí – deťom a otcom? Akí humánni sme, keď deti považujeme za veci, za majetok matiek, za objekty, ktorých ochrana neexistuje, ktoré nemajú žiadne skutočné občianske práva, ktorých jediný skutočný záujem byť v opatere oboch rodičov nikto nebráni, ktorých citové a psychické týranie ( matkami ), prinajmenšom bránením v rovnocennom styku a prinajhoršom hrubou cielenou manipuláciou matkami je na každodennom poriadku? Akí humánni sme, keď otcov automaticky a paušálne vyraďujeme zo života detí ( a to po celé generácie! ), týrame ich dlhými a bolestnými súdnymi procesmi, v ktorých márne bojujú o svoje spoločné deti a o svoje aj ich práva na rovnocenný a rovnoprávny styk? Akí humánni sme, keď tisícom a tisícom otcov upierame právo i povinnosť tráviť čas s rodinou, s ich vlastnými deťmi?
Lebo pravdou je, že ak dieťa unesie otec, okamžite sa začne zúrivý pohon na zločinca, pátranie, pristupuje sa k použitiu tých najtvrdších opatrení zákona, len aby sa dieťa vrátilo späť matke, hoci tá celé roky dieťa i otca týrala bránením v styku, marením spravodlivosti, manipuláciou dieťaťa i vzájomného vzťahu otec-dieťa. Postup v opačnej situácii je celkom iný a to je dokázaná a ľahko dokázateľná pravda – prípady mnohých a mnohých otcov s unesenými deťmi hovoria smutnou rečou. Nie, nikto nehľadí na zúfalú situáciu otca, ktorá už jednoznačne musela byť zúfalá a pre daného človeka neúnosná, keď viedla k takému konaniu, k takému extrémnemu činu. Štatistiky nášho slávneho Centra to však nakoniec jasne dokazujú – v 85% prípadov sú únoskyňami detí matky.
Osobne sa preto vôbec nečudujem konaniu takého a do takej miery zúfalého a utýraného otca – naopak: verím a duchovne ho podporujem! Všetci tí, ktorí sa tak veľkohubo predbiehajú v tom, akí sú len demokratickí a humánni a slobodomyseľní a moderní, by sa v skutočnosti mali dobre zamyslieť nad tým, komu vyslovujú podporu, čo je v pozadí, čo je skutočne správne a čo sa len takým javí. Pretože mám silný pocit, že ak už nie sme celkom slepí a hlúpi, čoskoro týmto štýlom budeme – a hanba nám za to! Preto pred skandovaním hesiel na ochranu zvierat a tvorbu zákonov na ich ochranu radšej a na prvom mieste požadujem ochranu ľudí – ochranu detí a ochranu otcov pred ... osobnými vinami a osobnými hanbami iných, menej rozumných, menej citovo bohatých, menej psychicky zrelých ľudí.
