Toto odovzdávanie cien, ktoré sa nesie v typicky slovenských šatách a mapuje podľa J. Kušnierika tú zaujímavejšiu časť popmusic, je viac menej ešte v plienkach, no už sa jej podarilo plávať v rovnakých vodách ako napr. súťaž Miss (koľko TV staníc - toľko súťaži Miss ...).
Radio_head Awards je (až na jednu maličkosť v tomto ročníku) výlučne alternatívna, a tak zrejme nečudo, že sa tam objavila aj kategória „anti", ktorej už druhý ročník nemôže kraľovať nik iný ako Desmod . . .
Desmod je antiskupina, no za posledné roky vyhráva slávika. Nemalá časť mainstreamových poslucháčov na ňu nedá dopustiť, no na druhej strane je len trocha vnímavejším publikom preklínaná, ako to najhoršie . . . Kde je teda pravda ?
Je viacero polôh, z ktorých je možné toho ktorého interpreta akýmsi spôsobom hodnotiť. No tie, čo sa nám najčastejšie donesú do uší, nerobia väčšinou nič iné, iba rozdeľujú poslucháčov na dva, resp. tri tábory, nad ktorými tie najrelatívnejšie pojmy dobra a zla potom lietajú v podobe Slávikov či Andělov.
Na jednej strane je tu drvivá väčšina konformistov obľubujúca mainstream, pekne naservírovaný médiami, ktorej je v podstate jedno, čo sa v tej či onej dobe vyskytne v jej playliste. No a na druhej nekonečné množstvo subkultúr, ktoré vám vedia presne vysvetliť, prečo je práve ten ich štýl, či kapela, tým najlepším . . .
Akýsi objektívny pohľad prvej menovanej pochováva predovšetkým jej príliš povrchný prístup k interpretovi. Hudba tu slúži poväčšine ako „náhrada" za hluk v preplnenej MHD či nákupnom centre alebo ako podmaz na diskotékach, kde tým najlacnejším spôsobom líči zložité spoločenské problémy.
Čo sa týka fanúšikov kapiel, ktoré sa snažia byť akousi alternatívou voči strednému prúdu, tak tie zas paradoxne narážajú na tom, čo na mainstreame kritizujú. Potom nám „intelektuál", ktorý si v manchestrovom saku ušúľa cigaretku a sadne na pivo tam, kde kedysi sedávala umelecká beseda, neodbieha ďaleko od vyššie spomínaného „iba poslucháča" . . . No a takým či podobným spôsobom by sme zrejme mohli, na báze „páči" - „nepáči" pokračovať dookola bez nejakého jasnejšieho výsledku.
No a možno to je tým hlavným problémom. Veď populárna hudba teda popmusic má v prvom rade zabávať, a keď sa nám žiada čosi umeleckejšie, tak je možno radšej treba jednoducho zájsť do filharmónie či na operu.
Na druhej strane je však neodškriepiteľným faktom to, že aj popmusic sa dá robiť kultivovanejším spôsobom a dokonca aj u nás.
A čo spomínaný Desmod ? O neho tu koniec koncov ani tak nejde. V prvom rade tu ide o slovenský stredný prúd ktorému je za posledné roky práve Desmod akousi vlajkovou loďou. Od svojho vzniku si síce pár desaťročí držal celkom slušnú úroveň, no tá sa za posledných dvadsať rokov (až na pár výnimiek) dostala hlboko pod hranicu znesiteľnosti. Čo je na tom tak trocha zvláštne, je to, že sa tak začalo diať práve vtedy, keď sa nám otvorili „všetky" možnosti . . .
Hovorí sa, že to spomínané dno treba občas dosiahnuť, aby sa dalo od čoho odraziť a vrátiť sa späť. Tak kedy potom ak nie teraz? A čo sa týka slovenskej popmusic, trebárs aj tam, kde kedysi dávno začala. Nemyslím si, že by to s nami bolo až tak zlé, ako nám to za posledné roky prezentuje spomínaný Desmod, či žeby nám nebodaj chýbala súdnosť či nejaký ten cit pre to, čo je vo svojej podstate bez akýchkoľvek nálepiek skutočne dobré. Skôr si myslím, že je tu nutné zapojiť do procesu viaceré zložky hudobného „šoubiznisu". . . No a keď raz nastane čas, že sa rozhodneme vydať na takúto cestu, nech sú nám potom hudobné diela ako napr. Zvonky Zvonte či Zelená pošta akýmsi príkladom toho, že aj na malom Slovensku za dá „zabávať" vo vysoko kultivovanom štýle, a že tá slovenská popmusic nemusí byť až tak zlá . . .
