A na dnes pripadá aj 37. výročie operácie mojej štítnej žľazy. Čudujem sa ako môže človek prežívať bez štítnej žľazy alebo aj jednej obličky či obidvoch nadobličiek dlhé roky. Možno ich ani nepotrebuje...
VEĽKÉ NÁDEJE
Dnes ( publikované 5.1.1918) je po 45. výročí spustenia A-1 na Vianoce 2017 aj 42. výročie jej prvej havárie, pri ktorej tragicky zahynuli dvaja nevinní ľudia hlavne vinou nezodpovedného vrcholového „manažmentu“ A-1. A tiež 37. výročie operácie mojej štítnej žľazy. Čudujem sa ako môže človek prežívať bez štítnej žľazy alebo aj jednej obličky či obidvoch nadobličiek dlhé roky. Možno ich ani nepotrebuje...
VEĽKÉ NÁDEJE
Nadpis som si pre zmenu požičal od Charlesa Dickensa. Ten žil a tvoril v období Veľkej priemyselnej revolúcie v 19. storočí. Hlavným energetickým zdrojom, ktorý živil vtedajšiu industrializáciu bolo uhlie a Wattov parný stroj. V prímorských štátoch, najmä v Holandsku a Dánsku sa ešte vo veľkom využívali aj veterné mlyny. Holandsko bolo v 17. storočí vďaka 200 megawattov výkonu inštalovaného vo veterných mlynoch najviac industrializovanou krajinou na svete. O tento primát prišlo práve dôsledkom využívania dvojčinných parných strojov vynájdených Jamesom Wattom.
Koncom 19. storočia sa k uhliu pridala ropa a v druhej polovici 20. storočia zemný plyn. Energetické potreby ľudstva boli zdanlivo uspokojené na stovky rokov. Ceny energetických nosičov boli nízke a neustále klesali. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia bola cena surovej ropy dnes neuveriteľných 7 (sedem!) USD za barel ! A ak by i naďalej klesala takým trendom ako dovtedy, koncom minulého storočia by sa už priblížila k nule (čo je samozrejme nezmysel).
Ropná kríza v sedemdesiatych rokoch bola zlomom a cena ropy ako hlavného reprezentanta energonosičov začala opäť stúpať.
Nástup jadrovej energetiky v šesťdesiatych rokoch sľuboval nové, nevídané perspektívy. V súlade s celosvetovým trendom si aj komunisti predstavovali technický pokrok v jadrovej energetike ako splnený sen ľudí o tom, že teraz ich už nemôže nič obmedziť. Jadrové energetické zdroje sľubovali jednoduché, prakticky nikdy nevyčerpateľné riešenie energetických potrieb ľudstva. V tomto omyle prežila jadrová energetika svojich prvých štyridsať rokov a u nás sa ho nezbavila doteraz.
Keď Pán Boh stvoril jadrovú energetiku, povedal: „Budeš výkonná, bezpečná a lacná!“ Ale potom prišiel diabol a povedal: „Ale tieto tri atribúty sa nikdy naraz spolu nestretnú!“
A tak sa aj stalo. Prvé jadrové elektrárne sa budovali tak, aby boli čo najlacnejšie. Projekčne boli zjednodušené na maximálne možnú mieru. Špeciálne u nás sa zdalo, že sú lacnejšie ako čokoľvek iné, pretože boli budované v ekonomike s otrocky lacnou pracovnou silou, ktorá neodrážala skutočné náklady. Peniaze, ktoré sme v tej dobe dostávali, boli vo svojej podstate len akési nekonvertibilné prídelové poukážky. A čo bolo najhoršie, postupom času sme si na to zvykli. Tak sa stalo, že zastarané jadrové elektrárne dožili, žiadny kapitál na ich obnovu sa (u nás) neakumuloval a dnes stojíme pred otázkou, za čo postavíme nové výkonnejšie a bezpečnejšie zdroje. Že to nebude lacné ako kedysi je už každému jasné.
Druhá možnosť, teda že jadrová energetika bude malo výkonná a drahá sa ani neoverovala. Rovno sa prešlo na poslednú, teda že ak má byť výkonná a bezpečná bude aj (poriadne) drahá.
FUKUŠIMA
Tie, ktoré dnes odstavujeme boli síce výkonné a lacné, ale všetko to bolo na úkor bezpečnosti. Nechcem tým povedať, že sa na bezpečnosť vôbec neprihliadalo. Ale vždy len do takej miery, ktorá bola v danom čase ekonomicky prijateľná. Tento fakt v plnej nahote odkryla katastrofa, ktorá v marci 2011 postihla aj štyri bloky jadrovej elektrárne v Japonsku. To je čítankový príklad, aké je iluzórne spoliehať sa na predpoklady nejakých projektových či neviem akých havárii, a stavať všetko na teoretických, neoverených a často fiktívnych zbožných prianiach.
František H. oprávnene podotkol (citujem skoro doslovne, ako som to vylúštil z jeho lekárnického rukopisu):
„Fukušima je zlyhanie vrcholového manažmentu TEPCO. Boli varovaní, že dieselgenerátory pre núdzové elektrické napájanie sú na zraniteľnom mieste a treba ich premiestniť. Predstavenstvo ale šetrilo a riešenie odsúvalo (Pozn. autora: Možno aj vzhľadom na to, že bloky už končili svoju životnosť).
Nekompetentné predstavenstvo a nenáročný dozor sú horší ako teroristi - proti tým sa dá aspoň nejako brániť.
Ja si teda myslím, že katastrofa bol neodvratiteľná aj keby diesel genrátory boli umiestnené lepšie, ale to je len detail. Nedá sa nesúhlasiť, ale inšpiruje ma to k shakespearovskej úvahe typu „je niečo zhnité v štáte Japonskom“. U nás je to určite všetko v poriadku. Vysoko zodpovedné manažmenty a hlavne neservilný jadrový dozor...
Keď si uvedomíme, že všetky najvýznamnejšie menšie či väčšie jadrové havárie ako A-1 Bohunice, Three Mile Island, Černobyľ či Fukušima mali charakter nadprojektových udalostí, ktoré nikto dopredu nepripustil ani náhodou, musíme si chtiac - nechtiac položiť veľmi nepríjemné otázky: boli to posledné katastrofy? Čo ešte môže prísť? Kde je naplánovaná najbližšia havária? Čína, India?
Je teroristický útok či už zo zeme alebo zo vzduchu pravdepodobný a ak áno aj odvrátiteľný? A či vôbec možno riešiť aj prípady takzvaných projektových havárii, ak sme ich nikdy nezažili a máme k dispozícii len teoretické modely? Lebo nezabúdajme na to, že aj ten najlepšie myslený havarijný plán môže byť po niekoľkých minútach iba zdrap papiera. Pozri „barbotážne veže“ na V-2 či Mochovciach.
V jadrovej elektrárni Fukušima boli prvé štyri bloky postavené v sedemdesiatych rokoch. Predstavovali reaktory prvej generácie, keď sa ešte len overovali najvhodnejšie typy. Varné reaktory sa zdali byť veľmi vhodné najmä preto, že koncepcia a konštrukcia bola oproti iným, hlavne tlakovodným reaktorom oveľa jednoduchšia. Jednookruhový systém bez parogenerátorov, kde sa para vytvára priamo v reaktore je investične ekonomicky výhodný. Musíme si uvedomiť, že samotné parogenerátory sú ohromné tlakové nádoby, v dnešných elektrárňach tretej generácie niekedy aj väčšie a hmotnejšie ako samotný reaktor.
Keď k tomu pripočítame inštaláciu na brehu mora, keď odpadnú aj náklady na budovanie chladiacich veží a využije sa lacný a niekedy aj jediný možný morský transport sa toto riešenie musí javiť ako tá najlepšia voľba.
Lenže, priznajme si otvorene, z hľadiska bezpečnosti to znamená najmenší prínos. Jednookruhový systém, kde je reaktor priamo prepojený so sekundárnym okruhom, teda turbínou a kondenzátormi má oproti dvojokruhovému systému o jednu mechanickú bariéru menej a tiež priame prepojenie kondenzátorov s morským prostredím prináša svoje riziká. Z hľadiska fyziky reaktora bubliny pary, ktoré sa tvoria v reaktore prinášajú problémy s riadením reťazovej reakcie a svoje tiež robí nemožnosť dlhodobej kompenzácie reaktivity pomocou kyseliny bóritej.
Náklady na primárny okruh bez parogenerátorov sú asi o polovinu nižšie. Dispozícia potom dovoľuje stavbu malého kontajmentu, ktorý vydrží vyšší tlak.
Aj samotný fakt, že v Japonsku nie je dosť dobre možné lokalizovať jadrovú elektráreň v seizmicky pokojnej oblasti bol sám osebe veľkou výzvou. Tohto problému sa Japonci zhostili asi najlepšie, ale aj tam zlyhali v prípade druhého a štvrtého fukušimského bloku, kde bol dokonca reaktor odstavený a bez paliva. Práve tam vznikol požiar paliva, pôvodne skladovaného v bazéne pod niekoľkometrovou hladinou vody preto, že pôsobením zemetrasenia sa narušila celistvosť bazéna, voda vytiekla a palivo, ktoré bolo mimo reaktora viac ako štvrťroka ešte stále vyprodukovalo dosť energie potrebnej k vzniku požiaru. Na druhom bloku vplyvom otrasov praskol kontajment v spodnej časti a tadiaľ prenikala rádioaktivita do mora.
