LET CEZ ROVNÍK.
Dobrodružstvo v Bolívii sa začalo vlastne už na letisku v Ríme. Letel som tam z Viedne, kde som sa stretol s kolegom Janom ktorý priletel z Košíc. S Janom sme boli spolu aj na Mirfe v Emirátoch a bol tiež jeden z tých čo Mirovi nezaplatil. Bol tak trochu uzavretá povaha, čo ale pri podobných misiách nebýva na škodu.
Na letisku v Ríme sme mali dosť času, tak sme sa potulovali po termináli. Len tak náhodou som sa pristavil pri tobogáne s batožinou a tu máš! Môj kufor sa tam točil s ostatnými. Tak som ho zobral a išiel som k pultu Alitalie, aby som ho podal ďalej. A všetko sa zdalo vybavené.
Let ponad Atlantik do Buenos Aires bol pokojný, zobudil som sa keď pilot nadránom miestneho času zahlásil Rio de Janeiro. Kedy sme prešli rovník som asi prespal. Na zemi bolo vidieť svetlá, zahli sme trochu na juh a za chvíľu sme pristali v Buenos Aires v Argentíne. Vízum na letisku stálo 20 dolárov, išli sme si teda pre kufre. Lenže chyba, Janov kufor chýbal. Možno sa ešte točil na tobogáne v Ríme.
Kontaktovali sme zástupcu Alitalie, bol ochotný a úslužný a dokonca nám sprostredkoval kontakt na Ansaldo, lebo nás nikto nečakal. Prišli pre nás a začali sme organizovať ďalšiu cestu.
Spoj do Bolívie letel až druhý deň, tak sme sa ubytovali a išli prejsť po meste. Na druhý deň sme odleteli cez Asuncion v Paruguaji do Santa Cruz de la Siera v Bolívii, čo je hlavné mesto kde sídli vláda. Bolívijci tvrdia že majú tri hlavné mestá, v La Paz sídli parlament a v Sucre Najvyšší súd (ak som to poplietol tak pardon). V Santa Cruz sme sa ubytovali v hoteli, kde malo Ansaldo zaplatené izby pre víkendové pobyty pracovníkov. Na elektráreň bol odchod až v nedeľu večer, takže voľný víkend bol pred nami.
Večer sme sa začali zoznamovať s reáliami Latinskej Ameriky, len tak opatrne pár blokov od hotela.. Na druhý deň v nedeľu sme chceli ísť na obed do „Las Cabaňas“, čo boli také prírodné reštaurácie z tŕstia na brehu rieky, kde sa varilo a pieklo na dreve v obyčajných hlinených peciach. Romantika, lacné a pomerne chutné jedlo. Pivo nebolo najhoršie, len malo vysoký obsah alkoholu, 10 stupňové malo tuším 5%.
Až na taxikára. Auto bolo popísané čínskymi nápismi, spočiatku som nechápal prečo. Až keď som sa posadil vedľa šoféra a mal pred sebou prístroje palubnej dosky mi začalo postupne dochádzať. Šofér mal volant na takej provizórnej konzole privarenej k plechu, riadiaca tyč sa prudko lomila smerom k osi auta. Na palci mal omotaný kus drôtu ukončený fastonom a trúbil tak že ten faston prikladal ku konzole, už tam bol vypálený fľak. Došlo mi, že auto je asi z Hong-Kongu a toto je miestna úprava. Taxikár od nás najprv chcel za desať kilometrov 400 dolárov (!!!), potom 400 Bolivianos (B) - miestna mena, nakoniec bol spokojný so 100 B, čo bolo asi 16 dolárov. Na toto nás ráno upozornila recepčná, aby sme si dali pozor na taxikárov a naznačila nám cenové pomery. Keď sme sa poobede vrátili na hotel sa hneď vypytovala a krútila hlavou, že by vraj bolo stačilo aj 50 B a neskoršie som zistil, že mala pravdu.
Taxikár sa asi učil v Leningrade, kde som bol vlani, teda dnes už v Sankt Peterburgu. Tam chcel taxikár z letiska na hotel najprv 10 tisíc rubľov, potom zľavil na 9 tis. Nakoniec sme to s inou kompániou spravili za 900 rubľov a možno by sa bolo dalo ešte trochu jednať.
