Jana Kirschner mala po svojom poslednom hudobnom opuse pred sebou jednu závažnú otázku : čo ďalej ? Rozhodla sa už pre spomínaný návrat domov a obohatená nielen hudobnými, ale aj mnohými životnými skúsenosťami, prináša nášmu hudobnému svetu, fanúšikmi dlho očakávaný „slovenský" album.
Samotný album, ktorého nahrávanie mal „pod palcom" producent Eddie Stevens ( Lavagance, Moloko či Zero 7 ) vychádza 31.mája 2010. Predchádzalo mu nahrávanie na viacerých miestach, ktoré začalo v novembri 2009 počnúc v Hranicích na Morave v divadle Stará Střelnice, aby mohlo byť dokončené v Londýne a Amsterdame. Na novom albume Jany Kirschner sa nachádza 10 skladieb, kde je výlučnou autorkou hudby a textov samotná interpretka.
Z doterajšej tvorby bola jedna z našich najlepších speváčok zaraďovaná do popového pesničkového prúdu, no kto by túto Janu hľadal aj na jej novom albume, jeho snaha bude márna. Jej nový hudobný počin môže byť vnímaný rôzne : ako hrubá čiara za predošlým obdobím, ako malý úlet a snaha nahrať si to čo chcem, či možno iba jednoduchá úprimná spoveď dievčaťa, ktoré život v poslednom období neraz potrápil . . .
Hlavnou témou albumu je láska, láska a jej rôzne podoby, ktorú hudobníci odeli do, na Slovensku, nezvyčajných šiat. Aj samotná interpretka už nehrá rolu popovej speváčky, ktorá predovšetkým baví tlieskajúce publikum v halách. S pokorou, úprimnosťou a predovšetkým prirodzenosťou nám z práve rodiacej sa pesničkárky pomaly vychádza
akási „veľká spoveď". Hudobnému dielu dominuje akási „slovenskosť". Hodne zastúpené prvky slovenského folklóru a akustických nástrojov umne preplietané modernou elektronikou a sampleami, navodzujú na mnohých miestach atmosféru, akejsi prechádzky krajinou, čo ako myslený úmysel hudobníkom geniálne vyšiel. Producenti pri tvorbe jednotlivých skladieb úplne upúšťajú od nejakých pravidiel tvorby popových pesničiek. Interpretovi ponechávajú absolútnu slobodu umeleckého prejavu, čo veľkou mierou prispieva k autentickosti celého albumu. K veľkej a silnej stránke Krajiny roviny patria taktiež autorkine texty. : „láska čo nebolí nebola láskou pravou", „dotykom prezradíš čo prezradiť nevládzeš", „načo Ti dievča načo Ti je, ten čo Ťa úprimne nemiluje" či napr. „načo sú nám krásne sľuby, srdce unavené z nudy . . ." by mohlo v podaní mnohých jej kolegov z hudobnej branže znieť až príliš neúprimne, afektovane a až pateticky. No Jana Kirschner možno práve tou svojou jednoduchosťou a
úprimnosťou v prejave nechala všetky podobné neduhy za dverami nahrávacieho štúdia . . . Ako som už spomínal hlavnou témou je láska a jej rôzne podoby. Od nevery v Miluješ nemiluješ cez rozchod v piesňach Ty a Ja či Máj krásny máj, túžbu po novom v skladbe Keď rozkvitnú agáty či v jej novom unesení v piesni s rovnomenným názvom Unesená, ktorá autorku „uniesla" v celom svojom ponímaní od dĺžky 9:24 cez druhu polovicu, ktorá je takmer celá inštrumentálna, až po neuveriteľne milo pôsobiaci úprimno-radostný smiech, ktorý interpretke „skáče" do spevu.
Samotná láska je bez pochýb ten najzložitejší cit, a preto akýkoľvek umelecký prejav, ktorý si ho zoberie za hlavnú tému je ako korčuľovanie na príliš tenučkom ľade, ktorý sa môže veľmi ľahko prepadnúť do oceánu teatrálnej patetickosti plnej gýču. Jana Kirschner sa však s týmto dokázala popasovať s neuveriteľnou ľahkosťou. Svoje pocity ustrážila pred vopred nastrčenými postupmi aké sa na nás dennodenne valia z rádií a tento krát to urobila po svojom a s vysokou dávkou umeleckosti . . .
„dážď ticho spieva v diali, žiaľ už ma nepopáli, ten kút sveta je mi blízky, utekám keď smutno mi je"- v záverečnej skladbe autorka zhrňuje celú tému, tému krajiny, rodnej zeme a prírody, do ktorej sa z víru veľkomiest uchýlila vyliečiť dušu a nám vyrozprávať
jeden príbeh . . . Toto nové hudobné dielo má ďaleko od speváčkinho predošlého
hudobného pôsobenia, čo môže na veľkú časť fanúšikov pôsobiť negatívne. Ja však, túto Janinu prechádzku krajinou beriem so všetkým a k potlesku v závere skladby, ktorá uzatvára toto dielo sa hrdo pridávam . . .