Nechtiac sa mi natíska mierne trpko humorné prirovnanie. Murphyho zákon hovorí, že ak sa niečo môže pokaziť, skôr či neskôr sa to aj pokazí. A to je aj príbeh štyroch Fukušimskych blokov. Už im k dôstojnej penzii chýbalo len pár rokov...
To, že primárnou príčinou havárie bolo ničivé zemetrasenie a následné tsunami pravé príčiny jadrovej katastrofy trochu prekrýva. Iste, bez týchto prírodných živlov by sme dodnes asi ani netušili, že vo Fukušime sú vôbec nejaké jadrové elektrárne.
Fatálne riziká sú už priamo zakódované v princípoch jadrových reaktorov a človek ich nemôže potlačiť. Palivo v jadrovom reaktore produkuje teplo aj po úplnom odstavení reťazovej reakcie, a to v vo významnej miere v priebehu mesiacov, v menšej v priebehu rokov. To je fyzikálny jav, ktorého riešenie je mimo dosah ľudských možností, aj keď nie všetci sú ochotní to akceptovať. Možnosti, ako tieto nezastaviteľné sily iniciovať je veľa a dnes ich ani zďaleka nevieme presne zadefinovať. Možno iba tak, ako si to predstavoval jeden „červený“ manažér z Atómky mojich čias. Keď ho presvedčovali, že rozpad prvkov a žiarenie sa nedá urýchliť alebo zastaviť. „Skurvení fyzici, že už niečo nevymyslia“, reagoval. Ale toto len tak na margo...
Zapojil som sa do jednej diskusie o Fukušime, kde už spomínaný profesor S. ako expert vysvetľoval, prečo nemožno reaktory opraviť. Príčinou bolo vraj to že boli dochladzované slanou morskou vodou. Nuž, kto videl roztopené časti jadrového reaktora či paliva v skladovacích bazénoch na vlastné oči tak to pochopí na prvý pohľad. Roztopené na pagáč a smrteľne rádioaktívne to už majú za sebou.
Takže v konečnom dôsledku, ak už dôjde k taveniu aktívnej zóny reaktora, je jedno aká bola pôvodná príčina. Elektráreň je vždy odsúdená na zánik. Aj v prípade, že nedôjde k obetiam na ľudských životoch alebo k väčšiemu zamoreniu okolia, je s ňou koniec. Roztavený reaktor je neopraviteľný a zostane stovky rokov neprístupný. Chcene- nechcene sa prenesie ťarcha na budúce generácie. Veľké ekonomiky ako je napríklad Japonská to prežijú, nezlomí ich to. Malú krajinu to však môže ekonomicky zruinovať. Čo je aj prípad Slovenska.
Ďalšou perličkou spomínaného experta bolo tvrdenie, keď vtedajšia predbežná kvalifikácia tejto udalosti podľa stupňa INES bola na čísle 4 a pán profesor sa dušoval „...sedmička, na tú zabudnite!“ (Siedmy stupeň je najvyšší a patrí tam napr. Černobyľ). A na druhý deň bác, už tam bola sedmička ! Pripomenul som mu to, ale jeho fanklub ma potom išiel zožrať.
BOHUNICKÉ „KONTAJMENTY“
Ani nie som prekvapený, že jadroví lobisti na slovenských „univerzitách“ aj v masmédiách ešte stále zakrývajú reálne aj potenciálne nebezpečenstvá, ktoré sprevádzajú jadrovú energetiku a sú, takpovediac, objektívne. Predpokladám, že aj to utajovanie za komunizmu nebolo dané len inštitucionálne, ale záležalo na ľuďoch, a toto z toho dodnes zostalo.
Našiel som jednu prácu, ktorá je nadpísaná ako „Jadrová energetika včera, dnes a zajtra“, autori sú Prof. Ing. Vladimír S., PhD., Ing. Jozef V., Slovenská nukleárna spoločnosť, účelom je „prezentácia pre stredné školy 2007.“
V súvislosti s jadrovými elektrárňami V-1 A V-2 som sa dočítal dych vyrážajúce informácie. Jedna kapitola začína nápisom „kontajment“, ale hneď za tým sa uvádza, že „reaktor V-230 ( tzn. na V-1) nemá pravý kontajment v zmysle definície, ale má zariadenie pre zachytenie rádioaktivity v prípade veľkej havárie“.
Zamyslel som sa najprv nad tým ako môže mať definícia aj nejaký „ľavý“ resp. „nepravý“ zmysel (prípadne nezmysel) a dodnes si nad tým lámem hlavu. Definícia má asi len jeden zmysel, ale čo zmôžeš oproti akademikom... Lebo skutočným zmyslom tejto účelovej slovnej konštrukcie je iba zamaskovať fakt, že
V- jednotka také plnohodnotné zariadenie nikdy ani náhodou nemala. Aktívne systémy boli pôvodne projektované na zvládnutie netesnosti primárneho okruhu ekvivalentu rúry s priemerom 35 milimetrov. Neskoršie boli (vraj) zdokonalené na zvládnutie netesnosti v rozsahu rúry s priemerom 250 milimetrov. Pre úplnosť primárny okruh je tvorený rúrami s priemerom 500 mm. Rádioaktívna para, ktorá by pri takejto netesnosti vznikla by vytvorila pretlak v hermetických priestoroch primárneho okruhu. Na redukciu tlaku, ktorý by mohol narušiť celistvosť týchto priestorov boli na V-1 inštalované iba primitívne poistné ventily, ktoré mali „odfuknúť“ kontaminovanú paru priamo na dvor elektrárne.
Ale pointa príbehu je niekde inde. Práca bola napísaná v roku 2007, teda po odstavení prvého bloku V-1 a pred odstavením druhého. Pamätáme sa na snahu Ficovej vlády zvrátiť odstavenie druhého bloku či dokonca o znova spustenie bloku prvého. Tak toto bol príspevok „vďačných služobníkov“ pre vymývanie mozgov stredoškolskej mládeže. Našťastie som presvedčený, že to okrem mňa zo stredoškolákov málokto čítal a bral vážne.
Pri popise elektrárne V-2 s reaktorom VVER 440/213 je tiež nadpis „kontajnment“, ale v ďalšom sa už nespomína. Dobre sa vie prečo. Tieto typy reaktorov sú vybavené systémom znižovania tlaku, aby sa znížilo riziko uvoľneniu aktivity do životného prostredia – tzv. barbotážny systém kde je tlak chladiaceho média znižovaný kondenzáciou pary na veľkoplošných barbotážnych zariadeniach.
Barbotážny systém založený na pasívnom znižovaní tlaku pary je vraj účinný, ale jednu z dôležitých funkcii „plnohodnotného kontajmentu“, teda zabránenie priameho prieniku rádioaktivity do životného prostredia a ochranu pred útokom zvonka neplní. Iba spomaľuje a zmenšuje rýchlosť prieniku rádioaktivity, ale v konečnom stupni táto voľne vystupuje do ovzdušia.
Vďaka tomuto vylepšeniu mohli tieto elektrárne prejsť náročnými bezpečnostným hodnoteniami u nás s tým, že dokážu zvládnuť tzv. projektovú haváriu s netesnosťou primárneho okruhu ekvivalentného otvoru s priemerom 500 milimetrov (Aj Fukušima mala atesty, že zvládne zemetrasenie a ešte všeličo inšie...)
Ale považovať takéto, hoci aj užitočné zdokonalenie za „pravý kontajment v zmysle definície“ je na diskusiu. To však neprekážalo ani takej odborníčke ako vtedajšej riaditeľke Úradu jadrového dozoru pani Martu Žiakovu. Tá to tvrdila do očí ľudí pred televíznymi obrazovkami v besede v Slovenskej televízii. Preslávila sa aj výrokom o tom, ako by sme v prípade havárie do Mochoviec vozili chladiacu vodu v cisternách (a možno aj nosili vo vedrách či plastových fľašiach.
V princípe pravý, skutočný kontajment je niečo iné. Rieši problematiku razantne, rádioaktivite stavia na ceste do životného prostredia pevné, ťažko prekonateľné bariéry. Navyše chráni z obidvoch strán, teda aj technológiu pred narušením zvonka. Zvláda tzv. projektované havárie a je vysoký predpoklad, že si poradí aj s „nadprojektovými“ haváriami.
V prípade V-2 v Bohuniciach by sa riešenie bez kontajmentu dalo ako tak pochopiť a vysvetliť tým, že sa hľadala lacnejšia alternatíva ku kontajmentom. V tej dobe už síce stála fínska elektráreň Loviisa vybavená kontajmenom, v ktorom bola rovnaká technológia ako v Bohuniciach, avšak pre nás bolo toto riešenie cenovo nedostupné. Je pravdou, že to nebolo požadované naším jadrovým dozorom, ale o tom sme už hovorili v súvislosti s Japonským dozorom v prípade Fukušima.
