Sledujem, ako sa prejednávajú ( a schvaľujú ) napríklad pochody a/alebo zákony pre všelijaké skupiny občanov. Sledujem, ako sú navrhované a následne schvaľované tie najzbytočnejšie zákony a ako skoro nikdy nie sú schvaľované tie dobré, užitočné, správne a spravodlivé. A že by boli riadne uplatňované tie zákony, ktoré máme, to vidím fakt len veľmi zriedka. Ale ... nemáme vari ústavu? A okrem ústavy nemáme občiansky zákonník, trestný zákonník, občiansky súdny poriadok? Máme sudcov a právnikov, advokátov a mediátorov, máme poslancov ( poväčšine všetko právnici ) – človek by si povedal, že musíme byť právne bezproblémový štát, lebo veď aj ústavu aj zákony písali predsa oni, odborníci, nie? Opak je pravdou: zákony sú napísané tak zle, že každý šikovnejší právnik a hádam aj každý iný človek, ktorému to lepšie páli, si tú medzierku nájde. Vlastne, z tohto hľadiska sú napísané tak akurát dobre. Riešením, pro-občianskym riešením by, pravda, boli dôkladné, bezchybné, na každú alternatívu pripravené zákony, navrhnuté zdola, obyčajnými ľuďmi, ktorí na vlastnej koži zažili tie „medzierky“. Nuž ale - čo by potom robili tí naši chudáci právnici? Z čoho a z koho by žili, keby nebolo možné zákony nijako obísť, keby bol každý prípad jasný a vyriešiteľný maximálne za pár týždňov?
Je moderné, ak si napríklad gay, lesba, rozvedená matka, zdravotná sestra alebo akýkoľvek iný poddruh homo sapiens sapiens, vybľakovať to do sveta a biť sa za svoje práva. Je už ale menej moderné zredukovať sa na pojem „občan“ a myslieť, konať výlučne ako občan. Čo keby každý z nás konal a rozmýšľal iba takto? Bez ohľadu na to, či je muž alebo žena, slobodný, vydatá, s deťmi, bez detí, modrý, ružová, červený, zelený, bohatý, slepý, akýkoľvek? Len si kladiem rôzne otázky. Chodia vari heterosexuáli demonštrovať, aby mohli mať spolu deti? ( nechodia, lebo je to prirodzené a týka sa to súkromia ). Chodia rozvedení otcovia demonštrovať, lebo ich exky vytrvalo bezdôvodne odmietajú striedavku alebo im dať deti na víkend? ( nechodia, lebo systém by sa im vysmial ). A prečo nejdú demonštrovať také predavačky, aby mali zadarmo potraviny, lebo veď robia takisto ako železničiari? Odpoveď znie, že v našom štáte nie sú pošliapavané práva nejakej menšiny – tu sú pošliapavané práva väčšiny, vlastne všetkých, okrem tých, čo sú pri moci ! V tomto štáte je každý deň pošliapavané každé i to najzákladnejšie právo občana, nezávisle na tom, či je modrý, zelený, ružový alebo hoci aj mŕtvy.
Vymýšľajú nám rôzne zákony, na ochranu týchto, proti tomuto a všetko je rovnako zbytočné: v konečnom dôsledku vám totiž systém nikdy nepomôže a ak, tak iba veľmi zriedka. Sudca si deravý zákon môže vyložiť ako chce; na dobrého právnika musíte mať prachy a to veľa; na vymoženie spravodlivosti môžete rovno zabudnúť. Ale my sa pritom zúrivo zaujímame a riešime, či si napríklad lesby môžu alebo nemôžu adoptovať deti a rôzne iné somariny. Správna odpoveď – nemôžu, z rôznych dôvodov. Nech si dospelí občania v súkromí robia medzi sebou a so sebou, čo chcú ( ak to neodporuje zákonu ), ale niekde hranice byť musia: a hranice osobnosti, vážení, končia na hraniciach inej osoby, iného občana. O to viac, ak je tou osobou, tým človekom, tým občanom bezbranné dieťa, niekto slabší ako ja. Bodka. Áno, teraz sa do mňa obujete, všetci členovia a prívrženci tej skupiny, bla bla – nie o tom hovorím, bol to len príklad. Načo nám je napríklad zákon na vymáhanie výživného, keď najprirodzenejšou vecou je, aby rodič nebol zbavený povinnosti sa fyzicky a každodenne starať o svoje dieťa? Prečo dovoľujeme výlučnú výchovu iba jedným z rodičov a vyrábame tak zbytočné problémy s výživným, problémy s bránením v styku, problémy s nedostatočným stykom, problémy s nezvládaním výchovy osamelými matkami, problémy samotných detí kopu iných problémov? Prečo to všetko, keď jednoduchým a veľmi dobrým riešením toho všetkého je nariadená striedavka? Prečo riešime adopciu dieťaťa lesbami ( ktoré si môžu žiť spolu, keď už musia ), ak dieťa bude v riadnej starostlivosti oboch svojich rodičov, bude mať mužský vzor v živote a adopcia lesbickým párom takto nemá žiaden zmysel, ani dôvod, ani opodstatnenie? Pretože dieťa nemá so sexuálnou orientáciou dospelého nič spoločné, ani nie je povinné byť v právnom zväzku s partnerom rodiča, nakoľko už navždy je v právnom, morálnom, citovom a psychologickom zväzku s vlastným rodičom/rodičmi )? Chápete? Veci majú vždy jednoduché a prirodzené riešenie, všetky, bez rozdielu! To len my si vyrábame „šedé zóny“, tolerujeme netolerovateľné, krivíme demokraciu na anarchiu a úpadok. Hranice! Opakujem: hranice mojej slobody končia na hraniciach rovnakej slobody iného občana! Bodka.