Mikrobus, ktorým sme večer odišli na sever na elektráreň bol preplnený, lebo s nami nikto nepočítal. Ale už tu sme sa zoznamovali s budúcimi spolupracovníkmi. Cesta potme nám nič nehovorila, auto podskakovalo po výtlkoch. Asi o polnoci nás ubytovali v malých kontajneroch v rohu kempu, najedli sme sa a unavení trochu pospali.
PLANTA TERMICA VALLE HERMOSO
Ráno na elektrárni, ktorá bola od kempu vzdialená cca pol kilometra po kamenistej ceste z okruhliakov (mačacie hlavy) cez riedku džungľu nás privítal pomenší mestic s pozdravom „Nazdar, vole!“ Bol to stavebný inžinier ktorý študoval v Prahe, vedel česky a bol to slušný a veselý kolega. Pre začiatok nám pomohol v orientácii v miestnych pomeroch. Najmä nám dal cenné rady o hygiene, odporučil nepiť miestnu vodu, nosiť pevné vysoké topánky ktoré sme vyfasovali, dávať pozor na ľudí pre vysokú kriminalitu, nechodiť do dediny večer osamote a nehrať sa s hadmi.
Oficiálne sa elektráreň volala VALLE HERMOSO (Pekné údolie), investorom bola nejaká spoločnosť z USA a účelom bol export energie do Brazílie, ktorá v tom čase mala nedostatok elektriny. Časom som zachytil správy, že ide o pranie špinavých peňazí z narkotík. Aj moje neskoršie skúsenosti sa klonili k tejto verzii.
Elektráreň bola oproti tej v Emirátoch miniatúrna. Dve plechové búdy s turbínami s menovitým výkonom po 60 MW, rozvodňa, dva velíny, jedna prízemná búda pre potreby výstavby a plechový provizórny sklad a nič viac. Plyn pre turbíny prichádzal potrubím ktoré bolo zakopane pozdĺž cesty a mizlo v džungli. Celé sa to dalo obísť za desať minút. Kto si to chce pozrieť na google Earth, tu sú súradnice 17o12´ 47“ 64o 31´ 36“Z, výška 254 m n.m. K Atlantiku to bolo 2000-2500 km cez Amazóniu, k Pacifiku 750 km cez Kráľovské Kordiliéry. Čisté vnútrozemie.
Elektráreň bola „single cycle“, teda plyn na výstupe z turbíny išiel priamo do komína, aj keď mal ešte asi 450 stupňov a v Európe by išiel do druhého, parného cyklu. Pri prevádzke turbíny tento plyn pálil krídla lietajúcemu hmyzu a tak bolo okolo plno polomŕtvych chrobákov. Ale vždy ráno priletel obrovský kŕdeľ vtákov a všetko vyčistil.
Elektráreň sa už dokončovala, jednotlivé technologické okruhy sa dávali do prevádzky a prišla aj obsluha z miestnych chlapcov, ktorú sme mali zaškoliť. Boli to jednoduchí miešanci. Neviem aké mali vzdelanie, predtým sa všetci živili ako sa dalo- taxikár, predavač, robotník. Boli snaživí a slušní, ale nemali základné návyky z prevádzky a chvíľu trvalo než pochopili že v noci si nemôžu ustlať na podlahe v rohu velína, ale musia sedieť pred pultom obsluhy a podriemkavať tam. Môj učeň Roberto vedel ako jediný z nich anglicky a tak som mal výhodu. Časom som sa naučil trochu aj španielsky a tí ostatní zase trochu anglicky, takže s dorozumením nebol problém.
ENTRE RIOS
Dedinka tohto mena (Medzi riekami) bola asi jeden a pol kilometra severozápadne, k elektrárni išla odbočka z hlavnej cesty. Dnes je dedina už pri elektrárni, v mojich časoch tam nebolo nič. Takéto dediny možno poznáte z filmov- táto sa podobala. Na „námestí“ stávali autobusy, taxíky, boli tam kiosky s občerstvením pre silnejšie povahy- nápoje sa podávali z jediného otlčeného hrnčeka uviazaného na špagáte. Pila sa hlavne „čiča“- kvas z jačmeňa.
Na obrázku je vľavo typický príklad miestneho „podniku“- gomeria (pneuservis, je to napísané na pneumatike), kde jedinými „strojmi“ boli kladivo a páčidlá.
