JAZDA NA MOTORKE
Zostali sme ako obarení. Prvý sa vzchopil Džony. „Že ďakujem? A to je všetko? Občianska povinnosť? Veď ja nie som ani váš občan, do čerta!“
Ja som ale bola doma. Polícia a najmä antité sa predsa nebudú zverovať nejakým civilom. A navyše ich brať na akcie. To mi došlo rýchlosťou blesku.
Druhý blesk nasledoval prvý. Kapitán! Predsa nebudem čakať do večera. „Poďme ku mne! Tam sa poradíme.“ Išli sme mlčky. Po očku som sledovala okolie, ale nezbadala som, žeby nás niekto sledoval. Po ceste som spriadala plány. „Kde je kapitán, nevieš?“ Džonym trhlo, ako bol tiež pohrúžený v myšlienkach. „Neviem presne. Volal mi tak pred týždňom, že čo je s peniazmi. Vieš, s tým poondeným šekom. Vraj sa ide ženiť. Dovtedy ešte ide s Ferim na ryby v Kolove. Zavolám mu.“ Už aj ťahal kompik z vrecka, keď čosi ma kleplo za ucho.
„Nevolaj! Je to po ceste. Ak bude v Kolove, nájdeme ho. A ozaj, nechajme všetky kompiky tu. Údajne podľa nich dokážu sledovať ľudí. Aj tých, čo volajú, aj tých, ktorých volajú. Pôjdeme na vlastnú päsť. Mám takýto nápad. Jožko nech ide domov na bicykli. Zvládneš to?“ Jožko pyšne vypol hruď: „Ja? Čo som bol dve hodiny sám v úniku odtiaľto k nám? U nás sa o tom ešte týždeň hovorilo!“ Siahol do tašky, vybral odtiaľ niekoľko balení energetických gelov, banán a bidon s pijatikou. „Zásoby mám nadostač, môžem vyraziť.“
„Vyhľadaj otca aj Mikiho a povedz im, nech čakajú niekde inde! Vieš poradiť nejaké dobré miesto?“ Jožko porozmýšľal a potom sa mu rozjasnilo: „Jasné! Mali ste sa stretnúť uprostred cestného mosta. Ale asi tri kilometre proti prúdu rieky je starý železničný most. Na južnej strane pod mostom bývajú bezdomovci. Tak tam, dobre? Nič iného mi momentálne nenapadá.“
„Výborne. Povedz im, že privedieme posily a budeme tam najneskôr do polnoci. Len mám obavy, že plány a záujmy policajtov sú prvoradé a nemusia sa kryť priamo so záujmami nás, občanov. Tak choď! Veľa šťastia. A dávaj pozor! Ale keby ti čokoľvek hrozilo, nechaj všetko tak a mysli na seba! Sľubuješ?“ „Nebojte sa. Vybavím!“
Rozlúčili sme sa. Chlapec odišiel a Džony sa tiež zdvihol. „Musíme vyraziť aj my. Motorku mám v garáži v Južnom meste. Mám tam aj kombinézu a prilbu pre teba. Fuj, celý sa trasiem. Konečne akcia. Vedel som to!”
DEŇ NA ZÁCHODE
Nadporučík Karol určite zažil aj lepšie časy. Teraz sedel na podlahe kapitánskeho mostíka vlečného člna „Aksam“ a robil si inventúru v hlave. Udalosti z večera sa mu neustále hmýrili hlavou. Keď vystúpil na palubu vlečného člna, nič netušil. Zmocnenec si podal ruku s jedným z mužov, čo stáli povedľa dverí. V tej chvíli ho jeden z dvojice zarastených chlapov, čo stáli pri zábradlí prudkým kopancom pod koleno podrazil a spolu s druhým ho zaľahli a vliekli do kabíny. Ďalší dvaja sa vrhli na Mikiho, ale ten sa pošmykol a vyhol sa im. Museli ho v tej Austrálii dobre trénovať, lebo to čo potom urobil, bolo profesionálne. Skok k zábradliu, a už ho nebolo. Tí dvaja sa v tom zmätku zrazili a chvíľu im trvalo, než vytiahli pištole. Asi netrafili, lebo všelijako gestikulovali a bežali dolu po rebríku do člna.
Karola zatiaľ zavliekli na mostík a jednu ruku mu pripútali jeho vlastnými putami k nejakej rúre pod riadiacim pultom člna. A od tej chvíle sa už oň nijako nezaujímali. Tí dvaja bradatí sa asi po hodine vrátili. Všetci sa hašterivo dohadovali nejakým cudzím jazykom. A ten, čo im velil a najviac kričal bol, čuduj sa svete, Ganam! Potom ich vyhnal von a chvíľu sa zhovárali so zmocnencom.
„Musíme odtiaľto okamžite vypadnúť. Chlapi už štartujú. Aké informácie mal ten, čo ušiel?“
„Nijaké,“ odpovedal zmocnenec. „Ani tento tu nič nevie. Nepoznáš ho náhodou?“
Ganam sa na tieto slová nahol ku Karolovi a osvietil mu tvár baterkou.
„Á, jeden z vyšetrovateľov. Ale mňa priamo nemal. Len sa motal okolo. Nuž, zatiaľ nech si posedí. Môže sa nám ešte hodiť.“
V podpalubí naštartoval motor. Traja bradatí vyšli na mostík, jeden sa postavil k riadiacemu pultu, dvaja vyšli von. Ten od pultu na nich pokrikoval cez otvorené okno. Čln sa začal hýbať. Karol pozoroval cez pootvorené dvere, ako sa pomaly pohybujú na rieke. Po chvíli už vyrazili hore prúdom. Motor pravidelne dunivo bublal. Karol videl dolu po schodoch do strojovne, ako sa tam pohybuje strojník. Ten pri pulte posunul páku plynu úplne hore, na doraz. Bolo cítiť, ako loď úspešne zápasí so silným protiprúdom.
Všetci sa zhromaždili na mostíku a mlčali. Ganam so zmocnencom stáli a pozerali dopredu, posádka sedela vzadu na lavici. Asi po hodine Ganam niečo prehodil cudzím jazykom. Chlapi vyšli von a začali silným reflektorom pátrať po brehu. O chvíľu loď spomalila, skoro zastala, prudko sa otočila a vkĺzla do mŕtveho ramena, husto lemovaného topoľmi. Karol si domyslel, že je to asi miesto, kde nechali auto v starej chate. Nevidel dobre v tej tme, ale všetko tomu nasvedčovalo. Stál na mostíku sám. Všetci boli vonku, cez dvere videl ako pobehujú a ťahajú laná. Asi priväzovali loď. Niekoľkokrát to poriadne hrklo, potom vypli motory a zhasli svetlo.
V kabíne bol len mesačný svit. Karolove oči si pomaly zvykali. Postavil sa. Veľmi dobre to nešlo, lebo pripútaná ruka mu nedovoľovala sa úplne narovnať. Bol prikrčený v kúte kabíny. Zvonka ho asi ani nebolo vidieť. Bolo to skutočne to mŕtve rameno, ako si ihneď domyslel. Len prečo tu zastali a čo majú za lubom?
Všetko stíchlo. Lodníci sa spratali do podpalubia a Karol zostal na mostíku sám. Bol unavený a boleli ho rebrá. Skúmal svoju situáciu. Snažil sa niečo vymyslieť. Nič ho nenapadalo. Bolo mu jasné, že sú v tom nezákonné úmysly. Ale čo? Pašeráci? Teroristi? Náhle si spomenul. Na veliteľove slová, že sa blíži výročie dvojičiek. Dnes je deviateho septembra. Pozajtra je okrúhle výročie. A on je asi uprostred nejakej akcie. Neuvažoval ani chvíľu že bude pasívny. Ale únava ho premohla a schúlený v kúte zaspal.
