Švajčiarske mestečko Locarno, na najjužnejšom cípe krajiny na Lago di Magiore sa vždy v auguste mení na celosvetové centrum filmu. Tak aj tento rok mohli ste tam stretnúť Meryl Streepovú, Edwarda Nortona ci Andy Garciu. Centrálne stredoveké námestie sa tam každý večer mení na najväčšie open air kino na svete, kde sa zmestí do 8 tisíc divákov. Stretáva sa tu kultúrna a filmárska špička sveta.
Presne pred 90. rokmi 5.až 16. októbra 1925 sa tu odohrala vrcholná európska politická konferencia 20.rokov s vplyvom až do začiatku 2.svetovej vojny. Mohli ste tu stretnúť tiež Edvarda – ale Beneša, Benita Mussoliniho (ten sem vraj z Talianska priplával štýlovo na delovom člne) , a pre nás teraz už menej známe mená, ale v tom čase politické špičky ako Aristide Briand, šesťnásobný premiér Francúzska a nositeľ Nobelovej ceny mieru z roku 1926 a Gustav Stresemann nemecký ríšsky kancelár , neskôr minister zahraničných vecí Weimarskej republiky a rovnako nositeľ Nobelovej ceny mieru, tiež v roku 1926. Anglicko zastupoval minister zahraničných vecí Sir Joseph Austen Chamberlain, tiež nositeľ Nobelovej ceny mieru za rok 1925 – pre nás známejší je jeho nevlastný brat Neville Chamberlain pre svoj podpis Mníchovskej dohody v roku 1938 (u nás výstižnejšie nazvanej Mníchovská zrada). Práve vyššie spomenutý francúzsky premiér svojim nekonvenčným prístupom lámal politické ľady a napomohol nakoniec k úspešnému ukončeniu konferencie. Možno si spomenul na svoje mladé časy, kedy písal do anarchistických časopisov...
Vtedy v Locarne, sedem rokov po Veľkej vojne sa stretli bývalí nepriatelia a snažili sa nájsť nové vzťahy. Nemecko bolo po prvý krát vnímané ako rovnocenný partner, aj keď bolo stále považované za strojcu Prvej svetovej vojny, začalo sa s ním jednať ako s partnerom a nie len ako s porazeným štátom. Výsledkom bolo podpísanie deviatich dokumentov, najdôležitejším bol Rýnsky pakt, medzi Nemeckom, Francúzskom, Belgickom, Veľkou Britániou a Talianskom, ktorým Nemecko uznalo svoje hranice na západe určené zmluvou vo Versailles. Všetky štáty sa zriekli násilia ako cesty k presadzovaniu svojich politických a mocenských záujmov.
Podpísali sa tu viaceré dôležité dvojstranne rozhodcovské (arbitrážne) zmluvy. Pre nás boli dôležité zmluvy s Francúzskom, ktorými sa zaviazali na vzájomnú pomoc v prípade konfliktu s Nemeckom, bolo to vlastne potvrdenie spojeneckej zmluvy z 25.januára 1924. Obdobnú zmluvu s Francúzskom popísalo aj Poľsko, ktoré si tým potvrdili zmluvu z 1921.
Dohody (zmluvy) z Locarna boli zaujímavé aj tým, že neboli vlastne namierené voči žiadnej strane, už nešlo o potrestanie za začatie vojny ale nájsť nový model spoluexistencie. Skutočne, nikto nezískal všetko čo chcel, ale ani nestratil všetko čo mohol. Aj preto sa hovorí, že mierová Európa konca 20.rokov a kúsok z 30. rokov vnímala v politike Ducha Locarna. Aspoň na chvíľu sa nepoužívala politika hrozieb a vydierania.
Locarno, žiaľ aj pre nás (a ešte viacej pre Poľsko), nastavilo budúci konflikt. Pozdvihnutím Nemecka do úlohy rovnocenného partnera sa oslabil vplyv Francúzska, doterajšieho hegemóna Európy – čím sa oslabili aj zmluvy, ktoré sme s ním mali. Zatiaľ čo hranice na západe ustanovilo za nemenné, východné mohli podliehať budúcej revízii. V Poľsko práve výsledky Locarna boli z jedným z dôvodov ku návratu Piłsudského k moci, de fakto ku diktatúre. Pre Československo bolo zrejmé, že si bude musieť hľadať svoj vlastný spôsob pre mierové spolužitie s Nemeckom, ale aj väčšie angažovanie sa v Malej dohode s Rumunskom a Juhosláviou, nie len proti Maďarským snahám o revíziu hraníc ale už aj proti Nemecku, aj vlastné vyzbrojenie Juhoslovanskej a Rumunskej armády modernými ČS zbraňami.
Ja skutočne zaujímavé, ako sú vnímané rôznymi politickými hráčmi pôvodné dobre myslené dohody a zmluvy. Locarno veľkoryso zrovnoprávnilo Nemecko a to po nástupe Hitlera svoje postavenie využilo pre svoju agresívnu a expanzívnu politiku smerujúcu k ďalšej veľkej vojne, tentokrát už skutočne svetovej. Tie isté krajiny – po prvej vojne tak sebavedomé Francúzsko, Taliansko, Veľká Británia v septembri 1938 ustráchane podpísali s Nemeckom Mníchovskú dohodu (skôr diktát) a všetko čo chceli zmluvy z Locarna vytvoriť sa stalo už len bezcenným kusom papiera. To však vieme teraz, nesúďme tak príkro. Vtedy pod Alpami pri jazere v októbri to bol nádejný (či naivný?) pokus o vzájomnú úctu, akceptovanie práva a demokratických princípov v politickej praxi. Aj z toho dôvodu sú zmluvy z Locarna jedným z najdôležitejších medzinárodnych dokumentov 20.storočia.
Autora k článku inšpirovala augustová návšteva Medzinárodného filmového festivalu v Locarne, keď raz už mal filmov dosť a náhodou zablúdil na miestnu historickú a najmä fotografickú výstavu o konferencii v Locarne a na nej videl známu tvár a postavu Edvarda Beneša.
Ernest Huska, Petržalský okrášľovací spolok