Spočiatku, keď sme sa ešte len zoznamovali s okolím sme tam chodili výhradne vo dne. Ale nebolo tam čo robiť, tak sme sa aj rýchlo vrátili. Pri ceste bola jedna krčma, rozumej ošarpaný dom pred ktorým bol stôl z fošien a lavice. Objednali sme si pivo. Krčmárka priniesla sedem decové fľaše, ktoré odo dňa kedy boli nové asi nikto neumýval a trojdecové poháre. Poháre bol podozrivo mastno matné, tak som ten môj začal utierať papierovou vreckovkou. Keď to domáca zbadala priskočila ku mne a s omluvou „pardon, seňor“ pohár zobrala a začala čistiť svojou zásterou!!! A tá bola špinavá ako handra na umývanie auta. Po tejto skúsenosti som už pivo z fľaše nepil, ale iba z plechovky. Tie však boli len v krčmách.
Jedna taká krčma bola na odbočke z hlavnej cesty ku kempu. Bol to taký pajzel s červenou lampou, pološero a podozrivé ksichty. Neodporúčalo sa tam chodiť samotnému ani vo dne. Párkrát sme sa tam zastavili s väčšou partiou, keď sme sa v noci vracali z výjazdov do okolia. Nebol to ani bordel v našom slova zmysle, Raz sa tam ku mne prikmotril taký pochybný ksicht, že či nechcem baby, drogy, vymeniť peniaze. Bol to policajný provokatér ktorý takto lustroval nových. Špina ale nechýbala a tak sme si tam obyčajne len dali šláftrunk a išli spať.
CAMP
Do kempu to z rázcestia bol necelý kilometer po okraji džungle. V kempe bolo pár prízemných barákov, jedáleň a dva kontajnery na kockách pol metra nad zemou. V jednom som býval ja a v druhom Jano. Kontajnery sa mi páčili viac ako prízemné baráky, hlavne kvôli hadom.
Lebo raz nadránom som sa zobudil na krik. Na nádvorí bol už celý kemp a všetci stáli okolo zabitého hada. Bol to korálovec kráľovský, po jeho uštipnutí dotyčnému vraj zostáva sedem sekúnd života. A keď nejaký chytrák utrúsil, že oni chodia obyčajne v dvojici, začali sme opatrne pátrať po okolí, ale bez úspechu. Až potom si človek uvedomil, aké dôležité je pred spaním vytriasť paplón či skontrolovať kúty izby.
A tiež dobrá obuv, teda bagandže všade mimo tábora. Ansaldo dávalo také bezpečnostné topánky pre zváračov, ktoré sa po vytiahnutí plastikovej závlačky rozpadli na dve časti. Pre prípad keď by do topánky padla nejaká horúca hmota sa topánka dala vyzuť v okamžiku. Za ten skoro rok som ich zodral a keď som ich vyhadzoval, bolo mi za nimi ľúto. Osvedčili sa aj na velíne, kde sa v noci vyskytovali potkany raz tak veľké ako u nás. Ak si človek trochu zdriemol tak v momente ich mal pri nohách. Nič príjemné...
Spoločenským strediskom bola jedáleň. Najmä večer tam boli rôzne diskusie, pracovné porady, politické škriepky v talianskom štýle. Nás sa to netýkalo, ale posedeli sme pri pive či víne, čo bolo zadarmo a dosť hojne.
Jedlo zo začiatku nebolo nič moc. Namiesto našej polievky boli vždy špagety, potom nejaké opečené mäso bez chuti a k nemu niečo, čo mali byť hranolky, ale boli to iba polospálené zemiakové slíže. Spočiatku som to pokladal za miestny kolorit, ale potom, keď prepustili kuchára a zobrali nového a jedlo sa podstatne zmenilo a zlepšilo, podobalo sa skoro na naše. Aj keď kuchári boli asi ťažko nejakí špecialisti.