Avšak čo sa ako tak dá pochopiť v prípade Bohuníc, je absolútne neprijateľné v prípade Mochoviec. Tam mali stáť bloky s plnohodnotným kontajmentom. Myslím si, že stavať bloky 2 (podľa mňa skôr 1+) generácie ešte aj po roku 2012 je anachronizmus, aký vo svetovej jadrovej energetike už nemá obdobu.
TRETIA GENERÁCIA
Čo sa chápe pod pojmom „(ne)pravý kontajment v zmysle definície“? O nejakých celistvých tlakových obálkach alias kontajmentoch tam nie je ani chýru, v prípade V-1 by prípadný pretlak odfúkol priamo do okolia kvantá rádioaktívnych látok a výbušnej vodíkovej zmesi. Tie apartné „klobúčiky“ nad šachtami reaktorov navodzujú ilúziu nejakej ochrany, ale ich význam je obmedzený. Rozhodujúca je pevnosť priestorov, v ktorých je umiestnený primárny okruh. A tá je v porovnaní s kontajmentom ako tlakovou nádobou oveľa nižšia.
WESTINGHOUSE AP znamená „Advanced Project“, čiže pokrokový projekt. Má dobre zvládnuté pasívne prvky dochladzovania reaktora aj v prípade, že zlyhali všetky iné možnosti. Vnútorný celistvý oceľový kontajment zabráni prieniku akejkoľvek radiácie do životného prostredia. Je to ako vnútro nejakého obrovského „kindervajca“. Vonkajší betónový plášť usmerňuje prirodzené prúdenie vzduchu, ale aj všetko bráni pred útokmi zvonka, najmä pádu či cielenému nárazu lietadla.
„Komín“ vo vrchnej časti vonkajšieho kontajmentu o priemere cca10 metrov odvádza horúci vzduch, ktorý by v prípade vážnej havárie a nedostatku priameho chladenia reaktora chladil oceľový tlakový kontajment. Kritici považujú toto miesto za závažný nedostatok ohľadne ochrany pred pádom lietadla, ale mne sa to zdá účelové tvrdenie. Pod otvorom je predsa zavesená masívna plošina, ktorá bráni priamemu nárazu čohokoľvek.
Nakoniec predpokladať presný strmhlavý samovražedný nálet veľkým dopravným lietadlom je už skutočne v ríši fantázie. To by možno nezvládol ani strmhlavý bombardér „Stuka“ z druhej svetovej vojny.
Cielený teroristický náraz lietadlom v štýle 11. september by neohrozil len kontajment a reaktor, ale by deštruoval by celú infraštruktúru elektrárne a zapríčinil by fatálne požiare. Ohľadne kontajmentu najväčšie nebezpečenstvo predstavujú hriadele turbín prúdových motorov, ktoré by v takom prípade predstavovali vysoko výkonné protipancierové projektily. Napríklad taký Boeing 747 má takéto „projektily“ štyri a pravdepodobnosť priameho zásahu kontajmentu jedným z nich je dosť vysoká.
Druhým ešte väčším nebezpečenstvom je horiace palivo, ktoré by zasiahlo celý areál elektrárne s fatálnymi následkami. Ale predpoklad, že by celý „Jumbo“ trafil priamo do „výfuku“ vonkajšieho kontajmentu a tam by zhorelo všetko jeho palivo je čistá špekulácia.
Reaktory tretej generácie sa v základnej technologickej výbave od tých prvých nelíšia, avšak sú na nich aplikované všetky dnes známe aktívne aj pasívne bezpečnostné systémy a samozrejme aj najmodernejšia automatika podporovaná počítačovou technikou . Komponenty ako napríklad dvojplášťové kontajmenty pre zadržanie rádioaktivity či ochrany pred pádom alebo riadeným nárazom veľkého lietadla, zálohované systémy havarijného napájania v ochranných bunkroch, rekuperácia vodíka, systém pasívneho odvodu tepla schopný dočasne odvádzať teplo bez akéhokoľvek vonkajšieho prívodu energie a lapače roztavenej aktívnej zóny sú už súčasťou každého projektu takzvanej tretej generácie jadrových elektrárni. Už chýbajú len batérie protilietadlových rakiet či delostrelectva pre ochranu pred vzdušným útokom či maskovacie nátery.
Samozrejme, nielen technické vybavenie vplýva na bezpečnosť prevádzky jadrových zdrojov. Dôležitá je aj samotná kultúra prevádzky, zaškolenia personálu, obozretného prístupu alebo celkovej atmosféry. Je to obrovský mechanizmus, ktorý vo svojej komplexnosti môže zlyhať v ktorejkoľvek fáze, počínajúc projektom cez kvalitu výroby a výstavby až po všetky možné štandardné aj neštandardné prevádzkové stavy.
Vzhľadom k päťdesiatročným skúsenostiam je dnes pravdepodobnosť zlyhania v týchto oblastiach dosť nízka a bezpečnosť najnovších jadrových zariadení sa za normálnych okolností blíži k hranici dokonalosti, avšak aj Murphyho zákony sú stále v platnosti.
SKANZEN BOHUNICE
Súčasný stav v Bohuniciach je pokojný len naoko. Pracujú tam už len dva bloky, každý s výkonom cca 500 MW. K trom už naveky odstaveným blokom tieto dva pribudnú okolo roku 2025, čo je o chvíľu. Skóre 0:5 je viac ako kritické nielen vo futbale.
Na vyraďovanie týchto blokov bude treba ohromné finančné náklady, rozložené na desiatky až stovky rokov. Na tieto účely sa doteraz neodložili žiadne financie. Až v dnešných časoch sa začína plniť tzv. jadrový vyraďovací fond (prispievame doň vo faktúrach za elektrinu), avšak spoliehať sa na to, že sa z neho pokryjú všetky náklady, je iluzórne. Už dnes sa tento fond podieľa na zvýšených cenách elektriny a situácia sa bude stále zhoršovať. Fond je v rukách politikov, ktorí majú vždy snahu využívať akékoľvek účelovo viazané prostriedky na krytie svojich politických záujmov. Príkladom sú napríklad snahy o zoštátnenie privátnych dôchodkových fondov.
A to nehovorím o najnovšej klamnej ilúzii, ktorú začínajú predstavitelia firmy JAVYS v týchto dňoch bez mihnutia oka šíriť na verejnosti. Jedná sa o takzvané „vyradenie na zelenú lúku“, inými slovami zlikvidovanie jadrovej elektrárne tak, že na jej mieste bude opäť úrodná pôda, na ktorej s bude pestovať napríklad kukurica ako predtým.
Kedysi sa takýto stav skutočne predpokladal, ale veľmi rýchlo sa zistilo, že je to len prelud. Potom sa začalo hovoriť o takzvanej „šedej lúke“, čo by sa mohlo podobať stavu, keď sa zlikviduje čo sa dá a ponechá sa čo sa nedá, teda najmä jadrový reaktor a iné vysokoaktívne časti primárneho okruhu, ktoré sú jednak nemanipulovateľné, ale hlavne sú vysoko rádioaktívne. Je to rádioaktivita základného materiálu, ktorá sa nedá dekontaminovať, ale bude žiariť po stovky rokov. V prípade elektrárne A-1 sú to ešte aj časti budovy, kde do betónu prenikli rádioaktívne látky, takže najlepšie im bude, ak zostanú tam, kde práve sú.
Živiť takýto jadrový skanzen teda v žiadnom prípade nebude jednoduché. Ak je podkapitalizovaný už dnes, o pár rokov bude ešte viac. A nejde len o odstránenie alebo fixovanie rádioaktívnych materiálov. Budovy, v ktorých sa nachádza fixovaná rádioaktivita je treba temperovať, udržovať ich celistvosť a neustále monitorovať. Takáto činnosť je finančne náročná a bude potrebná po stáročia.
Nezostáva teda nič iné ako udržovať v takejto lokalite nejaký zdroj produkujúci prostriedky a udržujúci prítomnosť ľudského odborného potenciálu, najlepšie opäť vo forme funkčnej jadrovej elektrárne. Lebo to Bohunické spracovateľské centrum (BSC), ktoré teraz v Bohuniciach spracováva stredne a nízko aktívne odpady do takej formy, aby sa mohli uložiť do povrchových úložísk, ktoré slúžia na trvalé uskladnenie takýchto odpadov si ledva zarobí samo na seba, sotva možno od neho čakať nejaké zisky.
ČO A ZA ČO
Snaha udržať v Bohuniciach výrobu elektrickej energie je preto stále prítomná. Už roky v tlači sledujem správy o tom, ako niekto chce v Bohuniciach postaviť nový jadrový blok. Správa agentúry SITA zo dňa 31.10.2011 (všetky majú jeden obľúbený formát) „podľa hovorcu ministra hospodárstva je úmysel postaviť jadrový blok s výkonom 1200 až 1650 MW za 3,3 mld. €“. Podľa tejto správy, ktorá sa zopakovala v rôznych zdrojoch by sme sa mohli domnievať, že na veľkosti zdroja nezáleží a že v tejto cene je na výber dostatok vhodných typov. Elektráreň s výkonom 1650 MW však rozhodne nebude stáť rovnako ako o štvrtinu menšia s výkonom 1200 MW.