Zobudil sa na svitaní. Spal zopár hodín, ale cítil sa dobre. Trochu hladný, ale to sa hádam spraví. Na palube bol čulý ruch. Lodníci naťahovali cez mostík a nákladový priestor maskovacie siete. V nákladovom priestore bolo iba zopár kontajnerov. Sieť splývala z mostíka až na prednú časť lode.
O chvíľu znova všetci vošli na mostík. Jeden z bradatých vytiahol kompas a chvíľu natáčal nejakú veľkú šípku, otočne upevnenú na povale kabíny. Potom všetci štyria kľakli a začali sa klaňať. Mrmlali nejaké modlitby. Pomaly mu došlo. Slnko práve vychádzalo na pravom boku lode. Tá šípka smerovala dozadu na juhovýchod. Tam niekde bola Mekka.
Keď skončili modlitbu, odišli do podpalubia. Asi o pol hodinu mu jeden priniesol misku s ryžou a nejakou omáčkou a fľašu čaju. Na príbor asi nemysleli. Nuž jedol jednou voľnou rukou. Z ryže si robil hrudky a namáčal ich v omáčke. Jedla bolo dosť a Karol zjedol všetko, vedomý si toho, že to môže byť nadlho. Upil si čaju a jazykom spomedzi zubov vyberal zatúlané zrnká ryže. Myseľ mu znovu začala pracovať na plné obrátky. Hore sa!
Ako otvoriť putá? Ak natiahli maskovacie siete, asi sa neponáhľajú. Hlavne nič neuponáhľať a zachovať chladnú hlavu. Nejaké riešenie sa nájde, pomyslel si. Mám jednu voľnú ruku a svoj kľúčik na odomykanie pút poznám naspamäť. Obyčajný zahnutý pliešok alebo kúsok drôtu bude stačiť.
Dolu vedľa schodov sa nachádzal záchod a Karol si uvedomil, že aj tam už dlho nebol. Zakričal, ale nikto sa neozval. Zabúchal rukou na dvere kabíny. Jeden z bradatých, čo práve šiel okolo, nazrel dovnútra. Karol ukázal rukou na dvere záchoda, bradatý pochopil. Odišiel a o chvíľu prišiel s druhým. Odomkli mu ruku a pevne ho držiac sotili ho do kabínky. Puto mu zase pripli k nejakej rúre a zatvorili dvere. Bolo počuť klapnutie závory. Cez mliečne sklo na dverách sledoval, či odišli.
Karol si uľavil a zostal sedieť. Poobzeral sa po kabíne. Bola čistá a nikde nič čo by sa mu mohlo hodiť. Otvoril okrúhle okienko a vykukol von. Videl breh zátoky aj dopredu na špic lode. Po nákladovom priestore pobehovali všetci štyria lodníci a niečo vynášali z najbližšieho kontajnera, na ktorý Karol dobre nevidel, do dvoch kontajnerov na prednej palube. Tie boli pekne zrovnané v osi lode a trčali trochu šikmo nahor.
Karola upútala maskovacia sieť, upevnená vedľa okienka presne takým drôtom, aký potreboval. Nezaváhal ani chvíľu. Rýchlo z drôtu odlomil asi desaťcentimetrový kúsok.
Ohol koniec do pravého uhla a ohyb ešte upravil v ráme okienka, ktoré mu poslúžilo ako provizórny zverák, v ktorom drôt pomerne presne dotvaroval. Skúsil odomknúť puto. Vedel, že to pôjde. Nestratiac duchaprítomnosť rýchlo v tomto provizórnom zveráku ohol aj druhý koniec drôtu a prelomil ho napoly. Mal teraz dva kľúče. Jeden si dal do náprsného vrecka a druhý do nohavíc. Sedel a premýšľal. Najprv musí obhliadnuť situáciu a vymyslieť nejaký plán.
Tí bradatí asi považovali za dobrý nápad zatvoriť ho na hajzli. Bol tam až do večera. Večer ho zase nakŕmili tým istým čo ráno a smejúc sa odišli. Nesmiali sa však dlho. Večer sa náhle objavili Ganam aj náš zmocnenec. Karol ich videl, ako prichádzajú z brehu po úzkom mostíku. Nemal ani tušenia, kde boli. Nejako mu ale celý deň nechýbali. Zamierili priamo na prednú časť lode. Postavili štyroch bradatých do pozoru a dosť rozčúlene na nich kričali. Potom sa začali pozerať smerom k mostíku a svorne k nemu vyrazili. Karol rýchlo zatvoril okienko a sadol si. Závora zašramotila a dvere sa otvorili. Odomkli mu puto z ruky a držiac ho pevne strkali ho dolu schodmi do podpalubia. Tam ho postavili do rohu a putá mu dali na obidve ruky, medzi nimi bola prevlečená rúra. Opäť všetci odišli.
Karol sa pokúšal sadnúť si na malý agregát, čo mu vrčal pod nohami. Išlo to, len bol tak trochu neprirodzene natočený. Skúsil dočiahnuť kľúčik v náprsnom vrecku. Bez problémov. Sadol si a premýšľal.
KAPITÁN A FERI
To vám poviem. Jazda na motorke s Džonym je zážitok pre adeptov na márnicu. Povedal mi len: „Drž sa ma a neboj sa!“ To prvé som zvládla hravo, lebo ináč sa ani nedalo. To druhé sa nedalo dodržať vôbec, to bol prirodzený strach daný pudom sebazáchovy. Ale o chvíľu som už strach ani nevnímala. Začala som sa dívať ďaleko dopredu, aj zákruty som očami vyberala v predstihu. Najprv som sa pozerala na tachometer, neskôr to už bolo zbytočné. Displej ukazoval cez stovku. Keď som si uvedomila, že sú to míle, riadne ma striaslo.
Do Kolova sme dorazili ani nie za hodinu. Dom, či vlastne chatu na stĺpoch Feriho dedka sme našli ľahko. Feri, celý umazaný od oleja a farby pod plošinou chaty maľoval na „Čerta“ kvetinky a nejaké ornamenty. Kapitán na hornej plošine opekal na rošte ryby. Idylka dvoch nezamestnaných.
Obaja sa očividne potešili návšteve. „Dostali ste pozvanie?“ opýtal sa Feri. „Včera ráno som ho poslal e-mailom a ozdobené. Tak, ako vraj aj naši prarodičia posielali, len vtedy ešte fungovala pošta. A to ste už aj tu? Veď svadba je až zajtra. A kde je Miki?“
Nechápala som nič, až na toho Mikiho. „Miki je zase v nejakej šlamastike. Ideme poňho. Je dole v Kormoránove a potrebuje pomoc. Dal sa na spoluprácu s políciou, ale niečo sa pobabralo, je ranený a neverí policajtom. Tak ma napadlo, či by ste nešli s nami. Predsa len, keby bolo treba,“ skončila som svoju hektickú výzvu a sledovala kapitána.