Jano raz z dlhej chvíle urobil rezne. Ja som mu asistoval, klepal som mäso pomocou fľaše od kokakoly, ktorá mala také členité dno s ostrými vrúbkami skoro ako naše kladivko na rezne. Všetci si pochvaľovali. Neskoršie na Silvestra, keď bola v kuchyni malá oslava a prišlo aj šéfstvo zhora sme urobili našu kapustnicu. Kapustu sme zohnali skoro ako našu ale bola skôr slaná ako kyslá, klobása tiež nebola nejako moc vyúdená, ale dali sme to a dvadsať litrový hrniec zmizol ako para. Manželky šéfov od nás pýtali recepty...
TALIANI
Taliani boli všetci šéfi, zvyšok personálu bol z celého sveta, od Venezuely cez USA až po Egypt. A Slovensko, aby som nezabudol. Rázovitou postavou bol Carlo Bergamini, 65 ročný montér z Bologne. Priznal sa že bol komunista, všetkým šéfom oponoval a keď sa nabudil, kričal ako v talianskom filme. Ináč dobrý pracant a kamarát.
Napriek vysokému veku mal medzi miestnymi „kráskami“ dobrý kurz a občas si doviezol do kempu aj dve naraz... Až keď ich začal vodiť aj do jedálne zdvihol sa odpor a už sa trochu krotil a stiahol ich z očí.
Trochu predbehnem. Na Vianoce za ním prišla seňora Bergamini. To sa krotil a držal sa pri nej, teda skôr ho ona držala nakrátko. Jeho miestne kamarátky naňho v dedine pokrikovali „hola, Carlo“, to sa vždy prikrčil a snažil sa zmiznúť z priestoru. Prestal aj chodiť na naše nočné „spanilé jazdy“ po okolí. Raz nadránom, keď sme sa vrátili do kempu sme videli uprostred dvora zaujímavý obraz. Dve stoličky, na nich Carlo a seňora pozerajú do hvezdárskeho ďalekohľadu !!! Aj my sme si pozreli oblohu južnej pologule, najmä Južný kríž a iné hviezdy podľa atlasu. Seňora u nás zostala až do februára, keď sa naša misia končila. Carlo asi nebol moc nadšený a ani my nie, lebo bez neho už nebola taká dobrá nálada.
V septembri bolo všetko už skoro hotové, elektráreň bola schopná bežať na plný výkon. Píšem „skoro“ preto že chyba nebola u nás. Lebo tých našich 120 MW nebolo kam dávať. Celá Bolívia mala výrobu asi 600 MW, z čoho sa najviac spotrebovalo cez deň v baniach. Takže keď sme chceli urobiť plnú produkciu tak za pár minút nás dispečer odpojil. Sieť to neuniesla. A linka na prenos do Brazílie sa tuším ešte len začala stavať.
CESTA DO HÔR
Až do odstránenia nedorobkov bola elektráreň odstavená a tak som dostal týždeň voľna. Naplánoval som si cestu na sever, do hôr. Prvé bolo mesto COCHABAMBA, ktoré ležalo v nadmorskej výške 2600 metrov v takej obrovskej prírodnej miske, olemovanej vrchmi s výškou až 3700 metrov. Cesta tam bola skutočné dobrodružstvo.
Trochu som sa na cestu pripravil. Zásada číslo jedna- v peňaženke treba mať len trochu peňazí, zvyšok v tajnom vrecku v nohaviciach. Schovať aj pas. Tak mi chyžná Margerita prišila zvnútra texasiek malé vrecko so zipsom, kde som si skryl pas aj zvyšok hotovosti. Za druhé v horách môže aj mrznúť, aj keď tu na začiatku pampy bolo v septembri 35-30 stupňov. Nepiť vodu z vodovodu ani z pochybných zdrojov. Žiadny alkohol domácej výroby. Peniaze neukazovať, meniť len v zmenárňach, nie na ulici u vekslákov. Pri prepade nevyjednávať, ale dobrovoľne odovzdať peňaženku. Ozaj peniaze. Aj keď mi celá výplata chodila domov na účet, cezčasy nám platili na ruku a nebolo to málo. Nevzal som si ale na výlet všetko, ostatné som schoval v bungalove do špeciálnej skrýše. Poučený Janom, ktorému na výlete do Sucre v horách ukradli videokameru- a asi to boli samotní policajti ktorí prehľadávali autobusy na „Coca control pointe“. Pripomínam, že mu ešte stále neprišiel kufor a kamera a tenisky boli to jediné, čo si priniesol z Európy. Takže ďalšie poučenie -na ročný výlet netreba žiadnu batožinu !!! Ale na všetko sa nedalo pripraviť. Prekvapenia začali už na ceste.