Ešte optimistickejšie sú termíny. Elektráreň by mala byť v prevádzke v roku 2020, teda o 2 roky, pričom aj termín 2025 je utopický. V poslednom čase je už ale pokoj, investori sa nejako nehrnú.
V dnešnej dobe sú pre Európu k dispozícii tri projekty jadrových elektrární 3+ generácie s tlakovodnými reaktormi. Pre výstavbu takýchto typov v Bohuniciach sú argumenty pre aj proti. Tých proti je podľa mňa viac, ale môj názor asi nebude rozhodujúci. Záujmové skupiny schovávajúce sa za politikmi majú určite iné kritéria.
Jedným z argumentom tých, čo sú za Westinghouse, je údajná snaha zbaviť sa energetickej závislosti od Ruska. Je to ale argument tiež čisto špekulatívny a iba maskuje skutočné zámery. Naša energetická závislosť na dovozoch z iných štátov, teda najmä z Ruska je obrovská. Dovážame 97% všetkých primárnych energetických zdrojov, z vlastných máme len handlovské uhlie s výhrevnosťou bukového dreva a zanedbateľnou kapacitou. K tomu vodné elektrárne či nejaké zanedbateľné obnoviteľné zdroje. A žiaden iný využiteľný potenciál. Možno snáď biomasu, ale nie pri systéme „od zajtra začneme kúriť drevom“! To by sme si v priebehu niekoľkých rokov vyrúbali všetky lesy. Nakoniec, tento stav tu už pred tromi storočiami bol a Slovensku či Európe hrozila ekologická katastrofa v podobe odlesnenia. Svedkom toho sú holé vrchy na myjavských kopaniciach. Od úplného odlesnenia nás kedysi zachránilo čierne uhlie.
Takže tento reaktor z USA to v žiadnom prípade nezachráni. Jeho zásadnou slabinou je možnosť prepravy komponentov. Zatiaľ, čo samotný reaktor by sa hádam s enormným úsilím dal prepraviť aj do Bohuníc, kritická je preprava parogenerátorov, ktoré sú objemnejšie a ťažšie ako samotný reaktor. Tu si najmodernejšia technická koncepcia snažiaca sa o maximálnu integralitu komponentov pripravila vlastnú fatálnu pascu. Tento typ má len dva parogenerátory, ktoré sú oveľa objemnejšie ako štyri či šesť. Preto vo Westinghouse začali pracovať na bloku 600 MW, ale ten je zatiaľ v nedohľadne, aj keď by sa veľmi hodil.
V neprospech tohto typu pôsobia aj iné faktory, ale tieto spomínané problémy s logistikou sú neprekonateľné. Jedine ako tak prepraviteľné sú komponenty elektrárne MIR 1200, ktorá už bola overená na českej elektrárni Temelín, aj keď v prípade reaktora len na trase Plzeň -České Budějovice. Druhé dva typy sú v našich vnútrozemských podmienkach prakticky neprepraviteľné. Chýbajú akékoľvek skúsenosti s vnútrozemskou dopravou, takéto elektrárne sa aj preto zatiaľ stavajú výhradne len v prímorských lokalitách.
Zhodou okolností hneď na druhý deň po spomínanej tlačovej správe sa objavila aj správa z Českej republiky. Tam už vydali podklady pre prípadných záujemcov o dostavbu elektrárne Temelín 3 a 4. Predpokladaný (tzn. neistý) termín spustenia nových blokov je rok 2025, teda o päť rokov neskoršie ako u nás, kde sme vo všetkých prípravných a schvaľovacích procesoch zúfalo pozadu. Pravdou je, že tam chcú do toho času postaviť dva bloky, ale aj tak je ten náš termín 2020 skôr zbožným prianím ako možnou realitou.
A ešte niečo. Česi sa o cene nezmieňujú, čo mi pripadá samozrejme. Tá by mala vzniknúť po výberovom konaní vzhľadom na typ aj podmienky. To, že naši ministerskí pracovníci už dopredu operujú nejakými číslami môže znamenať, že niečo už je prerokovaná a zákulisné hry sú rozohrané do väčšej hĺbky, ako môžeme tušiť.
Posledná správa z konca roka 2012- o výstavbu elektrárne v Bohuniciach má záujem ruský ROSATOM...
PRÍPAD OLKILUOTO
Jadrovou elektrárňou s výkonom 1650 MW mysleli naši žurnalisti asi typ EPR 1650 MW, ktorý je produktom európskeho konzorcia AREVA. Skratka EPR znamená „Evolutionary Pressure Reactor“ (Evolučný tlakovodný reaktor). Je to v súčasnosti jeden z projektov s najväčším jednotkovým výkonom na svete. V jeho neprospech pôsobia opäť problémy s dopravou komponentov, ktoré jeho stavbu v Bohuniciach prakticky úplne vylučujú.
Elektráreň začali stavať v roku 2005 vo fínskej lokalite s týmto pre nás takmer nevysloviteľným názvom. Spustenie sa plánovalo v roku 2009. Tento šibeničný termín musel byť každému triezvo uvažujúcemu a čo i len trochu informovanému človeku podozrivý.
Zachytil som len začiatok stavby a potom som tento prípad vypustil z hlavy. Teraz som sa ale vážne zhrozil. Nie kvôli Fínom ako takým. Ale nad tým, čo všetko prejde lobistom spolu s politikmi. Dostavba bola postupne odsunovaná dnes (2017) vraj na tento rok.
A zdržanie ma fatálny vplyv na financovanie projektu. Pôvodné (skôr podvodné) náklady na projekt boli stanovené na 2,5 mld. €! Ale kontrakt bol podpísaný už za 3,5 mld. € pri spomínanom prvom termíne dokončenia. Dnes je to celé dokončené len na 80% a preinvestovali tam už viac ako 6 mld. € !!!
Konečné náklady sa dnes odhadujú na minimálne 7-8 mld. € (ja hovorím 10).
A aby sa tieto náklady zaplatili, musela by sa elektrina z tejto elektrárne predávať za minimálne 100 (možno 150) €/MWh. Čo bude pri dnešnej burzovej cene za silovú energiu pod 50 €/MWH asi ťažké, ale v roku 2020 môže byť všetko úplne ináč.
FLAMANVILLE
A prípad OLKILUOTO nie je žiadna výnimka z pravidla. Podobný stav je aj pri výstavbe bloku FLAMANVILLE 3 vo Francúzsku. Tam začali EPR stavať v roku 2007 a výstavbu plánovali ukončiť za 54 mesiacov, teda v roku 2012. Dnes je plánovaný termín dostavby v roku 2018 (možno). Náklady z plánovaných 3,3 mld. € aj tu už stúpli na viac ako 6 mld. €.
Angličania to s podobným projektom „Hinkley Point“ radšej prezieravo vzdali...
Tu by som mohol opäť parafrázovať Shakespeara slovami „...je niečo zhnité v štáte fínskom (resp. francúzskom).“ Shakespeare si to mohol dovoliť povedať, lebo bol Angličan. Ale vo mne to skôr evokuje myšlienku, ako sa taká hniloba môže prejaviť na Slovensku. Lebo je slabý predpoklad, že u nás by to mohlo byť čo len o trochu lepšie.
Všetko to hovorí o tom, kam až sa dostalo financovanie dnešnej jadrovej energetiky a čo môžeme očakávať aj u nás. A u nás navyše musíme byť pripravení na horšie. Korupčná prirážka môže dosiahnuť astronomické cifry.
Základ týchto obáv je v tom, že podnik „Jadrová energetická spoločnosť Slovenska, a.s. (JESS)“, ktorý by mal výstavbu nového bloku realizovať, je štátny podnik. Aj keď projekt by mal byť financovaný výhradne neštátnymi zdrojmi, prípadný investor bude v každom prípade požadovať štátne záruky. A tie by dosahovali také objemy, ktoré sú v súvislosti so stavom našich verejných financií nepredstaviteľné.
Dostavba dvoch blokov Mochovce 3,4 mala pôvodne stáť asi 2,8 a potom 3,3 mld. €. Aj tu sa dostavba oneskoruje, prvý termín 2012-3013 je dávno preč. To len na margo toho, čo asi u nás postavíme za 3,3 mld €, ako nás presviedčajú z ministerstva hospodárstva. (2017-stále nedokončené, náklady sú už 5,4 mld €), a to je len dostavba, aj ten základ niečo stál...
Pre porovnanie paroplynová elektráreň Malženice neďaleko Bohuníc s inštalovaným výkonom 420 MW stála 380 miliónov € (~0,9 miliónov €/MWinšt), pre Mochovce 3-4 to pri predpokladaných nákladoch 6 miliárd € (alebo viac) a pri inštalovanom výkone 1000 MW bude 6 miliónov €/MWinšt. Pre porovnanie merné náklady na veterné turbíny sú asi 1 až 1,5 milióna € na inštalovaný megawatt.