Nemrkol okom. „Ideme. Je to len kúsok. A Feri potrebuje zabehnúť „Čerta.“ Prerobil ho. Je vraj silnejší. Len musíme ešte chvíľu počkať, kým sa natlakujú nádrže. Nevesta nebude asi veľmi šťastná, ale aj tak by sme boli do rána v krčme. Dedko má nový kompresor a ten je tiež v zábehu. Ešte tak hodinku. Zatiaľ si sadnite a dajte si s nami ryby. Sám som ich nachytal. Brali ako sprosté aj na holý háčik.“
Pomyslela som si, že hodinu zvládneme. Posadili sme sa, kapitán nalial a pripojil sa aj Feriho dedko, drobný a čiperný starček. Pripili sme si. Feri si umyl ruky a prehlásil. „Dobre, druhú polovicu domaľujem niekedy inokedy. Bude nás viac, pomôžete mi! Dochádzajú mi motívy.“
Len tak zo slušnosti som sa chcela zapojiť do debaty a opýtala som sa kapitána: „A koho si to beriete, kapitán?“ Kapitán sa na mňa pozrel ako na blázna: „Ja? Beriem? Kde ste to nabrali, slečinka. Mňa tak ľahko nedostanú. To tuto Feri sa žení, nie ja!“
Džonym trhlo. „Veď ste mi to toť nedávno sám hovorili, nie? Alebo som niečo prepočul?“
„To teda riadne. A asi si prepočul aj to, kedy budú tie šeky. Teda, peniaze z nich. Lebo my dvaja sme už na mizine. Rekonštrukcia „Čerta“ stála celý majetok.“
Džony sa zahanbene a roztrpčene pousmial: „Mal som si ten poondiatý šek nechať len pre seba. Takto ma každý len buzeruje, a myslím si, že aj podozrieva, že som si tie prachy ulial pre seba. A ja volám po bankách na celom svete každý deň. Naposledy som bol informovaný, že to už je otázka niekoľkých dní. Tak ako mi to hovoria už zopár mesiacov. Neviem si predstaviť, že to takto pokojne môže byť aj niekoľko rokov. Veď aj ja už tiež meliem z posledného.“
Kapitán ho chlácholil zmierlivým tónom. „No veď pokoj. Ja ti verím. Asi by som ťa ani nenaháňal aj keby si nás chcel oklamať. Ja som nič neurobil pre tie peniaze. Ale keď sa už zjavili, škoda by ich bolo nechať len tak ležať. Nie, Feri?“
Feri prikývol. „Peniaze sa hodia vždy. Lepšie sa s nimi znáša chudoba, ako hovoria klasici.“
Zhora na nás zakričal Feriho dedko: „Poďme, nakladať. Nádrže sú plné.“ Spustil dolu na kladkostroji jednu bombu s vodíkom. Odobrali sme ju a dedko vzápätí spustil druhú. Feri ich pripevnil na boky „Čerta.“ Ten vyzeral ako hrôzostrašný bojový stroj z akčného filmu. A navyše z jednej strany bol pomaľovaný kvetinkami.
Bolo načase odísť. Džony zaparkoval motorku pod plošinu dedkovej chaty a zakričal na majiteľa: „Strážte mi ju a nepredajte.“ Dedko nám veselo odkýval. Nasadli sme a vyrazili. Džony mal ale svoje predstavy. „A čo takto nejakú výzbroj a muníciu, kapitán? Čo ak sa dostaneme do akcie? Aspoň tá brokovnica keby bola...“
Kapitán sa naňho uškrnul: „Mladý, ty si to u nás predstavuješ ako na divokom Západe. Tu je ale civilizovaný svet. Nepleť si to s tou akciou v Mestečku. Tam som mal štatút policajného zástupcu a zbrane sme vlastnili legálne. Teraz som ale civilná osoba. Brokovnica aj nejaká pištoľ, samozrejme legálna, sa nájde. Aj zopár dymovníc. Ale to je všetko. Preberieme to cestou. Aj tak sa musíme staviť doma a dať správu, kam ideme. Nepatrí sa ženíchovi bez dovolenia nevesty deň pred svadbou pobrať sa na výlet.“
Zastali sme pred rozľahlým domom. Kapitán sa o chvíľu vrátil s objemným vakom a Feri sa pri bráne lúčil s peknou počernou dievčinou. Domyslela som si, že to bude asi jeho nevesta. Dalo sa to poznať aj podľa toho, že sa netvárila nejako nadšene. Ale nakoniec sme odfrčali po ceste na rieku a pomaly, bez vznášania sa plavili dolu prúdom. Začalo sa chýliť k večeru. Slnko nad obzorom sa mihotavo preplietalo pomedzi topole.
BEZDOMOVEC HEREC
Herec sa kompiku veľmi tešil. Prístroj bol moderný a asi drahý. Ak sa ho podarí dobre streliť, má najmenej na mesiac po starostiach. Nedočkavo vyrazil na breh. Skúsim najprv v divadle, pomyslel si. Aj tak sa musím vykúpať. V divadle ho vždy prichýlili. V zime sa tam niekedy aj vyspal po polnoci, keď skončilo predstavenie. Stará garderobierka mu vždy požičala uterák aj mydlo. Po sprche sa vždy cítil plný energie. Aj dnes mal šťastie na dobrých ľudí, čo si ho pamätali, keď ešte pravidelne hrával. Učesal sa. Čakala ho dokonca aj čistá bielizeň. Ľudia ho tu stále mali radi aj keď už nehrával.
Na chodbe stretol režiséra Vadima. Hosťoval tu. Poznal ho ešte z dávnych čias. „Ahoj, Herec. Ako? Mal by som pre teba zopár replík v mojej hre, s ktorou budeme otvárať novú sezónu. Stav sa budúci týždeň!“ Ale Hercovi to však nič nehovorilo. Niekoľko replík... Jemu, čo ho chceli aj za hranicami. Radšej nič, ako malé úlohy. Môj čas ešte príde, počkajte!
S pokazenou náladou vyšiel na ulicu. Aj zabudol, že tam v divadle niekomu chcel ponúknuť telefón. No nič. Musím nájsť niekoho, ktorý ide v takýchto veciach. Ach, predsa Kamil! Vybral sa priamo do centra. Tam sa v bočnej uličke nachádzala firma s názvom „MOBAZ -najnovšie technológie.“ V skutočnosti to bol taký bazár na použitú elektroniku a zároveň aj záložňa. Majiteľ Kamil mal oblečený modrý ošúchaný a pokrčený plášť. Keď mu do dverí nazrel „Herec,“ iba zdvihol hlavu od pultu. „Vitaj, Herec. Nejako sem chodíš často, nezdá sa ti? Ja ťa nemôžem stále sponzorovať. Ale aspoň že dnes tak nesmrdíš. Tuším si sa sprchoval. Máš narodeniny?“
Herec si nevšímal jeho narážky. Obyčajne sa nad takýmito rečami povznášal. Môj čas ešte príde a potom vám všetko pohŕdanie vrátim, to bola jeho politika. Trpezlivosť. Nesmelo vytiahol kompik z vrecka: „Nekúpiš? Moderný, a dám ho lacno. Tak za päť stovák.“ Kamil spozornel. Kompik bol posledný výkrik techniky. Pozorne si ho prezrel. Vytočil číslo záchrannej služby. Ozvala sa mu službukonajúca. Rýchlo zrušil hovor. Vytočiť záchranku bol lacný a spoľahlivý spôsob, ako si overiť funkčnosť rôznych pochybných zariadení. Teda funguje. Nový stojí okolo päť stovák, ale pre obyčajných ľudí je zbytočne komplikovaný. Päť stovák mu určite nedám.
„Tak za stovku- dve a aj to len vtedy, ak sa podarí ho vyčistiť.“ Vyčistiť znamenalo prepísať mu kódy, aby bol ako nový. Za adresy a obsah pamäte budú tiež nejaké peniaze, ale to už Hercovi nepovedal. „Zájdeme za mechanikom, čo ho vyčistí. Potom ti dám stovku a ak ho predám, dostaneš ďalšiu. Radšej sa ani nepýtam, ako si k nemu prišiel. Aby som z toho nemal problémy. Zatiaľ čakaj. Zájdeme do lodenice. Tam je jeden expert na toto.“ Herec nebol nadšený odkladom, ale zatiaľ súhlasil. Potom ho požiada ešte o ďalšiu stovku. Tak by to ešte išlo, tri stovky bez roboty je slušný biznis.
Herec si sadol a čakal. Deň sa celkom vydaril.