Autobus som si stopol priamo na ceste, bol plný ale šofér ma posadil na núdzovú sedačku za seba. Vypýtal si tuším 50 B a určite ich nepriznal, čistá mzda pre neho. A nebol som jediný pasažier na netypickom sedadle. Po pár kilometroch sme dostali „šusdefekt“ na pravé predné koleso, autobus to riadne zvozilo, našťastie sa tam nedalo ísť rýchlo a tak sme zastali krížom cez cestu. Vystúpil som, šofér otvoril kufor a hľa! Na provizórnom lehátku tam ležal jeho pomocník, taký chlapčisko. Spolu vymenili koleso, chlapec vliezol do kufra a išlo sa ďalej.
Po asi sto kilometroch v podhorí začala cesta stúpať do hôr údolím rieky Rio Espirito Santo do nadmorskej výšky asi 3400 metrov. Kto ste niekedy videli nejaký film o cestách hrôzy v Južnej Amerike tak vedzte že nepreháňali. Hneď na začiatku bola výstražná tabuľa že „Cesta je geologicky nestabilná.“. Potom nasledoval úsek nazvaný „Sedem zátačok (siete curvas)“ a verte že to slovo „curvas“ rýchlo nadobudlo ten náš význam. Na pravej strane už pol cesty zmizlo dolu v rieke, kde asi 50 metrov pod nami bolo aj niekoľko kostier autobusov. Buldozér vyrýval cestu do strmého svahu na ľavej strane a tam už zase hrozilo že sa ten svah zrúti na cestu. Asfaltu ubúdalo, pribúdal ujazdený štrk, rovného úseku nebolo. Vrstvu oblakov sme prešli dvakrát a takto to pokračovalo až na najvyšší bod, tam už bola cesta síce opäť asfaltovaná, v jednom úseku išla po hrebeni ako po hrane noža- na každej strane cesty bola len priepasť. Ale to sme už zase klesali, videli sme slnko a prales ustupoval do krajiny s riedkym eukalyptovým porastom.
Po ceste sme prešli stanovišťami na kontrolu transportu koky resp. kokaínu. Koka sa v Bolívii pestuje zväčša legálne na medicínske aj potravinárke účely. A samozrejme aj nelegálne na výrobu kokaínu, najrozšírenejšej prírodnej drogy. Podľa vtedajších štatistík sa tam ročne ilegálne vyprodukovalo asi 100 ton surového kokaínu , z čoho sa podarilo zachytiť asi 10 ton. Na tom stanovišti museli všetci z autobusu vystúpiť, policajti ho prehliadli, do niektorých batohov pichli ihlicami. Bol tam aj „protidrogový „ pes. Takto by našli každé kilo. Lenže ono to asi fungovalo všetko ináč. Ako obyčajne korupcia na patričnej úrovni. V mestečku Portachuelo narkotrafikanti za bieleho dňa zablokovali cestu, na nej pristáli jedno za druhým malé športové lietadlá, bleskovo sa preložil kontaband a za polhodinu bola cesta zase voľná. Neviem kam s tým leteli, dolet tých malých lietadiel bol len pár sto kilometrov, ale oni asi vedeli ako na to. Niekde inde dotankovali a poďme ďalej.
COCHABAMBA
Cochabamba je mesto obkrúžené horami. Význam názvu je niečo ako „miesto bez vody“, a ako dôkaz slúžilo prázdne koryto rieky, plné plastového odpadu. Nemalo to moc logiky, veď okolo boli o tisíc metrov vyššie kopce, z ktorých mala stekať voda. Na druhej strane na svahoch cez ktoré som prišiel jej bolo neúrekom, ale tiekli do Amazónie. Niektoré vyvierali priamo zo stien a valili sa dolu, možno odvodňovali aj tú misu.
V hoteli „Diplomat“ mala firma zarezervované izby, ubytoval som sa a ráno som vyrazil do mesta. Najprv na pahrok so sochou Krista v štýle Rio de Janeiro. „Cristo de al Concordia“ bol údajne ešte vyšší ako ten v Brazíli, neviem to porovnať, ale bol obrovský.