Madunice sú odstavené lebo sa ich prevádzka nevyplatí (sú na predaj), pričom merné ceny jadrového paliva a plynu sú približne rovnaké. Mochovce 3-4 budú rentabilné asi len v nejakej alternatívnej ekonomike...
Pre zaujímavosť výstavba V-jednotky stála 5,5 mld Kčs (zdroj SE-ENEL). Na jej vyradenie bolo z fondov EÚ koncom roku 2011zatiaľ uvoľnených 436 miliónov €, čo by v hrubom prepočte znamenalo asi 13 mld slovenských korún. Blížime sa tak predpokladanému tvrdeniu, že vyradenie bude finančne rovnako náročné (ak nie viac) ako samotná výstavba. A už dnes sa dožadujeme zvýšenia týchto nákladov o ďalších 300 miliónov €. A to asi nie je ani zďaleka všetko.
Ešte je tu vyhorené palivo a rádioaktívne odpady vyprodukované touto elektrárňou, opateru ktorých bude treba financovať stáročia. Veď aj preto bola životnosť „dočasného“ úložiska paliva v Bohuniciach predĺžená do roku 2025. A čo potom?
Elektrárne s jednotkovým výkonom 1200-1650 MWel sú pre našu elektrizačnú sústavu ešte k tomu aj výkonovo priveľké. Výpadok takejto kapacity, ktorá by sama o sebe tvorila asi 20% celkového inštalovaného výkonu a niekedy aj viac ako 50% aktuálne prevádzkovaného výkonu by mal fatálny vplyv na rozvodnú sústavu, ktorá by sa prejavila úplným rozpadom siete, takzvaným „black outom.“ V dnešnej dobe, keď sú u nás najväčšími jednotkami v sústave reaktory VVER s jednotkovým výkonom 500 MW je pre takýto prípad výpadku bloku v pohotovosti vodná elektráreň Čierny Váh s maximálnym výkonom cca 400 MW. Aj veľké jadrové bloky s výkonom 1200 MW už presahujú tento rizikový limit. Na zabezpečenie spoľahlivosti dodávok energie budú potrebné systémové úpravy prenosových sietí, čo samozrejme znamená ďalšie náklady súvisiace s výstavbou jadrových zdrojov, aj keď tieto siete potrebujú rozšírenie a modernizáciu aj bez toho.
MIR 1200
Posledným kandidátom na jadrový blok v Bohuniciach je typ MIR1200 česko -ruského konzorcia. Prakticky ide o vyvrcholenie vývoja typu VVER1000, toho „tysjačnika“, ktorý som kedysi v roku 1979 navštívil v Novovoroneži. S mierne zvýšeným výkonom, dvojitým skutočne plnohodnotným kontajmentom a všetkými možnými aj nemožnými technickými vylepšeniami je to typ, ktorý sa s dvomi už spomenutými typmi (AP1000 a EPR1650) môže trochu porovnávať. Je síce oproti nim pomerne konzervatívny s nižšími technologickými parametrami danými najmä nižšou úrovňou techniky, ale pre našich to nehrá prakticky žiadnu úlohu. Je to technológia, ktorá má u nás tradíciu, je viac menej osvedčená a nič výrazne lepšieho v poňatí reaktorov 3+ generácie na svete už asi tak skoro nebude.
Mir 1200 má všetky znaky svojich predchodcov, najmä ruskú robustnosť, ktorá si vyžaduje hlavne enormné množstvá betónu. Vnútorný aj vonkajší kontajment sú totiž železobetónové. Vnútorný je predopnutý oceľovými lanami, ale v tom nevidím oproti AP100 s oceľovým vnútorným kontajmentom žiadnu výhodu. Je to výhoda- nevýhoda, vynútená možnosťami techniky a z hľadiska bezpečnosti neprinášajúca nejaké podstatné prínosy. Skôr stavbu vnútorného kontajmentu komplikuje a zvyšuje nároky na kontrolu kvality.
V našich podmienkach je výhodou aj to, že s betónom máme predsa len viac skúseností ako s veľkoobjemovými oceľovými tlakovými nádobami. Toho betónu bude treba podstatne viac ako napríklad v prípade AP1000, ale naša betonárska loby si bude určite mädliť ruky.
To bude asi aj najväčší benefit pre slovenský priemysel, ktorý toho pri výstavbe akéhokoľvek jadrového bloku z hľadiska technológie nemá veľa čo ponúknuť. Leda že by sme to stavali z cementu produkovaného na Slovensku, čo sa môže zdať ako samozrejme, ale ruku do ohňa by som za to nedal. Nakoniec aby od nás bol aspoň ten štrk... Dopyt po cemente po pätnástich rokoch veľmi stúpať nebude, pretože v tejto dobe už by mala mať výstavba diaľnic svoje zlaté časy za sebou.
A čo sa týka ceny za takýto projekt na Slovensku môžeme ju stanoviť podľa jednoduchého pravidla, ktoré som sám vymyslel a za ktoré by sa nemusel hanbiť ani sám veľký Murphy. Vychádza z doterajších skúseností z Fínska a Francúzska aj od nás a znie: „Jadrový blok postavíš len za minimálne dvojnásobný čas a minimálne dvojnásobné náklady oproti plánovaným“.
Teda pri dnešnom stave poznania v roku 2025, keď je vraj reálne dokončenie projektu Bohunice V-3 budú náklady na jediný blok 1200 MW zhruba 8-10 mld. €.
JADROVÍ LOBISTI A TRUHLÍCI
O jadrových lobistoch som sa už zmienil viackrát. Vraciam sa k nim teda naposledy, predovšetkým o ich úlohe pri vytváraní idealizovaného názoru o jadrovej energetike. Podľa nich stále patrí rozhodovanie len a len im a ostatní, ktorých nazývajú „neinformovaní s bujnou fantáziou“ do toho nemajú čo hovoriť. Dobre je to vidieť najmä v internetových diskusiách. Na každý kritický, viac či menej oprávnený názor je podniknutý protiútok podľa starej eštebáckej schémy. Tá pozostáva z týchto hlavných bodov:
1. osočovanie, zosmiešňovanie a nadávanie na kritika,
2. odvádzanie debaty od predmetu kritiky,
3. infantilné prirovnania,
4. ideologické útoky,
5. podsúvanie zodpovednosti typu, ak nepôjde Atómka, všetci tu pomrieme,
6. mentorský postoj typu „my sme tí múdri, ostatní ste hlúpi, „neinformovaní s bujnou fantáziou“, v prípade štátneho úradníka sa použije staré osvedčené „komu dal boh úrad, tomu dal aj rozum“.
Preto ma už jedna prezentácia, ktorú publikovala SNUS na svojej internetovej stránke ani neprekvapila. Volá sa to „das Leben ohne AKW“ (Život bez jadrových elektrárni). Predstavuje zubára, ktorý pracuje so zubnou vrtačkou poháňanou ako motorová píla spaľovacím motorom! Je to zaslepený idiotizmus, ktorý by ináč ani nestál za povšimnutie. Má nám ukázať, ako by bez elektriky z atómiek všetko muselo bežať systémom motorová píla. V skutočnosti pôvodným určením takýchto video montáží, kde všetko funguje na benzín bola reklama na elektromobily Renault E.Z. a video montáže mali demonštrovať odstránenie výfukových plynov z blízkeho životného prostredia.
A práve rozvoj elektromobilov je niečo, proti čomu by jadroví lobisti mali tvrdo zakročiť, dokiaľ nebude neskoro. Asi ani netušia, že práve tieto technológie znamenajú nenápadný nástup lokálne distribuovanej energetiky. Trakčné batérie elektromobilov vytvoria základ obrovských skladovacích kapacít, ktoré budú nabíjané v mieste spotreby všetkými dostupnými zdrojmi, vrátane obnoviteľných zdrojov. Ako som už uviedol bude to v čase, keď jadrová energia bude v spektre všeobecne drahých energetických zdrojov patriť k tým najdrahším. Obnoviteľné zdroje tu takto získajú pravú možnosť uplatnenia, ktorá sa postupne rozšíri aj do iných oblastí.
V dnešnej dobe majú jadroví lobisti toľko príležitostí, že to ich násilné presadzovanie jadrových technológií pripomína vylamovanie otvorených dverí. Veď napríklad len samotné vyraďovanie, o ktorom som sa už zmienil ako o deji skutočne prakticky nikdy nekončiacom je príležitosť na pohodlný život až do penzie. Práca s cieľom, ktorý je za horizontom ľudského života sa nedá objektívne kontrolovať a jeho dosiahnutie objektívne posúdiť, prakticky mimo trhového prostredia je útočiskom niekoľkých, najlepšie rodinných generácii.
O charaktere SNUS vypovedá aj výpoveď jej terajšieho predsedu pre časopis Týždeň. Tam sa pochválil, že členmi SNUS sú aj také nadnárodné koncerny ako ENEL, SIEMENS, AREVA a iní tohto rangu. A nezabudol dodať, že tam nemajú nejaký exkluzívny vplyv, ale pri rozhodovaní skromne hlasujú ako všetci ostatní členovia.