Už sa zvečerievalo, keď sa vybrali do lodenice. Herec bol taký zažraný do svojich myšlienok, že si ani nevšimol vojenské auto, čo pred nimi zastalo. Vyskočili z neho štyria kukláči a zrazili ich na dlažbu. Prehľadali ich. Jeden držal v ruke jeho kompik a ohlásil druhému: „Mám ho! Len toto asi nie je náš chlap.“ „Zoberme ich oboch,“ povedal druhý, „potom ich vypočujeme.“
Herec bol v šoku. Kukláči kvôli jednému mobilu!
DOLU PRÚDOM
„Čert“ si to pomaly bzučal dolu prúdom po takmer stojacej hladine priehrady. Zbadala som veľký, hrozivo vyzerajúci policajný hliadkový čln. Ani si nás nevšimol, asi Feriho vznášadlo už poznali. Pred hrádzou nás Feri upozornil, aby sme sa držali a rovnako znenazdajky prudko pridal plyn. Vznášadlo sa zdvihlo asi o pol metra a mierne naklonené nosom dolu vyrazilo prudko dopredu. Všetci zatajili dych. Cez korunu prepadovej komory sme preleteli ako strela a potom sme prudko padli dole, takmer kopírujúc padajúcu vodu. Žalúdky sme mali v krku. Tesne nad hladinou „Čert“ prudko zbrzdil a v kúdoloch vodnej triešte sa trochu ponoril do vody, aby sa zase vzniesol. Doskákali sme a jazda sa zase upokojila.
Feri sa na nás zaškľabil „To bolo, čo? Jeden z najkrajších skokov tento rok. Pamätáte si? Vtedy s Mikim?“ Pamätala som si, len vtedy to bolo pomalšie a nič som nevidela, lebo bola hlboká noc. Teraz to bolo omnoho divokejšie. Zase sme sa plavili dolu prúdom, Feri zapol vznášanie a plavili sme sa rýchlejšie.
Blížili sme sa ku Kormoránovu, už bolo vidieť železničný most. Dúfala som, že o pár minút sa už budem objímať spolu s Mikim. Všetko sa však náhle zomlelo trochu ináč. Spod mosta proti nám vyrazil veľký hliadkový policajný čln. Mieril priamo k nám. Anténa jeho EMI dela bola veľká ako tlama nejakého netvora a neustále sa k nám natáčala. Nemali sme šancu. Čln sa vedľa nás prudko otočil a nešetrne prirazil k nášmu boku. Z člna na nás reval megafón: „Zastavte a vypnite motory!“ Traja policajti v čiernych kombinézach a čiernych prilbách, čo skočili na bok vznášadla, vyzerali ako naklonovaní z umelej hmoty. Zahákovali nás ako karibskí piráti.
Feri pochopil, že nemá význam sa s nimi naťahovať a poslúchol. Zostali sme sedieť ako prikovaní. Čln nás pomaly vliekol vedľa seba dolu prúdom. Keď sme prechádzali popod železničný most, uvedomila som si, že Miki je odo mňa možno dvadsať metrov. Ale plávali sme ďalej a zakotvili pod cestným mostom. Vystúpili sme.
Stál tam Mikiho veliteľ a ešte zopár policajtov. Keď veliteľ zbadal kapitána, rozosmial sa. „To som si mohol myslieť, že v tom budeš namočený. Ako sa máš?“
Kapitán sa tiež zoširoka usmial. „Ja som len na výlete. Zabehávame tuto Feriho jachtu. A títo dvaja sú náhodní stopári. Mali defekt...“
„Ja viem,“ povedal veliteľ. „Ja ich mám zase zaznamenaných, že sú tuto u slečny v byte. Aspoň podľa ich kompikov. Ale došlo mi, keď sa kompiky do večera z toho bytu ani nepohli. Domyslel som si, že asi nehrajú žolíky. Veľmi dobrý nápad, nechať ich tam ležať a potichu zmiznúť. No tak, vy dvaja,“ obrátil sa k nám, „tu ich máte. Zavolajte Mikimu, že je koniec hry na skrývačku. Alebo povedzte, kde je.“ Podal nám naše kompiky, čo znamenalo, že mi asi prehrabali byt. Nevedela som, či mu to mám prezradiť. Ale kapitán ma upokojil: „No tak, povedzte mu to. Ja zaňho ručím. Kedysi sme spolu pracovali. Zlaté časy, keď sa policajtom dalo ešte veriť.“ Veliteľ naňho zboka zazrel: „To sa ti hovorí. Ale keď teraz sa všetko ohromne koordinuje. No nič. Tak kam teda?“;
Vzdala som to. „Spiatky, pod železničný most. Už sme ho raz minuli.“
Veliteľ sa otočil ku kapitánovi. „Vy dvaja nás nasledujte. Žiadne sprostosti. Táto potvora,“ ukázal na anténu, „z vás narobí oškvarky. Tak pekne zachovať pokoj. Vy dvaja budete so mnou. Vpred!“
Vyrazili sme nahor. Čln sa otočil okolo piliera železničného mosta a prirazil k brehu. Feri zaparkoval za ním. Spoza betónového rebra mostovky vyšiel otrhaný chlap dosť podobný Mikimu s nejakým zarasteným cigánom. Mladý Jožko stál vedľa a zoširoka sa na nás ceril.
HORE PRÚDOM
Asi o pol ôsmej sme vyrazili dolu k mostu. Piťu mi ešte predtým dal zo škatule jeden nový kompik. „Vezmi si! Ak tá tvoja karta ešte funguje, môžeš hneď aj volať. Akurát ťa prosím, vynechaj nás zo všetkého. Sme radi, že to dobre skončí. A ty, dúfam, tiež.“
Potešil som sa. Nasadil som do nového kompika kartu z môjho starého, z ktorého ešte kvapkala voda. Zliezli sme zo sila a zamierili pod železničný most. Ani som sa nestihol poriadne usadiť na nábrežné kamene, keď okolo preplával ťažký obrnený policajný čln. A zboku bol k nemu priviazaný Feriho „Čert,“ celý pomaľovaný kvetinkami. Na jeho obrube stáli traja policajti v čiernom. S čiernymi prilbami vyzerali ako nejaké kozmické mravce. Dovnútra nebolo vidieť, ale tušil som, že s Ferim tam určite je kapitán aj Jane. Plávali ďalej a zakotvili pod cestným mostom.
Asi za pätnásť minút zase odplávali naspäť k nám. Pristáli priamo oproti, Feriho „čert“ za nimi. Z člna vystúpil veliteľ. Zasalutoval mi a podal ruku. „Rád vás vidím, Parkin.“ Ale ja som ho nevnímal. Z člna totiž práve vyliezal Džony a za ním Jane. A z druhej strany, od „Čerta“ prichádzali Feri a kapitán. Džony dal Jane prednosť. Padli sme si do náručia a v tej chvíli som skoro padol do bezvedomia. Jane ma stisla presne cez boľavú lopatku. Ale vydržal som. Aj ja som od radosti zabudol, že som zranený. S ostatnými sme si podali ruky. Bola pohoda. Všimol som si, že Feri a Piťu sa poznajú. Hneď sa aj dali do reči. Dal by som ruku do ohňa, že určite mali za sebou nejakú spoločnú akciu.
