Na toto téma som už pred rok a pol písal v blogu
https://ernestjezik.blog.sme.sk/c/470479/objednanie-za-poplatok.html
v nádejí, že si vyšprintujú aspoň šancu že budú ošetrení/vyšetrení. Niektorým sa to podarí, niektorí majú smolu.
Do podobnej situácie som sa opäť dostal pred polrokom. Po návrate z nemocnice pri ľahšej mozgovej príhode som navštívil obvodnú lekárku. Tá mi naordinovala návštevy všetkých možných špecialistov, mimo iného kardiológa. Vedel som že to bude zábava a nesklamal som sa. Mal som už skúsenosti.
Zatelefonoval som teda, vysvetlil sestre že by som na odporučenie obvodnej potreboval prednostné vyšetrenie. Reakcia ma neprekvapila. „Ja tu ale nemám žiadny voľný termín“ to bola presne tá istá odpoveď ako kedysi. Požiadal som teda aby ma zaradila na najbližší možný termín. Taký predsa musel existovať aj keď trebárs až o rok. Tu som sa dozvedel, že ani to nejde, lebo sa nevie čo bude za pol roka.
Už som chápal, že sa ma chce nejako zbaviť. Bol som ich pacientom už desať rokov a teraz z nejakých dôvodov som sa im nevošiel do kapacít. A ešte som dostal radu, že nepochodím ani u iných, lebo sú len traja a všetci naplno obsadení. Napadla ma spásonosná myšlienka. Doktor predsa ordinoval neustále a tak sa mu každú hodinu vytvorilo niekoľko voľných miest na konci čakacej listiny. Nuž som sa opýtal, podľa akého kľúča k nemu chodia? „To si určuje pán doktor sám“! Tým sa potvrdilo že som bol skutočne ako prebytočný vyradený z ich systému. Bokom som sa dozvedel, že poisťovňa dáva finančný limit na ich celkové výkony a pán doktor si takto chce odbúrať „prebytočných pacientov“, ktorí mu znižujú jeho produktivitu,
A ešte jedna mne už známa rada: “Príďte skoro ráno a ak budete prvý či druhý, tak vás pán doktor zoberie. Na otázku čo sa stane ak budem tretí som odpoveď nedostal. Nuž som siahol po poslednej zbrani, a to odkaz že sa budem sťažovať. A tu sa stal malý zázrak, termín naraz bol, a to dokonca o tri mesiace. Vzal som ho. Necítil som sa ako akútny pacient a mal som aj plán B.
Prišlo mi ale na um ako na tom môžu byť pacienti objektívne akútni. A neviem si predstaviť čoby sa stalo keby tam boli ráno takíto štyria- piati. Lebo sa domnievam, že za prvé lekár by mal posúdiť zdravotný stav všetkých prítomných v čakárni. Asi by to nešlo spôsobom „ prví dvaja zostanú, ostatní domov !!“ Alebo áno? Za druhé kedy sa z človeka v čakárni stane pacient? O tom by mal hádam rozhodnúť lekár a sám určiť čo je akútne a čo znesie odklad.
Vôbec takýmto spôsobom to vypadá, že najdôležitejšie je starať sa o dlhodobých pacientov, predstaviteľov zaručenej renty a tí akútni by sa dostali na radu len tak nejako náhodne. Lebo aj tento špecialista prehlásil, že keby sa mal v prvom rade starať o akútne prípady tak by medzi nimi čoskoro skončil sám.
Obvodná lekárka s tým termínom tiež nebola nadšená. Nuž som použil ten plán B. Nebudem to detailovať, ale naraz boli k dispozícii dvaja domáci kardiológovia ochotní ma bez čakania vyšetriť ráno o siedmej, jeden zahraničný a iróniou osudu navyše aj tento „môj“, ktorý pracoval odpoludnia pre nemocnicu, na to mal času dosť..
Výsledky vyšetrení nepreukázali podozrenia a tak to všetko skončilo. Mám však dojem, že tie „voľné“ kapacity ktoré som využil sú držané plánovite pre protekčných pacientov, kam som sa ani netušiac prečo dostal aj ja.
V tom prvom blogu som spomínal aj „Chartu pacienta“, podľa ktorej by všetko fungovalo ako švajčiarske hodinky. Ale čím ďalej tým viac som presvedčený, že je to len zdrap papiera.
Za manažment pacientov, aj tých o ktorých ešte ani netuší sú v prvej rade zodpovední lekári. Je ale stále dosť takých, čo to nechajú na prirodzený výber. Kto nedobehne na tretie poschodie medzi prvými si to druhý deň môže zopakovať a v konečnom dôsledku môže byť rád že prežil.