Aké dojímavé. Akoby taká SNUS o niečom skutočne rozhodovala. Možno o tom či v sále otvoriť okná. A akoby ENEL a ostatní magnáti na nejaké jej rozhodnutia čakali. Tí si takých spolkov založia koľko budú potrebovať. A na ich ovládanie nepotrebujú hlasy. Stačia peniaze.
Jadroví lobisti aj ich prisluhovači zabudli hľadať spoločné dobro a upadli do hľadania prospechu pre seba. Najhoršie je, že ten svoj prospech vyhlasujú a vnucujú ako všeobecné blaho. Povýšením svojich záujmov nad záujem iných otvárajú hrádze ľudskému egoizmu. Ale všetko sa raz prevalí a pred ničím sa z dlhodobého hľadiska nedá utiecť. Nedá sa to ťahať cez viac ako dve generácie. To je tá štyridsiatka, ktorá sa nám tu stále pletie pod nohy.
INFORMÁCIE A VÝSTRAHY
V stredu 17.8.2011 o 17,48 odpoludnia zaznel v 42 kilometrovom okruhu okolo EBO, teda prakticky v celom trnavskom okrese prerušovaný signál sirény. Obyvatelia takýto signál počuli prvý raz. Doteraz podobný ale neprerušovaný dvojminútový tón počúvajú každý posledný piatok v mesiaci o 12,00. Väčšina ľudí už vie, že ide o skúšku varovného signálu, ktorý by v prípade prerušovaného tónu znamenal radiačné nebezpečenstvo spôsobené Atómkou Bohunice.
To, že poplach bol falošný a aké boli príčiny sa vysvetľovalo v nasledujúcich dňoch. Aj tu najprv vznikali rôzne fámy a dohady o príčinách, ale asi to aj skutočne bolo tak, že išlo o chybné spustenie systému pri testoch. Ak by totiž išlo o skutočný hoci aj malý únik rádioaktivity, to by sa veľmi rýchlo prevalilo.
Tento signál v netradičnom čase netrval síce predpísané dve minúty, ale kto by to vtedy meral. Niektorí obyvatelia sa vyľakali, niektorí sa informovali a drvivá väčšina si nič nevšimla. To, že signál bol falošný sa ľudia všeobecne dozvedeli až večer v televíznych novinách. V niektorých obciach boli informovaní miestnym rozhlasom, vo väčšine prípadov si to tiež ani nevšimli. V samotnej Trnave sa nedialo nič a keby aj, miestny rozhlas v panelákoch nepočuť. Na linke 112 najprv o ničom nevedeli a potom pre nával otázok linka prestala byť dostupná. Takže takýto falošný radiačný signál, mimochodom svetová rarita, ukázal, ako by ľudia reagovali aj v prípade skutočného nebezpečenstva. Jednoducho systém je síce hlučný, ale nefunkčný.
Aj mne sa ten signál zdal akýsi krátky. A pretože som ako letecký modelár mal práve namierené na trnavské letisko, okamžite som vyrazil. Na letisku som sa stretol s inými modelármi, nikto tam ale nič netušil a tak sme pozorovali ako z chladiacich veží Atómky stúpa para, žiadny hríbik. Všetko bolo ako obyčajne tak sme to pustili z hlavy.
Diskusie v nasledujúcich dňoch dali čiastočnú odpoveď aj na inú dôležitú otázku. Ak jadroví „truhlíci“ tvrdia, že ľudia jadrovú energetiku všeobecne akceptujú tak v diskusiách to tak nevyzeralo. Samozrejme tam bol tradičný šum spôsobený vždy prítomnou internetovou „čvargou,“ ale ináč to vyznelo skôr na obavy ako na nejaké nadšenie.
Tie obavy boli mnohospektrálne. Ľudia už prestali dôverovať viacerým štátnym inštitúciám, tak prečo by takáto situácia mala byť výnimkou. Príkladom bol stav núdze, ktorý koncom roka 2011vyvolali lekári. Všetci boli akurát vystrašení a štátna moc bola bezmocná. Pre prípad jadrového ohrozenia neexistujú žiadne verejne dostupné havarijné plány, okrem rozdania jodidových tabletiek pred rokmi je osveta v tomto smere nulová.
Samozrejme, plány existujú, ale nikto si ich netrúfne verejne prezentovať alebo robiť nejaké havarijné cvičenia. Okrem iného by to stálo veľmi veľa peňazí. Slováci majú totiž úplne iný model správania ako Japonci. Tí sú zvyknutí na neustále alarmy pri zemetraseniach, vedia že všetko bude fungovať ako sa patrí. Budú bez paniky pokojne s odovzdaním vyčkávať v radoch a rešpektovať všetky nariadenia. Na rozdiel od nás, kde by bolo všetko naopak.
Takmer určite by to znamenalo všeobecné zdesenie a koniec ilúziám o tom, ako občania kladne prijímajú energiu z jadrových zdrojov. A každý si okamžite predstaví, ako by v prípade vážnej jadrovej havárie všetko do hodiny skolabovalo. V Trnave kolabuje doprava každé odpoludnie alebo pri každom futbalovom derby. Rabovanie obchodov, dopravný chaos, v prípade organizovanej evakuácie aj bitky o miesto v autobusoch by boli na úrovni lokálnej občianskej vojny.
A situácia v „dňoch po“ by bola ešte horšia. Zásobovanie, zdravotná starostlivosť či verejná doprava by už určite nefungovali. Nepredpokladám, že lekári by sa po vyhlásení núdzového stavu hodili na maródku, ako sme si u niektorých z nich už zvykli. Je však oprávnený predpoklad, že by nastala panika a hromadný útek. Ti, čo by čakali doma na evakuáciu viac ako jeden deň, by už nemali šancu. Cena nehnuteľností v Trnave a okolí by klesla na nulu. Doprava na diaľnici D1 by bola prerušená a tým by nastal dopravný kolaps celého západného Slovenska (V Žiline či Ružomberku na to netreba ani jadrovú haváriu). Nehovorím už o ďalšej budúcnosti Slovenskej republiky...
Ako som tu už napísal, Slovensko bolo k takémuto stavu veľmi blízko už v januári 1976. Vtedy by to bolo možno ešte horšie ako pri prípadných dnešných katastrofických scenároch. Takéto scenáre určite existujú a sú samozrejme prísne utajené. Veď načo by ináč existoval nejaký výstražný systém! Všetci veríme, že sa nič nestane, jadroví fundamentalisti by to asi aj odprisahali. Tak ako všetci verili pri doterajších jadrových nehodách a katastrofách. Alebo 11. septembra 2001 o ôsmej ráno miestneho času tí, čo práve prichádzali do práce či na vyhliadkovú terasu vo World Trade Center v New Yorku.
DETI NAŠICH DETÍ
Za komunizmu nám predkladali mobilizačné heslo, že „pracujeme pre blaho detí našich detí“. Nuž, deti našich detí sú už na svete, dospievajú a v tom zlomovom roku 2025 už to tu budú mať všetko na krku práve oni.
Neviem, či dnešné časy svojho detstva chápu deti našich detí ako nejaké blaho, ktoré sme pre nich vybudovali, ale v čase svojej dospelosti už na nich bude naplno doliehať to, čo sme my volali ako „náklady budúcich generácii“. Možno aj ony sa ešte nebudú pokladať za tú pravú „budúcu generáciu“, na ktorú sme bezstarostne posúvali neriešené a neriešiteľné problémy, ale už sa tomu asi nevyhnú. Niežeby niečo vyriešili. Ale už si budú musieť prestať zakrývať oči a mysliac už na deti svojich detí budú musieť konať. Platiť začnú hneď.
Na ich plecia dopadnú dôsledky všetkých sociálnych záťaží, najmä ekonomická, demografická a dôchodková kríza, politické nepokoje spojené s globálnymi aj lokálnymi extrémnymi sociálnymi, migračnými, rasovými aj náboženskými nepokojmi, celková radikalizácia politickej scény, drahé energie všeobecne a sekundárne aj dôsledky školského systému, ktorý dnes produkuje sériových inžinierov nízkej kvality. Z tohto školského systému dúfam zmizne pojem „fakulta jadrovej energetiky“ a zostane jednoducho len „fakulta energetiky“.
Samozrejme, že k tejto globálnej kríze hodnôt priamo prispela aj energetika, ktorá bezstarostne odsúvala všetky problémy do budúcna tak, ako ich posúvali vlády bezstarostným zadlžovaním a odkladaním splácania dlhov v krčmovom štýle „pi! však on to niekto zaplatí!“
Aj so spoločenskou akceptáciou výstavby nového jadrového zdroja už budú väčšie problémy, ako boli doteraz. Autori už spomínanej publikácie pre stredoškolákov síce tvrdia, že široká spoločenská podpora existuje, ale neopierajú sa o žiadny hodnoverný prieskum verejnej mienky či dokonca akceptáciu podporenú napríklad celonárodným referendom. Ide skôr o propagovanie nejakých menej reprezentatívnych súhlasov ovplyvnenej časti verejnosti, na čom jadrová loby neustále a vytrvalo pracuje.