Druhou atrakciou bola tržnica „La Pampa“ s rozlohou asi 15 hektárov. Bludisko plné lacného tovaru, najmä výrobky z kože za babku. Na rozdiel od tržníc v arabskom svete na blízkom východe kde vás predavači neustále oslovujú priamo na chodníku ťahajú za ruku tu však vládli iné zvyky. Keď som na jar v Bahraine pýtal od predavača opasok z kože a on priamo taký aký som chcel nemal tak ma za pár minút v uličke dobehol a ponúkal mi tri. Nedalo sa nekúpiť. Tu ale bol problém nájsť predavača alebo skôr predavačku. Sedeli v kúte a podriemkavali, mamky dojčili kojencov a ak sa mali zdvihnúť tak bolo cítiť neochotu.
Po prechode tržnicou som bol dezorientovaný, tak som si zobral taxík a išiel na letisko zistiť možnosti letu do La Paz.
LA PAZ
Lietadlá leteli každú chvíľu, letenky lacné, tak som si kúpil jednu na zajtra odpoludnia. Vrátil som sa na hotel kde ma čakalo prekvapenie. Službu mala recepčná ktorá bola Češka (Čecha stretneš všade), pracovala tam a popri tom sa živila aj ako horská sprievodkyňa. Dali sme sa do reči a keď som jej predstavil svoje plány ochotne mi poradila. Teda krútila hlavou nad bezpečnosťou leteckej dopravy a vytiahla nejaké staré noviny, z ktorých mi preložila že letisko „Jorge Wilstermana“ v Cochabambe je v havarijnom stave, letisko „La Paz Alto“ je na tom podobne a jediné tak trochu spôsobilé je medzinárodné letisko „Viru Viru“ v Santa Cruz. Všetky tri som mal v pláne a veru ma to moc nepotešilo. Poradila mi výlet na jazero Titicaca aj do hôr na vrchol „La Chacaltaja“.
Druhý deň odpoludnia som odletel na sever. Lietadlo hneď po štarte začalo robiť prudkú zatáčku, aby sa dostalo z tej prírodnej misy, potom už ani moc nestúpalo, lebo nadmorská výška letiska v La Paz bola asi 4050 metrov a na tých pár sto kilometrov sa to asi ani neoplatilo. Skutočne, pristali sme priamo bez klesania za necelú hodinu.
Ubytoval som sa v v centre v hoteli neďaleko „Plaza 6.agosto“. V každom veľkom meste Bolívie je jedno námestie ktoré má v názve august alebo september, podľa toho ako tam prebehlo osamostatnenie od Španielska v rokoch 1810-14. Hotel bol skromný, v rohu izby plachta a za ňou sprcha s umývadlom, kúrenie tvorila jedna elektrická špirála vo výklenku. V noci bola poriadna zima a špirála hriala len symbolicky. K zime sa pridal aj riedky vzduch, spať sa nedalo a tak som tú noc iba pretrpel.
Hlavné mesto Bolívie sa rozkladá v divokých údoliach vo výške okolo 3500 metrov. Domy sú z neomietnutých červených tehál, štruktúru mesta tvoria pravoúhle bloky. Je to úchvatný zážitok, v centre sú historické pamiatky aj veľa pouličných trhov. Vydal som sa peši na prechádzku, ale po pár sto metroch na mňa doľahla „výšková nemoc“. Musel som sa zastavovať a rozdýchavať. Takto som sa trápil až do obeda, potom asi aj s pomocou kokového čaju sa to zlepšilo a večer som už bol skoro fit. Zastavil som sa v cestovnej kancelárii a urobil plány na ďalšie dni.
JAZERO TITICACA
Ráno si ma vyzdvihla sprievodkyňa, mladá sympatická študentka. Išli sme spolu s nemeckým párom, celodenný výlet stál 60 USD. Cestovali sme asi dve hodiny linkovým autobusom a to bol tiež zážitok. Len čo autobus vyrazil tak vpredu vstal nejaký chlapík a začal predvolebnú agitáciu. Prešiel uličkou, porozdával letáky a sadol si. Po ňom začal druhý ponúkať nejaké prostriedky na zvýšenie potencie, liečbu prostaty a čo ja viem čo. Prešiel uličkou dozadu a rozdával vzorky, na spiatočnej cesta vzorky pozberal. Ďalšia žena riešila ženské problémy. Ďalší agitátor začal hromovým hlasom „Companeros y companeras“! (Súdružky a súdruhovia), asi to bol z opozície k prvému. Cesta ubehla ako voda. Pri jazere sme nasadli do malého motorového člna a preplavili sa na „Ostrov slnka“ . Z toho ostrova údajne pochádzajú aj naše zemiaky.
