V posledných rokoch bolo meno Muller skloňované skôr iných v súvislostiach než v takých, o akých by sme radi počuli. Po albume 44, ktorým urobil veľké „haló" skôr hviezdnym obsadením muzikantov než samotným hudobným obsahom nasledovalo obdobie posledného rádového albumu s názvom V.V, ktorý ostal takmer nepovšimnutým, či možno akýsi spôsob záchrany seba samého, či udržanie sa na scéne, v podobe projektu Müller spieva Lasicu, Lasica spieva Müllera, Lasica a Müller spievajú Filipa. Posledné roky Richardovi veľmi nepriali a to nielen čo sa týka hudobnej stránky, veď tá, je koniec koncov sama odrazom spevákovho života. Aj z titulu týchto spomínaných dôvodov bolo preto oznámenie o ďalšom hudobnom počine plné očakávania.
Richard Muller je na našej hudobnej scéne už takmer štvrť storočie. A dnes ? Dnes sa po takmer 25 rokoch od vydania svojho prvého diela Bioelektrovízia rozhodol o akýsi návrat k pôvodnému elektronickému zvuku. Odpoveď na to, ako dopadol tento možno trocha odvážny krok, sa ukrýva pod pomerne jednoduchým názvom - Už .
Muller bol odjakživa ( s výnimkou albumu Neuč vtáka lietať ) známy pestrosťou hudobníkov, s ktorými spolupracoval a tomuto svojmu postoju ostáva verným aj naďalej.
„grausovci" - takto samotný interpret odpovedá na otázku - kto?, sa podieľa na jeho novom albume. Pod týmto názvom sa „skrývajú" dobré známe mená počnúc P.Grausom a M.Kachútom cez S.Solovica a T. Zubáka, kým niektorí z nich už v minulosti s Mullerom spolupracovali. Ako hosťa tiež treba spomenúť (celkom logicky) speváčku Tinu - vokály. Album, o vizuálnu stránku ktorého sa postarala tiež známa D.Bogdalíková, nebol nahrávaný nikde inde, než ako v štúdiách Creative Music House na jar roku 2010. Na výslednej podobe jedenástich skladieb sa autorsky podieľali všetci spomínaní hudobníci a čo sa týka textov, tie si s výnimkou skladby Nočný vták, medzi seba rozdelili Richard Muller a možno trocha nečakaná, no rokmi overená „dobrá firma" Vlado Krausz.
Už, nie je len názov albumu, ale aj názov ( dnes už možno povedať ) prvej „hitovky" tohto albumu. Samotný zvuk založený výlučne na elektronike nám naznačuje v akom duchu sa bude niesť celá doska. Skladba Už je výtvor samotného interpreta a text tak môže znie ako akási úprimná spoveď pred sebou samým . . . Potenciál byť hitom ma tiež skladba Čo ťa bolí, s jasnou a dobre zapamätateľnou otázkou v refréne - „ čo ťa bolí viac, telo a či ja ? ", či zaujímavo urobeným bridgeom, v ktorom elektronické prevedenie máličko zasahuje aj do Richardovho spevu. K rockovým „vypaľovačkám" ( ak sa vôbec skladbám v takomto zvukovom prevedení dá tak hovoriť ) popri už spomínanej Čo ťa bolí treba určite pridať aj Hluk či skladbu Nočný vták. Druhá, väčšia polovica skladieb albumu sa nesie skôr v pomalšom duchu, kde mne osobne v spôsobe prejavu pripomínajú rôzne dekády Mullerovho hudobného pôsobenia. Skladbám Sviečky a Majú ma radi akoby dal svoju pečať Jaro Filip, Do temnoty a Netreba znie ako novodobý Banket a skladba Čiary aj vďaka akustickejšiemu prevedeniu znie ako akási „zabudnutá pieseň" z albumu Neuč vtáka lietať. A tak túto pestrosť, ktorá pôsobí na mňa ako na poslucháča hodnotím skôr pozitívne, než akoby sa celý album niesol v znamení „grausovsej" elektroniky . . .
Čo sa týka celkovej produkcie hudby a textov tej niet veľmi čo vytknúť. Už spomínané mená sú v tomto hudobnom žánri vysoko nad priemerom čo na tomto hudobnom diele len potvrdili. Album si určite nemožno zaľúbiť hneď po pár počutiach, ale na to aby si v ňom človek našiel to svoje, tomu treba dať predsa len trocha viac času. Už len spomínaní autori textov patria medzi tých naj čo tu máme a tak „slogany" typu - „treba sa spamätať ešte za horúca" „netreba vždycky veľa slov pre teba sú slova iba hrou" či napr. úvod textu skladby Čiara - „všeličo sa zmenilo nad čiarou i pod čiarou, čiara sa však nemení všetko ide po starom, každý zlomok života predstavuje hodnotu, ktorá v danom momente zodpovedá životu" ma veľký potenciál nebyť „iba" akýmsi popevkom, ktorý o pár mesiacov zapadne prachom nejakého ďalšieho „hitu" z dielnej hocikoho . . .
Média, ale aj samotní autori album Už, ho počas jeho tvorby označovali rôznymi prívlastkami od „elektrornický" cez „experimentálny" až po nejaký „novodobý Banket."
Z celkového pohľadu ich tvrdenia boli na mieste aj keď ja osobne som možno predsa len čakal trocha viac. Tušil som kde asi to pod taktovkou „grausovcov" skončí a moje predstavy sa viac-menej aj naplnili.
Zvukový prejav podľa môjho názoru často balancuje medzi elektronickým zvukom typu „ešte Depeche Mode" ( ktorí boli a zrejeme aj sú interpretovým veľkým vzorom ) a momentálnych amerických „teenegerskych stars" či nejakej "IN-novosti", po ktorej, a ktorých sa o pár rokov zľahne zem, na rozdiel od Depeche Mode, ktorí sú už navždy zapísaný v hudobnej kronike hrubým písmom . . . keď experiment a elektronika tak možno bolo treba začať napr.tam kde končí skladba 2 líšky z albumu 01 . . . No aj napriek tejto mojej výhrade hodnotím tento album skôr, ako „ v celku slušný krok vpred ", zo spevákovho nie príliš šťastného obdobia . . .