Akákoľvek diskusia o jadrovej energetike u nás je vedená z pozície „komu dal boh úrad, tomu dal aj rozum“. Príkladom môže byť aj postfukušimská televízna diskusia, keď predsedníčka ÚJD na argument, že Bohunice ani Mochovce nemajú kontajment v zmysle definície odpovedala štýlom „... majú, a basta!“
A to nehovorím o problematike čo s vyhoreným palivom. V Bohuniciach budú obrovské sklady vyhoreného paliva, ktoré sa už hádam ani nebudú dať nazývať medzisklady. Lebo medzisklad je tiež len fiktívny pojem, ktorý má maskovať krutú realitu, že takzvané definitívne uloženie vyhoreného paliva je len umelá fikcia, ktorá nemá riešenia a že to dopadne tak, ako vždy. Z provizória sa postupom času stáva trvalé riešenie. Prevádzková životnosť a kapacita pôvodných medziskladov sa vyčerpá, budú ale nasledovať rôzne administratívne predlžovania životnosti a rozširovanie kapacít. Nech sa už rozhodne akokoľvek, výsledkom bude nákladná a riziková dlhodobá opatera environmentálnej záťaže, oproti ktorej sú všetky doterajšie len neškodnými opletačkami.
A ceny energie? Už sa s nimi nebude dať čarovať ako dnes. O chvíľu vraj budú dokončené Mochovce 3,4 a ja ani na chvíľu nepochybujem o tom, že po ich spustení ceny elektriny neklesnú, ale naopak vyskočia hore. Investície sa predsa budú musieť zaplatiť. Budeme síce sebestační vo výrobe energie, ale bude nás to stáť veľa. Prebytok kapacity bude znamenať tlak na vývoz energie. Ten bude v zime v čase maxima možný, v lete v čase minima ale priamo nemožný. Lebo v lete je naša potreba všetkých pracujúcich zdrojov asi 2000 MW, ale len jadrových budeme mať k dispozícii 3000 MW! Prebytky výroby v letnom období sú ťažko predajné, pretože rovnaká situácia je aj v okolitých sústavách.
Iste, dovoz aj vývoz elektriny je „bomba kšeft“ a niekto poriadne zarobí, ale budeme ju musieť asi predávať pod cenu, lebo silovej elektriny je v lete prebytok.
A hlavne že elektrinu vyvezieme, ale vyhorené palivo nám zostane. So všetkými starosťami a budúcimi nákladmi, o ktorých sa dnes stále taktne mlčí. Múdri Taliani či Nemci. Prečo by doma neodmietli jadrovú energetiku, keď ju môžu bez problémov prevádzkovať na Slovensku či v Česku a za lacnú cenu dovážať čistý produkt bez odpadu.
Dôjde sa aj na to, že celý pojem „trvalo udržateľný vývoj“ je len populistické politické heslo, ktoré maskuje snahy o maximalizovanie ziskov poháňané nezmyselným konzumom roztáčajúcim ďalší konzum.
Musí sa skončiť aj hra na „skleníkový efekt“, „úspory fosílnych palív“ alebo „znižovanie emisií“. Osobne nemám dojem, žeby dnes niekto týmito fosílnymi zdrojmi nejako šetril. Naopak, o preteky sa stavajú nové plynovody a ropovody na severe aj na juhu aj naprieč Európou. Každý si chce utrhnúť z tých zostávajúcich zásob čo najviac v reálnom čase, pretože aj keby niečo ušporil, vždy sa nájde niekto druhý, čo to s radosťou zužitkuje.
Začne sa šetriť. Nie z dôvodu, že ľudia zmúdrejú, ale preto, že nebude iného východiska. Energetika bude na prvom mieste. Ceny energie budú realistické, budú vyjadrovať skutočnú hodnotu energie, teda zákonite nebudú nízke a dotovať ich nebude z čoho.
Iste, bude existovať aj jadrová energetika, ale už v pozícii rovnocenného partnera ostatným zdrojom. Takzvaný energetický mix už bude skutočným mixom, a nie len prázdnou frázou. 50 % podiel jadrových zdrojov na výrobe elektrickej energie ako u nás logicky ostatné zdroje potláča a stavia ich do úlohy podriadených. Čo je kritické už aj v obrovskej energetike Francúzska, nieto v trpasličej energetike Slovenska.
V tej dobe už budú konečne prekonané aj fámy o nejakých jadrových permutáciách a iných zázrakoch, ktoré z vyhoreného jadrového paliva stvoria nové zázračné palivo a energetika bude opäť sláviť čas hojnosti a veselosti. Všetko je to teoreticky možné, ale mimo akékoľvek praktické a ekonomické využitie.
A to nehovorím o predstavách energetiky založenej na tzv. jadrovej fúzii, ktoré sa vrátia tam, kam skutočne patria, teda do sveta nereálnej fantastiky. Vývoj takýchto termonukleárnych systémov dal už dávno jasnú informáciu o tom, že pri jadrovej fúzii sa na výrobu jednotky energie spotrebuje jej trojnásobok a je naivné sa spoliehať, že časom sa tento pomer len tak sám od seba obráti.
Nebude sa treba vrátiť do jaskyni, bude stačiť návrat ku koreňom. Aj keď v tom čase ešte bude pokračovať drancovanie prírodných zdrojov, pivnica už bude poloprázdna a čoraz častejšie bude vidieť na jej dno.
Vrátiť sa ku koreňom bude znamenať prijať doktrínu, všeobecne známu dávno predtým:
„Všetky energetické možnosti musia ostať otvorené a žiadna technológia by nemala byť idealizovaná alebo démonizovaná. Tieto možnosti zahŕňajú konvenčné využívanie uhlia, ropy, plynu, jadra a vody (nezáležiac na veľkosti) a tiež nové obnoviteľné zdroje energie, spolu so zdrojmi, kde sa zvyšuje energetická účinnosť. Každý z týchto zdrojov má svoje neurčitosti a žiaden z nich nie je možné odmietnuť. Energetická rozmanitosť zdrojov je základ pevného systému a to aj vtedy, ak lokálna rozmanitosť zdrojov sa bude optimalizovať podľa miestnych možností. “
To som nevymyslel ja. To je záver 19. Svetového energetického kongresu, Sydney, v roku 2004.
VETERÁNI ODCHÁDZAJÚ
Druhá polovica 20. storočia bola z hľadiska histórie rovnako zaujímavá ako tá prvá. Aj keď nebola taká krvavá, bola rovnako hrôzostrašná. Či už studenou vojnou, ktorá mala ničivý potenciál presahujúci všetky dovtedajšie konflikty, alebo obdobím budovania socializmu a komunizmu, ktoré sa svojim negatívnym zápisom do histórie zaradilo medzi udalosti, ktoré sa budú pamätať tisíce rokov podobne ako pokus o náboženské reformy faraóna Achnatona či útek židov z Egypta..
Boli aj pokusy nazvať druhú polovicu dvadsiateho storočia jadrovou érou, ale nejako moc sa to neujalo. Hlavne preto, že ku koncu storočia nastúpila éra informatiky, ktorá všetky ťažkotonážne technológie prevalcovala významom aj rozsahom.
Štyridsaťpäť rokov, ktoré ubehli od spustenia A- jednotky by malo stačiť na hlbšie zamyslenie sa nad otázkou, čo to vlastne tá jadrová energetika je za fenomén . Ale osobne si nemyslím, že by to niekto nejako hlbšie analyzoval. Aj v tejto knihe je veľa príkladov o tom, ako sa fakty dodnes prekrúcajú, zatajujú či vedome dezinterpretujú.
Doterajší odborníci urobili jadrovej energetike dobré aj medvedie služby. Tí skutoční odborníci väčšinou v slepej viere a v dobrom úmysle. Mnohých z nich som osobne poznal a viem, že sami mali obavy a chápali aj negatíva jadrovej energetiky, ale z existenčných či iných dôvodov nemali priestor ani silu či odvahu ich nahlas vysloviť.
Tí druhí cieľavedome sledujú svoje osobné karieristické pohnútky a maskujú ich vznešenými heslami o všeobecnom úžitku, službe spoločnosti, jednoduchom riešení energetickej problematiky a podobne, pričom v jadrovej energetike vidia len cestu k osobnému prospechu a nejaké dlhodobé následky ich vôbec nezaujímajú.
Takže my veteráni odchádzame a s nami aj pionierske časy jadrovej energetiky. Povedané slovami básnika „nebolo to zlé, mohlo to byť lepšie“. Možno sa vám zdá, že som to všetko videl a stále vnímam pesimisticky. Ja si to nemyslím. Všetko sa vyvinulo tak ako malo.