V reštaurácii na ostrove sme si dali pstruha uloveného v jazere, pochúťka, len tie zemiaky nemuseli byť obyčajné hranolčeky z polotovaru. Reštaurácia slúžiaca aj ako malé múzeum patrila vnučke dona Estebana, ktorý sa zúčastnil na stavbe slávnej plte- lode „Kon-Tiky“ pre Thora Heyrdahla. Ešte dodnes tam vyrábajú člny z trstiny „totora“. Pozri obrázok, sedím tam s jedným s remeselníkov, za nami lama.
Počas pohybu po osade nás stále otravovali malí chlapci, ktorí ponúkali suveníry. Mál som záujem o malú loďku z trstiny, ale mali len väčšie a takú sa mi nechcelo ťahať so sebou. Vysvetľoval som im že takú dvojpalcovú by som vzal. Asi to zle pochopili, že z malej bude aj málo peňazí. Až pri odchode ma pri našom člne chytil za ruku ten najmenší z nich a ponúkol mi takú, ako som chcel. Pýtal 5 B, dal som mu 10. Ďakoval a ostatní mu závideli. Loďka je na fotke dolu. Tie mastencové miniatúry na fotke znázorňujúce stélu či „Bránu slnka“ som kúpil v La Paz pred hotelom pri odchode. Predávala ich tam mladučká indiánka, mala pri sebe ani nie ročné decko a bola tam od rána do večera. Ináč by som asi nekúpil nič, ale bolo mi jej ľúto...
La CHACALTAYA
Druhý deň ráno sme v rovnakej zostave vyrazili do hôr, tentoraz z malým autobusom kde nás bolo desať. Pribudli dvaja vojaci, ktorí to (vraj) mali ako súčasť výcviku a štyria americkí penzisti. Menovaný kopec je asi 25 km východne od La Paz, cesta išla údolím a zdala sa byť bezpečná, ale ten posledný kilometer-dva do horského sedla to napravili. Ak cesta hore do Cochabamby bola horor, tak toto ju predbehlo. Kľukatá, strmá, samý zráz po úbočí kopca. Autobus fučal a škrípal. Nakoniec sme dorazili do sedla vo výške asi 5100 metrov kde bola turistická chata, dali sme si kokový čaj a pobrali sa hore, ešte asi necelý kilometer do kopca na vrchol vo výške 5350 m. Americkí penzisti to vzdali prví a aj vojaci asi mali podobné úmysly, ale nakoniec po cca troch hodinách sme boli hore. Bohužiaľ, nemal som so sebou slovenskú zástavu a tak sa vrcholová snímka nekonala. Amerických turistov sme našli sedieť v autobuse s kyslíkovými maskami. Aj my sme si trochu zainhalovali. Cesta dolu bola ešte strašnejšia ako hore, ale boli sme unavení a nemali sme silu ani sa modliť.
Ďalší deň som mal letenku dolu do Santa Cruz. Taxikár ma zaviezol na letisko s veľkým predstihom, dal som si tam obed, ku ktorému bol aj košík s chlebom. Chlieb bol taký ako by ho upiekli u nás. Neskutočná chuť domova v ďalekej cudzine. Napchal som si zvyšok chleba do vačkov a prežúval som až do večera.
V Santa Cruz som sa pripojil k našim ľuďom čo tam trávili víkend, pochodili sme mesto, relaxovali. A v nedeľu večer znovu do práce.