Hovorím, že sa tu každý deň pošliapavajú práva detí, ktorých sú u nás státisíce. Deti nie sú považované za občanov, nemajú plné a hádam žiadne práva. Dieťa, ktoré je unesené jedným z rodičov, bez akéhokoľvek rozumného dôvodu, nemá právo na navrátenie k druhému rodičovi. Dieťaťu sa po rozvode rodičov, s ktorými dovtedy normálne žilo a s rozchodom ktorých nemá nič spoločné, upiera to, čo mu právom a podľa všetkých zákonov patrí a štát v osobe socialistických sudcov stále nepovažuje výlučnú výchovu za zvrátenosť, ba zločin ( proti ľudskosti ). Unesené dieťa nemá kam sa obrátiť o pomoc proti vlastnému rodičovi-únoscovi. Unesené dieťa musí strpieť manipuláciu a môže jej len podľahnúť, je bezbranné, zatiaľ bez materiálnych a duševných schopností účinne jej odolávať. Unesené dieťa nemá inú možnosť, len byť obeťou egoistického, morálne odporného činu a môže sa len pozerať, ako sa druhý rodič márne pokúša zachrániť z ich vzájomného normálneho, dobrého vzťahu, čo sa ešte dá. Ešte aj tie zvieratá majú väčšie práva ako naše deti! Keď vám ukradnú napríklad auto a vy poznáte zlodeja, viete, kde to auto je, máte aspoň akú-takú šancu, že vám auto vrátia a zlodeja zabásnu. Ale u nás je dieťa menej ako vec !!! Keď vám ukradnú dieťa, nech je to hoci aj druhý tzv. rodič, dieťa vám nevrátia a zlodejku nechajú tak !
Náš štát, hoci má vlastné relatívne dobré zákony, ba i zákony, ktorými sú deti chránené, prijíma ďalšie a ďalšie zbytočné zákony ( aj európske, hoci tie často až o niekoľko rokov potom, čo tak mal urobiť a až kvôli škandálu, že tak neurobil ). Sú zbytočné, lebo keby boli dôrazne aplikované aj tie, ktoré máme, žiadne ďalšie by neboli potrebné. V zákone o rodine sa napríklad píše, že ak sa zmenia pomery, súd môže zmeniť rozhodnutie o zverení. Zákony umožňujú pokutovať neposlušných a rodičovsky neschopných rodičov. Pýtam sa: koľko takých pokút bolo v celej republike udelených? V koľkých prípadoch, po domácom alebo dokonca zahraničnom únose dieťaťa jedným z rodičov bolo zmenené rozhodnutie a dieťa bolo zverené okradnutému rodičovi? V koľkých prípadoch konal súd skutočne bezodkladne, rázne, rýchlo, v skutočnom záujme dieťaťa ( ktorým je mať oboch rodičov alebo – prečo nie? – byť vychovávané iba tým z nich, ktorý je objektívne lepším rodičom, občanom a človekom )? Odpoveď poznáte. Takže mi neostáva nič iné, len povedať: hanba takému národu, národu oviec! Ako inak nás nazvať, keď iné národy vyjdú do ulíc pre hociakú somarinu a hučia dovtedy, kým sa to nezmení k lepšiemu, spravodlivejšiemu – a my trčíme doma, pred blbými telkami s ešte blbšími seriálmi, oblbujeme sa žabomyšími vojnami politikov a ich divadielkami, zatiaľ čo nám oni vlastne vymývajú mozgy a kradnú nám z vrecák i to posledné? Ako inak nazvať národ, ktorý vyrába citovo a psychologicky zmrzačené generácie, jednu za druhou, už pekných pár desaťročí? Čo sledujú páni a iní v Blave vytváraním blbých a zbytočných zákonov, na úkor presadzovania tých dobrých, rozumných?
Nie som príliš nábožný človek, skôr prirodzene veriaci v nejaký systém, princípy: nejde mi do hlavy, ako to, že ľudia dokázali žiť tri-štyritisíc rokov len na základe zopár príkazov ( desať ich bolo ) a my, takí vyspelí, takí kultúrni, takí vzdelaní, takí technicky dokonalí, nedokážeme žiť ani s miliónmi zákonov? Niekde je asi chyba, nie? Nuž, chyba je v strate kategorickosti, strate zodpovednosti za svoje činy, v strate jasného rozlišovania bielej a čiernej, v relativizovaní. Nič také však v skutočnosti neexistuje: v skutočnosti je stále možné a nevyhnutné povedať – toto je dobré a toto je zlé. A vybľakovať iba o právach a pritom kašľať na povinnosti je jednoznačne zlé. Vybľakovať o osobnej slobode a pritom zotročovať vlastné deti je jednoznačne zlé. Vybľakovať o demokracii a pritom bezcitne valcovať iných je jednoznačne zlé. Koľko takých pokrytcov u nás je? Nuž, aspoň v správach ich je kopa.