Album Gemini bol vydaný v októbri roku 2009. Tento dvojalbum obsahuje celkovo dvadsať skladieb, ktoré si bratsky presne na polovicu medzi seba rozdelila slovenská časť so svojím anglickým dvojčaťom. Všetky skladby, ako je už zvykom, pochádzajú výlučne zo speváčkinej tvorivej dielne, ktoré nahrávala v lete s hudobníkmi svojej kapely na čele už s dobre overeným producentom Marošom Kachútom.
Daj ruku do mojej ruky to je názov letného hitu, s ktorým sa Zuzana rozhodla otvoriť nám dvere do jej nového albumu. Typicky znejúca „smatanovka" s dobre známymi a dá sa už aj povedať, že aj pár rokmi overenými aranžmánmi nemohla nič pokaziť, skôr naopak, a tak interpretka nenechala nič na náhodu a hneď v úvode vytiahla jednu z najlepších veci, ktoré je možno na novom albume nájsť. V podobnom duchu sa nesú aj ďalšie dve skladby a až v poradí štvrtá skladba akosi vybočila z typicky znejúcej Smatanovej. Speváčka sa predviedla v rýchlejšej skladbe Stačí si priať tak ako to nie je u nej zvykom, čo bolo možno z určitého pohľadu niečo ako skúsenie nepoznaného, čo dopadlo tiež v celku dobre. Nemôžem si pomôcť, ale čo sa týka skladby Obzri sa sa pripájam k názoru, že táto skladba dosť nápadne pripomína speváčkin hit Nekráčaj predo mnou, a tak tých niečo viac než tri minúty hoci dobre zvládnutej skladby nemá čo veľa nového priniesť. Naopak veľmi milým prekvapením je pre mňa skladba Zajtra možno skôr kde po v celku rýchlejšej Obzri sa prichádza pomalá skladba s vážnou témou, ktorú čo sa týka textu zvládla Zuzana na jednotku. Celkovú atmosféru skladbe výborne dodali v minulosti nie tak často využívané speváčkine vokály a tiež klavírny doprovod, ktorý vynikal hlavne vo verziách. Po veľmi príjemnej skladbe nasleduje Zamknutý dom kde je cítiť úprimnú speváčkinu výpoveď, no kde mne na druhej strane prekáža až príliš „jasná správa" o tom čo chcela autorka piesne povedať a kde mi chýba aj nejaká ta väčšia kvalita čo sa týka textu. Akoby si tie dobre nápady minula v predošlej skladbe Zajtra možno skôr čo potvrdzuje, a to nielen po textovej stránke ale aj čo sa týka celkových aranžmánov a prevedenia skladba Zo zásady. Zdá sa mi akoby som tento pocit nemal len ja ale aj samotná Smatanová čo v závere napravila. Slovenskú časť dvojalbumu uzatvára pomalá skladba Dôvera kde v jej druhej časti a v závere dominujú už spomínane vokály, ktoré s veľmi jednoduchými gitarovými vyhrávkami dodávali skladbe patričnú atmosféru, o ktorej hovorí už samotný názov. Samozrejme, že úplne poslednou skladbou, ktorá zaznie po slovensky je Čím skôr. Skladba podobná druhej Nezabudnem je akiste príjemným a hlavne veselým záverom slovenskej časti nového speváčkinho diela.
Anglickú časť dvojalbumu otvára pompézny chrámový zvuk klávesov za sprievodu vokálov, ktorý za pochodu vojakov prejde do rockovej vypaľovačky, ktoré si myslím, že speváčke v takomto prevedení a za takýchto aranžmánov vôbec nesedia. Po možno šokovom úvode skladbou Soldiers and their wifes nasleduje skladba Nuclear, ktorej však možno opäť trocha vojnovo znejúci názov ako predzvesť niečoho podobného rýchlo „vyžehlí" pomerne hravý refrén, ktorého značná časť sa nesie v znamení už viackrát spomínaných klávesov. Ten úvodný poriadne rokový nábeh úplne schladí skladba Taxi To a Garden, v ktorej dominuje klavír a to asi najviac zo skladieb, ktoré doposiaľ odzneli. Ďalšie kvarteto skladieb v podaní skladby Rat, A Doctor, Blackberries in porcelain a Living room mi príde skôr ako nejaká povinná jazda, či vyplnenie prázdneho miesta, kde ma zastúpenie rýchla a pomalá vec a aby sa nepovedalo tak aj niečo medzi tým. Záver angickej časti Gemini a taktiež celého nového hudobného počinu Zuzany Smatanovej sa nesie v znamení akejsi vážnosti, ktorú je cítiť už v piesni Penny has two days. Speváčka sa ňou akoby vrátila k svojmu typickému soundu a z pokusu byť akousi rockovou spevačkou, čo bolo možno citiť v prvej polovici anglickej časti, vykročila najlepšie ako mohla. Osobne považujem túto skladbu za najlepšiu na celom albume, aj napriek tomu, že vôbec neobľubujem ak interpret spieva v jazyku, ktorý mu nie je prirodzený . . . Dvojicu skladieb ktoré uzatvárajú nové hudobné dielo tvoria vážna a pomalá Winter a jej úplný protiklad s celkom vhodným názvom Finally.
Gemini je Smatanovej v poradí štvrtý album. Po predošlých Tabletkách Odvahy
opäť siahla po anglických textoch čo až na pár výnimiek neberiem ako nejaké pozitívum.
Veľká časť slovenskej časti s anglickou skladbou Penny has two days len potvrdzuje, že aj naša hudobná scéna má svoju Shaniu či Alanis, ktorá si za tých pár rokov vybudovala na slovenskej hudobnej scéne celkom slušné a stále miesto, ktoré len tak ľahko niekto neohrozí.
Speváčke sedia najlepšie jednoduché skladby pesničkového typu, ktoré to veľakrát aj vďaka ústnej harmonike ťahajú niekde do folku country či miestami do štýlu, jednoduchých hipisáckych pesničiek. Toto je nám však dobré známe už z predchádzajúcich albumov a je otázne ako dlho je možné "ťažiť" z toho istého. Určitú snahu o inovácie sú dosť vyditeľné v anglickej časti, no pozitívne možno hodnotiť snáď iba to, že tvorcovia zvuku siahli po klávesových nástrojoch čo u Smatanovej nebolo vôbec zvykom.
Z celkového hľadiska možno skonštatovať, že speváčke v celku vyšli skladby v štýle, ktorý je jej najviac prirodzený kde by som pozitívne hodnotil určitú zrelosť pri textovaní.
Ako negatívum či akýsi krok späť hodnotím až na pár výnimiek anglikú časť tohto dvojalbumu.