Veliteľ nás prerušil. „Nerád ruším vašu radosť. Ale máme svoju prácu. Parkin, ak chcete a vládzete, choďte s nimi. Ak nie, zoberieme vás vrtuľníkom domov.“
Voľba bola jednoduchá. „Pôjdem s našimi. Vydržím. Len by som rád vedel, čo je s Karolom. Máte ho?“ Dúfal som v pozitívnu odpoveď, ale sklamal ma. „Niet ho. Práve sme obsadili celú lodenicu aj šrotovisko. Prehľadávame to do poslednej skrutky. A dole po prúde, na južnom brehu je nejaký požiar, Hlásili mi, že tam vraj vybuchujú nejaké konzervy s kaviárom. Asi tam teroristi mali svoju základňu. Musím to ísť preveriť. Teda ešte raz. Priamo domov smerom nahor. Odtiaľto je celá rieka aj brehy pod policajným a vojenským velením. My už dokončíme, čo treba. A ozaj, aby som nezabudol. Aj tí dvaja chlapci sa našli. Sú vraj v Číne. Údajne tam odišli dobrovoľne. Už letia domov.“ Zasalutoval a už ho nebolo. Veľký čln sa odlepil od brehu a oblúkom zamieril dolu k lodenici. V diaľke bolo vidieť žiaru. Pozreli sme sa s Piťom a Miťom na seba a nahlas sa rozosmiali.
Rozlúčili sme sa. Poďakovali sme našim hostiteľom aj Jožkovi a odušu sľubovali, že sa ešte určite a zaručene stretneme. Napchali sme sa do „Čerta,“ ja s Jane dozadu, Feri s kapitánom vpredu, Džony natlačený medzi nimi. Džony veru nebol spokojný“ „Toto že bola nejaká akcia? Ani výstrel, ani naháňačka? Sklamal si, Miki! Veru sklamal. A ja sa sem ženiem až z Mraveniska. Dúfam, že mi preplatíš všetky bloky za pokuty, čo som dnes nazberal. Lebo som porušil všetky predpisy, čo existujú. Pod stovku som nešiel ani sekundu. A nakoniec sa vlečieme domov tuto,“ pozrel Ferimu na palubnú dosku, „ledva tridsiatkou.“
Feri sa ale bránil: „Sme preťažení. A to najmä tebou. Tak nehundri! Radšej sa staraj o ten nešťastný šek. Potrebujem kúpiť farbu. Natretý mám len jeden bok. A zajtra sa žením. Aby som nezabudol, dúfam, že rovno zostanete.“ Pozrel som na Jane a ona na mňa: „Samozrejme. Len nemáme čo na seba. V týchto kombinézach a tuto Miki v rozostrieľanej bunde, to by asi nešlo. Budeme musieť niečo vymyslieť. Teraz len pekne opatrne domov. Teda aspoň k vám, dobre?“
Plávali sme proti prúdu, pokojne, po pravej strane. Uvedomil som si, že tu niekde je to mŕtve rameno, kde sme predvčerom zastavili so zmocnencom. Pozeral som sa po brehu. Prešli sme niekoľko takých miest, ale až keď sme boli pri ústi z priehrady do starého koryta, uvedomil som si, že sme to asi prešli.
A náhle sa ma zmocnil ten známy pocit. To cinknutie v hlave. Šiesty zmysel. Niečo nie je v poriadku. Čo, to som netušil. Ale nejako mi v hlave stále behalo to mŕtve rameno. „Sem by sa ukryla aj lietadlová loď.“ Slová zmocnenca mi pripomenuli, že tam v garáži je aj jeho auto a možno aj on. Tak či tak, nedalo mi to. „Obráť naspäť, prosím ťa,“ požiadal som Feriho. Musím si niečo preveriť. Vieš, ten môj kolega Karol. Mohol by tu niekde byť. V jednej takej zátoke. Vyčítal by som si, že som ho zanedbal. Ak, samozrejme, ostatní dovolia. „Čo je, nejaká akcia?“ Džony sa okamžite chytil: „Jasné, poďme.“ Feri bez slova otočil. „Myslím, že to miesto poznám. Kedysi som tam bol na ryby.“
Spomalil a stíšil motory. Znenazdania zabočil smerom k brehu, pod vysoké topole. Ústie mŕtveho ramena bolo skoro neviditeľné. Zabočili sme doň. „Čert“ náhle zastavil. Skoro ma šľahlo. Pred nami bola korma tlačného člna. Kotvil tu „Aksam,“ tichý a neosvetlený. „Dozadu,“ zavelil som Ferimu. Ten bleskurýchlo zareagoval. Cúvli sme späť do hlavného koryta a prirazili na breh. Zastavili sme pod vŕbami. Všetci sa na mňa vyjavene zadívali. Prvý zareagoval kapitán: „Niečo sa deje?“
KAPITOLA 5 - DVOJIČKY MAJÚ VÝROČIE
„PLÁN B“
Nadporučík Karol zvyšok dňa väčšinou predriemal. Občas sa trochu zviezol zo svojho posedu, ale vždy sa narovnal, trochu precvičil a podriemkaval ďalej. Na lodi sa niečo dialo. Počul, ako lodníci aj Ganam a zmocnenec pobehovali po prednom nákladovom priestore, niečo tam búchali a montovali. Občas niektorý z nich prišiel dolu do strojovne, zobral zo skrine nejaké náradie a zase odišiel. Nakoniec dolu prišli všetci. Priniesli nejaké hydraulické valce a začali ich rozoberať. Chceli na nich vymeniť tesnenie, ale nejako im to nešlo.
Karola si nikto nevšímal. Sedel vedľa rozvádzača a nebolo ho tam ani veľa vidno a on sa schválne držal vzadu. Zmocnenec neustále nadával a Ganam sa nervózne škriabal po brade. „Ak to nezdvihneme, nemôžeme ich odpáliť,“ vysvetľoval zmocnencovi. „Potrebujem ich nastaviť na tridsaťpäť stupňov. Len tak doletia tých dvanásť kilometrov. Ak nie, budeme musieť priplávať tesne pod hrádzu. To je asi hodina, aj s tým vyplávaním do prúdu. Určite tam budú hliadky. A keď sa to prevalí, tak nás to zoberie dolu až do Pešti. Nuž, ale bez bolesti niet mučeníkov, nie je pravda?“ Zmocnenec si myslel svoje. Nemal najmenšiu chuť byť mučeníkom, čo pre týchto bolo možno samozrejmosťou. „Pekne ste to posrali. Prečo to má dostrel len dvanásť kilometrov? Hovoril si, že päťdesiat až sto. To sme mohli odplávať dolu prúdom a odpáliť to pohodlne a potom zdupkať na kopec. Čo sa to stalo?.“
Ganam sa rozčúlil. „Vy západniari. Prvé myslíte, ako zdupkať. Nemáme dosť náplne do rakiet. Stratila sa niekde po ceste a čo prišlo, je slabé. Ale keď to nepôjde podľa pôvodných plánov, pôjde to ináč. Úlohu však splníme. Za každú cenu.
Ak to nepôjde s hydraulikou, použijeme žeriav. Ten ich možno nadvihne o tých desať - pätnásť stupňov. Dosť, aby vyleteli cez predok. To bude riešenie pre plán B.“
Karolovi začalo dochádzať. Boli asi desať kilometrov pod hrádzou priehrady. Tú chcú asi vyhodiť do vzduchu alebo poškodiť. A na lodi musia byť nejaké rakety. Asi v tých kontajneroch vpredu. A hliadky sú hore, nad hrádzou. Komu by napadlo ísť na to zdola a nechať sa spláchnuť. Nuž, musí začať niečo robiť.
Poobzeral sa. Sedel na generátore, čo zásoboval loď elektrinou. Bez elektriny nepôjde ani hydraulika, ani žeriav. Musí vyradiť agregát. A zmiznúť. Lebo bohvie, či nemajú aj nejaký plán „C.“
Keď lodníci medzitým zložili hydraulické valce a vyniesli ich von, Karol už neváhal. Vytiahol provizórny kľúčik a odomkol si puto na jednej ruke. Bleskurýchle sa zohol k náradiu na podlahe a zobral jedno páčidlo. Na schodoch zadupotali kroky. Jeden zarastený náhle pribehol dolu. Prišiel k rozvádzaču vedľa Karola a otvoril ho. Nebol to obyčajný rozvádzač. Pekne vedľa seba v ňom viseli samopaly a opasky s plnými zásobníkmi.
