„Ani omylom,“ odvrkla.
„Určite nepotrebujete previesť cez cestu? Premávka je tu rušná,“ spýtal sa s nádejou v hlase.
„Čo si hluchý? Vravela som, že nie,“ zaškriekala starká.
„Výborne. V tom prípade vám prajem pekný deň,“ zasalutoval.
„Nie tak rýchlo, plecháč,“ prižmúrila oči. „Kde máš čiapku, há?“
„Čiapku?“
„Áno, čiapku. Podľa jednotnej smernice č. 234/2237 je každý policajný robot povinný nosiť počas služby na hlave čiapku, ktorá je súčasťou uniformy.“
„Aha, čiapku,“ zajachtal. „Viete... chladič procesoru mám umiestnený dosť nešťastne. Keď si nasadím čiapku, upchá ventilačný otvor a chladenie je neefektívne. Ventilátor sa potom roztočí na plné obrátky a mne z toho strašne hučí v hlave. Nedokážem sa sústrediť a tie migrény – hotové peklo,“ usmial sa nervózne.
„To je tvoj problém. Okamžite si nasaď čiapku, lebo ťa nahlásim,“ zasyčala jedovato. Robot znechutene poslúchol.
„No veď preto. A vôbec, prečo tu len tak postávaš? Nemal by si naháňať kriminálnikov?“
„Veď ja...“
„Neprerušuj ma,“ zahriakla ho. „Revízne kontroly a generálne opravy ti robia za moje dane. Máš ma chrániť a pomáhať mi!“
„Ale presne to...“
„Čo si to dovoľuješ? Nedrgaj do mňa!“ zvyšovala starena hlas.
„Veď som vás nedrgol,“ bránil sa robot.
„Ale drgol. Čo drgol, ty si ma napadol! A bez dôvodu. Pomóc! Toto je policajná brutalita.“
„Všetko mám nahrané na integrovanej kamere. K žiadnemu fyzickému kontaktu medzi nami nedošlo,“ zašomral rezignovane.
„Zabúdaš na Kováčov precedens, plecháčik,“ zachechtala sa. Robot si povzdychol.
„Čo to bolo?“
„Nič,“ zaprel zmätene.
„Ale nie, ja som ťa dobre počula. To bolo sexuálne obťažovanie!“ skríkla pohoršene. Policajt si ju neveriacky premeral.
„To hádam nemyslíte vážne. A okrem toho, vôbec nie ste môj typ,“ vyprskol pobúrene.
„Tak ja ti nie som dosť dobrá? Ty hnusný rasista!“ kričala afektovane.
„Ale veď ja som iba...“
„Buď ticho, poznám svoje práva a nenechám sa takto šikanovať a zastrašovať. Tvoje výrobné číslo.“
„Je to naozaj nut...“
„Tak bude to?“ zrevala.
„SD-23-HNP-768-WnB36,“ zakvílil robot zničene.
„Ďakujem. Stretneme sa na súde, plecháčik,“ zaškerila sa babizňa škodoradostne.
***
„Na základe uvedeného súd nariaďuje obžalovanému SD-23 HNP-768-WnB36 výkon súkromnoprospešných prác v rozsahu 600 hodín, v prospech žalujúcej strany. Proti rozhodnutiu súdu nie je možné podať odvolanie,“ vyhlásila sudkyňa chladne.
„Ďakujem, ctihodnosť. Toto nie je len moje osobné víťazstvo, toto je výhra justičného systému. Dôkaz, že i marginalizované skupiny, ako napríklad dôchodcovia, môžu uspieť v spore so štátnym aparátom. Ee... ak sú, samozrejme, v práve,“ zašvitorila žalobkyňa dojato. Robot na ňu uprel mučenícky pohľad.
„Tak poď, plecháč, nemám času nazvyš. V prvom rade – potrebujem, aby si mi vymaľoval kuchyňu a vytepoval koberce. A zateká mi strecha. Aby som nezabudla, trávnik už vážne potrebuje pokosiť. Upcháva sa mi záchod, musíš s tým niečo urobiť. A daj si dole tú čiapku, vyzeráš v nej ako dilino. Prečo sa tak šuchtáš? Trocha života do toho umierania!“ sekírovala starena nešťastníka.