MALDONADO a RUSI
Už som si myslel že ma nič neprekvapí, keď som sa zoznámil s riaditeľom elektrárne z Bolivíjskej spoločnosti. Volal sa Jorge Valčík Maldonado, a ten Valčík uprostred jeho mena ma hneď zaujal. Tak som sa no na to spýtal a on mi takou jednoduchou češtinou povedal : „Můj děda byl čeký národní hrdina z války...“ Rýchlo mi zaplo, Josef Valčík bol jeden z účastníkov atentátu na Heydricha ktorý nakoniec zahynul v kostole v Resslovej ulici, ale ako sa k nemu dostal tento? Nuž Valčíkova dcéra Eliška, jeho mama sa po vojne vydala v Prahe za Bolívijca Maldonada, keď tento doštudoval tak odišli späť. Aj jeho čeština bola na úrovní malého chlapca. Ukázal mi dekrét o Valčíkovom vyznamenaní in memoriam a vyfotili sme sa spolu. Nemám dôvod mu neveriť, veď ako by sa k cele story a menu dostal? Maldonado bol na svojich ľudí ako pes, ale k nám sa správal priateľsky.
Ďalšia rarita nenechala na seba čakať. Určite ste videli ruskú rozprávku „Mrázik“, kde bola rozprávková postava Nastenky. Ja osobne môžem potvrdiť že to nebola rozprávková postava, ale skutočná, lebo som ju na vlastné oči videl a spoznal v dedinke Entre Rios !!!
Keď som na tom miestnom “námestí“ videl plavovlasú pehavú dievčinu v ruskom kroji tak som si pretrel oči, či nemám halucinácie. Človek tam mohol čakať všetko ale toto...
Prihovoril som sa jej po rusky a dozvedel som sa, že neďaleko je jedna osada kde žijú sami Rusi ! Ich predkovia, a to vraj skoro celá dedina v roku 1919 ušli pre boľševikmi zo Sibíri do Číny, potom ušli pred Japoncami do Brazílie a nakoniec zakotvili tu. Mali nejaké plantáže a živili sa poľnohospodárstvom. A k tomu sa viaže ďalšia historka. Giovanni Ortiz, jeden z Maldonadových inženeros ktorý vyštudoval v Moskve tam pálil za nejakou slečnou. Ale nedopadlo to dobre, miestni molodci si ho podali a nakládli mu tak, že hral všetkými farbami. Nedbali títo na vylepšenie genofondu, a možno aj sami nemali k nikomu z Ruska nejaký vrelý vzťah.
KONIEC MISIE
Po Vianociach už bola elektráreň hotová, prevádzkovali sme ju v skúšobnom režime a odovzdávali, a už tam nebolo čo robiť, ale nikto sa nejako preč neponáhľal. V okolí vypukla epidémia žltej zimnice a zomreli už aj nejakí ľudi. Neboli sme očkovaní proti ničomu (!) a tak sa to robilo až vtedy. V ambulancii doktorky so špecializáciou na pôrodníctvo ktorá nás očkovala čakalo asi 30 indiánok s dvomi- tromi deckami. Sestrička prala rukavice, pudrovala ich a vešala na šnúru. My sme si priniesli jednorázovky s vakcínou, a tak sme sa vyhli starým ihlám ktoré si tam sterilizovali.
Tuším prvého februára bol v Cochabambe priateľský futbal Slovensko-Bolívia. Všetci domáci nám samozrejme predpovedali výprask, ja som sa stavil o fľašu vodky. Vyhrali sme 1:0 gólom v poslednej minúte. Bol to asi pekný pohľad, keď po góle všetci sklamane vydýchli až na jedného bláznivého gringa, ktorý vyskočil a kričal „góóól!“. Na štadióne s kapacitou 25 tisíc bolo plno, hlavne rodiny aj s deťmi. Ale hlavnou kuriozitou bolo, že pri zahájení zápasu rozhodca zapískal – a v tu chvíľu začalo pršať ! Možno v tom bolo aj nejaké kúzlo na privolávanie dažďov... Fľaku moskovskej vodky vyrobenú v Paname sme potom vypili veľmi rýchlo, domáci od žiaľu a ja od radosti.
Ešte sme aj Carlom chceli navštíviť Machu-Picchu v Peru, aj sme išli si na konzuláte v Cochabambe vybaviť víza, ale tam nás informovali že vo februári je to zatvorené, pre dažde a údržbu. Škoda.
A ešte niečo. Aj Janov kufor sa našiel, niekedy po pol roku. Klobása tam už nebola, ale fľaša koňaku zostala.
Domov som priletel 1. Marca 1997. Keď som doma rozbalil kufor po byte sa rozliala vlhká vôňa džungle... Akoby sa so mnou nevedela rozlúčiť...