Karol sa chytil oboma rukami za rúru, okolo ktorej držal putá. Vytiahol sa hore. Lodník sa naňho udivene pozrel a uškľabil sa. Karol zdvihol nohy a z plnej sily ho obojnož kopol do pŕs. Chlap odletel ako onuca, tresol hlavou do veľkého lodného motora a odkväcol. Karol naňho skočil a pákou mu dal ešte zo dve po hlave. Zobral jeden samopal a dva opasky si zavesil na krk. Potom do ventilačnej mriežky malého generátora pichol páčidlo a celou silou do neho kopol. Z generátora vyleteli iskry a plamene a zrazu bola všade tma. Rozsvietilo sa len slabé núdzové osvetlenie.
Karol mal jasno. Musí preč. Nabil a natiahol samopal a vybehol po schodoch. Len tak bez mierenia pustil po nákladovom priestore pár krátkych dávok a potom skočil cez palubu. Pristál vo vode po kolená, meter od brehu. Trochu ho to zmotalo a skoro sa skĺzol späť do vody, ale chytil sa vrbiny a vyšplhal sa na breh. Obehol okolo chaty a garáže a zozadu, spoza rohu si obzrel loď. Na kontajneri stáli dve postavy a obzerali jeho stranu lode. Mal chuť po nich vystreliť, ale rozmyslel si to. Nevidia ma, uvedomil si. A treba šetriť náboje. A načo sa prezrádzať.
SEVER PROTI JUHU
Vysvetlil som kapitánovi a ostatným, o čo ide. Vedel som, že s Aksamom je spojené niečo záhadné. Žiaden vlečný či tlačný či akýkoľvek čln sa v takýchto miestach neskrýva. A zajtra je okrúhle výročie dvojičiek. A môže tam byť Karol! Kapitán rozhodol rýchlo.
„Pôjdeme to najprv prepátrať. Potom rozhodneme. Feri, vysaď nás na brehu! Miki, máš pištoľ? Dobre. Pôjdeš so slečnou a so mnou. Vy s Džonym,“ to patrilo Ferimu, „to obzrite z druhej strany. Stretneme sa tu o hodinu. Potichu a opatrne. Zoberte si brokovnicu!“
Vysadli sme a Feri potichu odplával. Nové nehlučné kompozitové vrtule bolo poznať. Potichu sme sa zakrádali po brehu a posledné metre plazili. Zahľadeli sme sa na palubu Aksama. Bolo to k nej v tomto mieste len zo dvadsať metrov, ale boli sme s palubou na jednej úrovni. Z nákladového priestoru sa ozývali nejaké zvuky ako zo zámočníckej dielne. V tme sa zablysli hlavy nejakých chlapov, ako niečo montujú na žeriave a okolo kontejnerov na špici. Nákladový priestor bol zastretý maskovacou plachtou, ta bola vpredu pridvihnutá ramenom žeriavu. Pomaly sme sa zase odplazili dozadu, cez cestu, čo viedla ku garáži a do vrbín, na rybársky chodník. Vrch vlečniaka sa rysoval na tmavom pozadí.
Ticho zrazu preťali dávky zo samopalu. Na kraji paluby sa náhle objavila nejaká postava, prebehla pár metrov a strieľajúc za seba na nákladový priestor, skočila na breh. Chlap zapadol na druhej strane garáže opačne, ako sme boli my. Potom sa objavil za garážami, prebehol popred nás a zaľahol na rohu garáže, hádam desať metrov pred nami.
Prisahal by som, že je to Karol. Vytiahol som Berettu a pre istotu som naňho namieril. Na kontajneri sa ale objavili dve postavy a obzerali si breh. Všetci sme znehybneli. Postavy zase zaliezli. „Karol?“ opýtal som sa šeptom. „Ja som, Miki. Poď dozadu.“ Začal sa plaziť dozadu k nám. Zaliezli sme do vrbín. „A ty tu čo robíš, do čerta?“ divil sa Karol. Bol z toho celý vytrasený. „Ustupuj dozadu na chodník!“ prevzal som velenie. Vo vrbinách to ale zase zobral do ruky kapitán: „Vieš niečo, čo sa tam deje?“
Karol šeptom vysvetľoval: „Chcú vyhodiť do vzduchu priehradu. Na lodi majú nejaké rakety, v tých kontajneroch na špici. Ale niečo im nefunguje, takže musia vyplávať hore prúdom. Je ich šesť. Ganam, zmocnenec a štyria pakistanskí alebo nejakí takí lodníci. Mali by sme ich nejako zablokovať. A zavolať vojsko. Je to vážne.“ Kapitán privolal Feriho: „Vráťte sa. Poradíme sa.“ Plazili sme sa spiatky k rieke. Feri sa tíško prilepil s čertom k brehu. Sedeli sme na rybárskej lavičke s hlavami pokope. Jane sa to tuším začínalo páčiť: „Už som celkom dobre cvičený záškodník. Toľko som sa v živote neplazila, ako dnes. A romantika ako v zamilovanom filme.“
Kapitán ju ale zahriakol: „Niet času na zábavu. Musíme sa pokúsiť spojiť s políciou a vojskom. Karol, máš spojenie?“ „Nemám, môj kompik s kódmi je preč. Jedine cez verejné tiesňové volania. Ale kým sa dostaneme až priamo k antité, ak sa tam dovoláme, môže byť neskoro. Musíme to však skúsiť. Vy zatiaľ premýšľajte, ako ten čln zablokovať.“
Chvíľu bolo ticho. Karol volal kapitánovým kompikom na tiesňovú linku a mal pravdu. Tam si najprv overovali, či nejde o nejaký žart. Karol soptil: „Spojte mi dozorného na polícii. Alebo nejakú šaržu. Vám to asi nevysvetlím. Som policajt. Moje služobné číslo...“ Kričal tak, že ho asi bolo počuť až na člne. Kapitán ho schladil: „Nerev! Vysvetli im, že si stratil spojenie.“
Prestal som im venovať pozornosť. Jane sa ku mne pritúlila a oblialo ma jej teplo. Chytala ma z toho skoro romantická nálada. Neviem prečo, hlavou mi prebehla historka z dejepisu. Americká občianska vojna Severu proti Juhu spred čosi dvoch storočí. Blokáda južanskej flotily v prístave. Južanská obrnená fregata Virginia útočí na lode Únie. Tá posiela proti nej obrnenec Monitor. Bitka trvá celý deň. Severania vyhrávajú, južanské lode zostávajú v prístave.
Monitor, to sme my. Ako ale zablokovať Aksama - Virginiu? Zaútočiť a preraziť mu bok? To ťažko, trup „Čerta“ je ako gumový čln. Alebo zrúbať stromy a zatarasiť rameno? Práca na celý deň bez záruky úspechu. Výbušniny? Chcelo by to poriadnu bombu. Ale žiadne nemáme. Bomba! Máme predsa bomby s vodíkom, čo poháňa Čerta! Dostať jednu ku kormidlu a odpáliť, dvadsaťpäť kilo tejto vysoko výbušnej látky urobí svoje.
