Možno som príliš nostalgiky založený človek, no rád sa vraciam na miesta, kde si v duchu premietam chvíle, ktoré sú nimi úzko späté. Prechádzaním uličky v dedine si vždy spomeniem, ako som tadiaľto, pred asi siedmimi rokmi, na Veľkonočný pondelok šiel. S taškou plnou čokolád v podobe zajacov, vajíčok a otec, v miernom opojení, šmatľavo prekladajúc jednu nohu za druhou. Vraj za vynšovačku, ktorú v skutočnosti nikdy nerecitoval. To bolo naposledy, čo som bol ako malý olievač. Odvtedy som vyrástol, možno aj dospel a na olievačku zanevrel. No na tú chvíľu spomínam s radosťou stále, keď tadiaľto prechádzam.
Povedala mi, že aj ja, keď dospejem (mám už 20, neviem čo tým chcela naznačiť) a budem sa starať o vlastnú rodinu, navštevovať prácu, nebudem mať čas a vôbec nejakú tú chuť sa vraciať niekam, aby som zaspomínal na staré časy. Stroho a bez rozmýšľania som odvetil, že taký nebudem. A nebudem! Nechcem upadnúť do stereotypu. Baví ma, rovnako ako spomínať na minulosť, aj objavovať vždy nové a nové veci, miesta a ľudí. Lebo iba s nimi si môžem vytvárať stále nové spomienky, ku ktorým sa budem chcieť v budúcnosti vracať.
Ak behávam, pokúšam sa ísť stále inou trasou, lebo ostatné úž poznám. Ak som v meste, snažím sa čo najviac chodiť pešo a spoznávať vždy nové miesta a uličky. Z práce na stanicu nechodím hromadnou dopravou, pretože nechcem upadnúť do stereotypu: skončís šichtu, nasadneš a vystúpiš doma. Radšej si tú pol hodinovú trasu odkráčam a to vždy inou trasou s očakávaním, čo nového mi prinesie. Možno nič a možno čosi, čo ma prinúti sa občas vrátiť a zaspomínať.