Stále vpred, vpred, tak nás hnali za komunizmu pri otázke ako ďalej. Nikto si vtedy neuvedomoval, že vpred sa dá ísť aj po kružnici. Tak sme sa po štyridsiatich piatich rokoch dostali skoro na to isté miesto a opäť sa pýtame, kadiaľ ďalej. Nuž, deti našich detí, ja vám to nepoviem. Ja som vám len chcel odovzdať svoje skúsenosti. Je to tu všetko vaše a najlepšie bude, ak si z mojich úvah, informácii a skúseností vytvoríte svoje vlastné predstavy, názory a závery.
DOSLOV
Juro K., môj bývalý vedúci, v jadrovej technike nespochybniteľná autorita, dobrý človek a priateľ, prvý predseda SNUS mi raz priateľsky vytkol, že som síce dobrý kritik, ale chcelo by to byť aj trochu konštruktívny. Ako obyčajný pracovník som sa ale nikdy nedostal k nejakej možnosti dopredu ovplyvňovať činnosti a udalosti, mohol som sa väčšinou prejaviť len vtedy, keď sa riešili negatívne dôsledky rozhodnutí iných. Mohol som rozhodovať leda tak o tom, kedy pôjdem na obed... Ako konštruktér som mal tých pozitívnych nápadov fúry, žil som s nimi intenzívne tak, že v noci sa mi o nich aj snívalo.
Pionierske časy ktorých som bol účastníkom aj priamym aktérom sú už našťastie za nami. Jadrová energetika súčasnej doby dorástla, je súčasťou trhu a na ňom sa uchádza o pozície. Bez štátnej pomoci akou je najmä garantovaná výkupná cena či financovanie vyraďovania a zadného cyklu budúcimi generáciami z verejných financií však nemá šance, možno len u nás aj to už len chvíľu. Energie je dnes relatívny nadbytok, príkladom je že dnes všetko beží aj bez nedostavaných Mochoviec 3-4. Čo s tou energiou potom, až ich dokončia a spustia?
BLOG a DISKUSIE
Robiť takýto blog nie je jednoduchá záležitosť. Pripravoval som sa naňho viac ako 10 rokov, zberal materiály, námety, stanoviská, kreslil výkresy a modeloval zariadenia. Bola to príprava na knihu ktorú som v hrubom náčrte ponúkol vydavateľstvám. Nemali záujem, asi tam bolo ako vtipne pripomenul jeden diskutujúci málo sexu...Teraz som tie materiály len trochu revidoval a podstatne skrátil.
Niekomu sa môže zdať, že tam všetkých okolo mňa predstavujem ako hlupákov. Boli tam ale tisíce ľudí, osobne som z nich poznal stovky schopných zastávať svoje posty a tých hlupákov tu opisujem len zopár. A zopár takých sa prejavilo aj tu v diskusii. Väčšina bola na vyšších riadiacich postoch, kam som nedosiahol. Ja som len dal do popredia tie najväčšie omyly. Nedá sa totiž povedať, že čo komunista to neschopný hlupák. Ale možno prehlásiť, že väčšina neschopných komunistov bola na čelných funkciách!
V diskusii je potom najväčší problém s notorickými internetovými trollmi či trotlami, ktorí čím menej toho vedia a poznajú tým viac píšu a prezentujú svoje jednostranné, nekompletné názory, často reprezentujúc len svoje vlastné zmätené indivíduum a túhu po prezentácii. Sami seba nominujú za arbitrov a moderátorov diskusie a ak im dôjdu argumenty či to čo za ne považujú, obyčajne sa začnú zaoberať spochybňovaním a často aj dehonestáciou autora. Niekedy sa tu človek o sebe dozvie zaujímavé veci, ja som napríklad zistil že som vlastne nevzdelaný alkoholik a psychopat ktorý si to všetko (na objednávku) vymyslel a vlastne nikdy na atómke nebol. Nuž čo sa dá robiť, nič neutajíš, všetko sa raz prevalí... Ale veď aj Ernest Hemingway bol alkoholik a nielen preto si ho vážime. Musím asi začať chodiť do inej krčmy, v tejto ma miestni intelektuáli už spoznali.
Ale občas zo svojich virtuálnych výšin aj blahosklonne pochvália...Spoliehajú sa najmä na to, že im tu nemožno otvorene povedať kam patria lebo by to administrátor blogu vymazal alebo vyhviezdičkoval. Najlepšie je „príspevky“ internetovej čvargy ignorovať, na tie primitívne výlevy sa väčšinou ani rozumne reagovať nedá...
Jeden sa dokonca sťažoval, že čítanie mojich článkov je „za trest“. Chudák masochista, lebo ináč si neviem vysvetliť prečo ich číta....
Vyskytli sa aj výčitky, že je tu veľa politiky, že je to rozvláčne, príliš rusofóbne, kto ma platí atď. Veľa či málo je vec názoru. Ale bez politiky by to bolo plané a bola by to skôr suchá technická správa ako príbeh. Politika vtedajšej doby sa cez všetko vinula ako (poriadne hrubá) červená niť a história (historici prepáčia) atómiek sa od nej nedá oddeliť. Tieto články som nepísal tak aby sa páčili všetkým. Dával som tam čo som uznal za vhodné a ak sa niečo niekomu neľúbi nie je to moja vec. Nikomu som nič nesľúbil.
Nemám dôvod kvôli niektorým čitateľom (špeciálne rusofilom) mojich blogov meniť svoje názory, politické presvedčenie alebo dokonca účelovo revidovať svoje záznamy a spomienky. Písal som to ja svojim štýlom, nehodlám ho meniť a myslím si že by to ani nebolo aspoň trochu pútavé či zábavné. Kto tu hľadá len to svoje musí ísť inam, bohužiaľ ...
Predpokladám ale že väčšine to moje možno trochu zdĺhavé poňatie či prepolitizovanie nevadilo a že z mojich spomienok mali poučenie alebo aspoň zábavu, najmä mladší čitatelia. Tak ako sme kedysi mali aj my. V posledných desaťročiach ich vlády už komunisti boli len na posmech, 99% ľudí súhlasilo s politikou strany ale všade sme stretávali len to jedno percento.
SÚDDRUHOVIA
Pamätný je najmä jeden príspevok, ktorý stojí za zvláštnu pozornosť. Štýl tohto odseku bol asi inšpirovaný precedom súdruhom Ficom, ktorý len toť nedávno povedal: „Kto pôjde do nás kameňom, my pôjdeme dvoma“!
Príspevok citujem za všetky podobné doslova, aby ste ho nemuseli hľadať:
„Zatrpknuty autor kyda na hlavy celej generacii ceskoslovenskych fyzikov a inzienierov, len preto, ze si nasiel na vsetky svoje problemy mentalnu skratku - komunizmus.“
Sám súdruh akademik Plevza by to nenapísal lepšie! Je až dojemné, ako autor príspevku chráni česť celej generácie fyzikov a inžinierov (technikov možno schválne vynechal, veď sme boli len spotrebný materiál), ktorú predtým červení ako triedneho nepriateľa prehadzovali vidlami. Keď už zlyhal boj za práva pracujúcich či víťazstvo ideí komunizmu nad zdravým rozumom za čo sa viedol tvrdý triedny boj tak teraz aspoň toto... Je predsa treba prepísať históriu. Dnes a denne treba bojovať za krajšie zajtrajšky. Budúcnosť je jasná, ale históriu treba meniť... A takí ako ja im to zbytočne komplikujú. Veď všetko sa mohlo naveky utajovať a tu nejaký frustrovaný chmuľo začne spomínať!
Komunizmus predsa nemohol za nič, Za všetko mohli predovšetkým kapitalisti a imperialisti, vo vlastných straníckych radoch potom revizionisti a pravicoví oportunisti - to boli pôvodne obyčajní komunisti, len im strana náhle a prudko zahla doľava. A možno ešte aj rozhlasová stanica Hlas Ameriky, sionizmus, bicyklisti, ročné obdobia alebo antabus (dosaďte si).
Príspevok z ranných hodín Štedrého dňa 2017 mal čaro Vianoc v ch(r)ápaní prispaného boľševika (protiklad zatrpknutého autora). Všetko užitočné čo sa v tej dobe dosiahlo nebolo vďaka komunizmu, ale napriek. Ja som si vždy všetky svoje problémy riešil sám. A práca pre mňa nikdy nebola problém, naopak užíval som si ju a na nejakých neužitočných súdruženkov okolo som kašlal. Zobuďte sa, ste na smiech a nikto vás už nepotrebuje ani len ako nejakú mentálnu skratku...
Vy ostatní mi prepáčte že som to v poslednom odseku skutočne prepolitizoval, ale ináč sa nedalo. Možno to chcelo krajší koniec, ale čo narobíš...
Záverom mojich spomienok na históriu atómiek a s ňou súvisiacou politikou ďakujem všetkým, ktorí sa o moju prácu zaujímali aj všetkým, ktorí k nej konštruktívne diskutovali. Dúfam že väčšina z nej mala osoh.
S pozdravom
autor
PREZENTÁCIA
Obrazovú prezentáciu k mojim blogom som spracoval do súboru„Atómový hrad“ A1-V1 (vo formáte *.ppsx aj vo formáte *pdf), ktorý si môžete stiahnuť na mojej stranke http://www.male-veterne-turbinky.sk/