Poklepal som kapitána po pleci. Karol sa ešte stále s niekým rozčúlene dohadoval. Kapitán môj návrh pochopil okamžite. „Dobre. Mám plán. Prirazíme k zadnej časti lode, hodíme tam dymovnice, zavesíme bombu na kormidlo a vypadneme. Potom bombu odpálime niekoľkými výstrelmi. Len to musí byť rýchla a prekvapivá akcia. Teda takto. Ja a Miki budeme na boku aby sme videli na bombu. Dáme na ňu jednu kotvu z Čerta. Džony hodí dymovnice. Karol a Jane budú na brehu, budú nás kryť a Karol bude pripravený odpáliť bombu zo samopalu, ale až keď budeme zase preč. Jasné?“
Nebol to najhorší plán, zdal sa reálny. Feri sklopil predné okno Čerta. Nachystali sme bombu s vodíkom na boku vznášadla tak, že sme na ňu lanom priviazali kotvu a uvoľnili jej závesy. Džony s dymovnicou v každej ruke si sadol na strechu. Karol sa už zakrádal okolo brehu tak, aby bol namieste. Jane vedľa neho s brokovnicou. Postavili sme sa s kapitánom na obrubu „Čerta.“
Chvíľu bolo ticho. Karol dal signál, že je všetko OK. „Poďme!“ zavelil kapitán. Čert sa tíško pohol. Bolo to len niekoľko desiatok metrov. Korma „Aksama“ bola hneď za zákrutou.
Feri bravúrne namieril k Aksamovi. Prehodili sme kotvu cez kormidlo. Džony vytrhol rozbušky dymovníc a ako starý bojovník chvíľu čakal, kým sa odpália. Dymovnice začali dymiť. Prvá preletela cez kormidelňu a zapadla niekde vpredu, druhá ale trafila stožiar, spadla na palubu a začala dymiť priamo nad nami. Dym nás dobre zakrýval, ale zakryl aj bombu a Karol z brehu toho asi veľa nevidel. Feri dal spiatočku, lano sa naplo a vytiahlo bombu z držiaka. Keď sme pristali pri lavičke, Karol sa tam priplazil a nadával. „Nič som nevidel. Musíme počkať, len to už asi budú v pohotovosti. Začína byť dusno. Ale dovolal som sa k jednému kolegovi, a ten to už všetko zariaďuje. Myslím že by sme mali zdupkať. Lebo naši to asi budú riešiť hrubou silou.“
Ozval sa zvuk štartovania dieselového motora z Aksama. Chvíľu to trvalo, ale po niekoľkých pokusoch bolo počuť, že motor naskočil. Bolo jasné, že teroristi už akciu nebudú odkladať. Voda v ramene sa začala hýbať. Priplazili sme sa rýchlo k brehu ramena. Po chvíli sa objavila korma Aksama. Nevybral dobre zákrutu, narazil bokom do brehu oproti nám. Potiahol preto trochu dopredu a potom dal zasa spiatočku. Už to bolo lepšie. Zadná časť vlečniaka sa pomaly posúvala pred nás.
Na člne sa objavila silueta chlapa so samopalom. „Prásk,“ štekol Karolov samopal za mnou. Postava zmizla. Ja som sa ale sústredil na kormu Aksama. Vzadu na kormidle sa leskla naša bomba. Bola predo mnou asi dvadsať metrov. Vytiahol som Berettu, nabil som nový zásobník s útočnými štrnástimi nábojmi s červenými špičkami. Bomba žiarila ako mesiac v splne. Nesmiem sklamať. Zamieril som ako na strelnici. Prásk! V momente, ako som vystrelil, za mnou vystrelili aj Karol a Jane. Trhlo ma a netrafil som. Znovu som zamieril. Vršok lesklej bomby mi sedel presne uprostred hľadáčika. Prásk, prásk, prásk! Tri rany za sebou. Tak ako nás to kedysi učili. Tretia sadla. Náčelník na polícii, čo pre mňa túto pištoľ opatroval, by zo mňa mal určite radosť. Bomba s ohlušujúcim rachotom vybuchla a ožiarila modrým svetlom celé okolie. Zasiahla nás tlaková vlna a horúčava.
„Aksam“ i naďalej cúval, ale už nejako čudne. Vycúval na rieku a prova sa trhane natáčala proti prúdu. Pridával a uberal rýchlosť, striedavo sa snažil nejako lavírovať dopredu - dozadu, ale na riadny organizovaný pohyb sa to nepodobalo. Nakoniec sa však dostal do hlavného prúdu pred nami. Dieselový motor reval na plné obrátky. Zdalo sa mi, že zadná časť klesá pod hladinu, a nemýlil som sa. Naberal vodu. Bol som na svoju myšlienku s vodíkovou bombou hrdý ako Mc Gwyer.
Aksam zápasil statočne. Špic sa mu zdvíhal nad obzor. Bolo vidieť aj dva kontajnery s raketami. Takto ešte chvíľu napredoval, ale to už bola labutia pieseň. Pomaly sa stáčal k druhému brehu. Zadná časť už bola pod vodou, nad hladinu trčala len kormidlovňa. Potom loď asi zachytila o dno, špic sa jej naklonil nabok a takto prevalená znehybnela. Zdola sa rozsvietili reflektory policajného člna. Aj zhora sa blížil jeden taký istý. Zastali po bokoch „Aksama.“ Hmýrili sa tam postavy policajtov. EMI delo z veľkého člna niekoľkokrát prasklo po vlečniaku. Kto tam bol, už sa asi veľmi nehýbal.
Feri zapol modrý maják a vydal sa s kapitánom a Karolom k policajtom. My sme sedeli na lavičke ako traja rybári.
Džony žiaril: „To bolo. Miki, nesklamal si. Ja som vedel, že okolo teba sa niečo zomelie. Ale že až takto, to som nečakal.“ Jane však mala iný názor. „Teda, Miki, ak mi to spálilo ofinu, tak si ma neželaj! Cítila som to na tvári. Ako plynový varič.“
Opatrne som jej prešiel dlaňou po čele. Trochu jej to vpredu asi opálilo vlasy. Nuž, to som skutočne nechcel. Ale snažil som sa to riešiť s humorom. „Ak toto bola najväčšia obeť, tak sa nehnevaj. Vlasy dorastú. A tebe krátke úžasne pristanú. Aj keby si bola dohola, budem ťa mať rád!“ Jane to samozrejme zobrala. Pritúlila sa a potichu priadla. „Už je dúfam koniec. Všetci zadobre, áno?“
Bolo ticho. Po rieke sa k nám blížil „Čert,“ nasledovaný policajným člnom. Prirazili k brehu. Z policajného člna vystúpil veliteľ aj Karol. „Všetci ste v poriadku? Nepotrebujete pomoc?“
Zrazu ma napadla myšlienka tak nejako to všetko ukončiť. Odopol som puzdro s berettou aj placku a podal ich veliteľovi: „Končím. Nebudem čakať do Vianoc. Mám toho všetkého dosť, v dobrom aj zlom.“
Veliteľ na mňa pozrel s porozumením. „Chápem,“ povedal, „ale príďte ešte k nám, dáme do poriadku formality. A ďakujem vám za pomoc. Všetkým. Rád som s vami spolupracoval.“ Podal nám ruky a a odišli spolu s Karolom na čln. My sme nasadli do Čerta.
Kapitán sa otočil k nám a bolo vidieť, že je spokojný. „Všetkých chytili. A vraj vďaka nám. A tu bombu vraj nahradí veliteľ. Len neviem či pochopil o akú bombu ide. Ale to je o inom. Teraz hore prúdom, hor sa na svadbu! Tešme sa! Veď ja sa nežením, no nie?“ Zarehotal sa a buchol Feriho po chrbte.
SVADBA
Zobudili sme sa do pekného, slnečného, aj keď trochu chladného rána. Vlastne predpoludnia. Jane, ktorá pri príchode hneď zaspala, už bola hore. Sedela v kresle a študovala v zrkadielku svoju opálenú ofinu. Nadšene teda nevyzerala.
„Vstávajte, stroskotanci! Popoludní ideme na svadbu. A musíme sa dať do sviatočného. Ja potrebujem nejaké háby a holiča, Miki tiež. Džony je OK. On by na svadbu pokojne šiel aj v uniforme pilota B17 z druhej svetovej vojny. Ako tak pozerám, moja kaderníčka to vďaka vám bude mať ľahké. Mám vlastne len dve voľby. Buď na ježka alebo dohola. Feriho dedko išiel do dediny niečo zorganizovať. Už by tu mal byť. A na stole máte raňajky.“
Najedli sme sa, Jane niečo ponalievala, starala sa o nás ako dobrá gazdinka. Dedko prišiel o chvíľu.
„Miki s Džonym ku kapitánovi, slečna k neveste! Tam vás dajú do pucu! A rýchlo, mám ešte povinnosti!“ Dojedli sme, poďakovali sa a pobrali sme sa dolu z plošiny. Keď Džony zbadal svoju motorku, zarazil sa: „O koľkej je tá svadba? „O piatej,“ odpovedala Jane. Džony zapremýšľal a potom z ničoho nič nasadol na motorku. „To stihnem,“ povedal. Naštartoval a nechal nás prekvapených v oblakoch prachu.
U kapitána som sa najprv okúpal a oholil, potom ma zobral do miestneho magazínu, kde ma čakala narýchlo zalarmovaná vedúca a tam som sa kompletne obliekol. Napoludnie prišiel aj Kris s rodinou a Marián. Popíjali sme a spomínali.
Svadba bola v kopule v centre dediny. Jane prišla tesne pred obradom. Skoro som ju nepoznal. Mala oblečené krásne červené šaty, na hlave zvíťazil variant s ježkom. Nevesta bola tiež prekrásna, len Feri, teda ženích sa zdal nejaký roztrasený. Gazda ako sobášiaci starosta sa tváril vážne a dôstojne.
Džony sa zjavil vo chvíli, keď už nevesta so ženíchom stála pred starostom. Natešený mával na mňa nejakou obálkou. Kožená bunda pilota bombardéra B-17 z druhej svetovej vojny mu svedčala. Aj vojenské rajtky a dôstojnícka čapica US - Air Force...
Všetko prebehlo bez problémov. Feri povedal svoje „áno“ rozhodne a pevne a ani nevesta nesklamala.
Blahoželalo sa. Stáli sme s Jane v rade a Džony sa k nám pretlačil a tváril sa nadšene. „To bol šiesty zmysel,“ povedal mi polohlasom. Doma som sa len tak po ceste zastavil v banke. A tam mi dali mi.“ Z bundy vytiahol hrubú obálku, z ktorej vykúkali bankovky vo farbe tej najvyššej čo bola v obehu. „Aspoň mladí dostanú pekný darček. Aj vám sa ujde. A kapitán prestane frfľať. A toto“ - ukázal na svoju uniformu - „je po mojom pradedovi. Strýko to mal doma. Jane ma inšpirovala. Všetko originálne. Len neviem, Jane, ako si o tom vedela. Veď ja som o tom predsa nikomu nikdy nehovoril.“
V kopule bolo asi dvesto hostí. Bola to svadba, aká k vidieku patrí, aspoň tak ako som si ju ja predstavoval. Folklór, hudba, dobré jedlo, ľahké víno. Boli sme neustále v kole. Tancoval som hádam so všetkými ženami a Jane hádam so všetkými chlapmi, takže sme sa spolu stretli len zriedka. Aj Džony bol v jednom kole a občas sa mi zdalo, že nejako pričasto tancuje s Marčou, teraz už Feriho švagrinou. A samozrejme, každý si so mnou chcel pripiť. Aj keď som sa to snažil kontrolovať, čo je veľa to je príliš. Už len hmlisto som si pamätal, že už svitalo, keď ma Jane z dedkom odprevádzali preč z už poloprázdnej haly. Ani neviem, ako som sa dostal hore na dedkovu plošinu.
DŽONYHO STAROSTI
Napoludnie ma zobudila vôňa dobrej svadobnej kapusty. Jane s dedkom sedeli pri stole a bavili sa ako dvaja starí kamaráti. O chvíľu prikvitol aj kapitán a Feri s nevestou. Zasa začalo byť veselo. Len Džony chýbal. Obával som sa, aby sa mu niečo nestalo. A skoro som mal pravdu. Džony sa objavil nečakane, bol vystrašený a bledý. „Zle je. Musím zmiznúť. Dedko, máte vodík?“ Dedko bol prekvapený: „Mám. Ale kam sa ponáhľaš? Čo ťa chce niekto zabiť? Zostaň. Je predsa nedeľa.“
Džony sa ale nedal. „Zabiť ako zabiť. Ešte horšie. Chcú ma oženiť!“ Všetci sme sa obrátili na neho. „Čo to melieš za kraviny,“ vyhŕklo z kapitána. „Radšej nám to vysvetli.“
Džony sa posadil. „Viete, trochu som sa točil okolo jednej tunajšej slečny. Určite ste si to všimli. Možno som to nemal. Ale veci sa vyvinuli tak, že som sa dnes predpoludním zobudil v posteli v neznámom dome. Vyšiel som z izby. Tam ma čakalo prekvapenie. Prestretý stôl a pri ňom traja chlapi. Vraj oni sú bratia tej slečny, a ja vraj, keď sa to už stalo - doteraz neviem čo, tak teda že dúfajú, že všetko chlapsky napravím. Teda, že sa s ňou ožením. A vtedy vošla ona, Marienka, a tak skromne sa ku mne postavila.
Trochu mi svitlo, o čo asi ide, ale prisahám, v noci som mal okno ako vráta od hangára. Začal som vyjednávať, že to hádam môže počkať a že to netreba riešiť takto narýchlo a zahorúca. A oni, že dobre, že môžu hodinu počkať, až si to rozmyslím. A odišli. Chvíľu som naozaj premýšľal, ale potom ma napadlo zdrhnúť. Nebol to problém, okno bolo otvorené a na dvore nikto. Ušiel som za humná a okľukou sem. Len čo je ešte horšie, moja bunda zmizla. Mal som v nej tie prachy! Asi sú už v keli. A možno o to im išlo. Pomôžte mi!“
„To asi nepôjde,“ povedal Feri. Poodchýlil trstinovú roletu na okne. „Tuším sú dolu. Pozri. Sú to oni?“
„Oni,“ zakoktal Džony. „A je tam aj Marienka. Vážne som v keli.“
„Skúsim to s nimi nejako dohodnúť. Zatiaľ čakaj, dobre?“ Feri vyšiel von a o chvíľu som ho videl, ako na ulici debatuje s chalanmi. Onedlho všetci zašli pod plošinu a potom spolu vošli do izby. Džony stál ako zarezaný a asi sa už lúčil zo životom.
Feri ho ale upokojil: „Predstavujem ti mojich priateľov. Jeden z nich je skutočne Marčin brat. Ale ináč sa už upokoj. Stále si chcel nejakú akciu a chcel si byť v prvom slede, tak sme ti jednu pripravili pekne na mieru. A ty si to pekne zožral aj s navijakom. Ale čo sa Marči týka, smelo sa s ňou môžeš oženiť. Teda, ak si to aj ona želá.“ Všetci sme sa od srdca zasmiali.
Džonymu to chvíľu trvalo, ale potom sa pridal aj on. „Takto ma už dlho nikto nedostal, mňa, Texasana.“ Jeden z chlapcov mu podal jeho stratenú bundu. Džony zalovil vo vrecku a vytiahol pokrčenú obálku. „Váľala sa tam v hale na stoličke,“ vysvetľoval chlapec, „tak sme ju ukryli. Nič nechýba?“ Džony nebol schopný slova. Iba sedel a krútil hlavou.
Čo vám budem ďalej hovoriť. Krásny septembrový večer. Prišiel aj gazda s demižónom trojputňového. Sedeli sme, bolo nám dobre a nikto sa nikam neponáhľal.
DOSLOV
Mám zhruba nachystaný aj tretí príbeh s názvom „Zlatá loď“ ktorý všetky tri previaže a ukončí. Ešte nie je napísaný a kedy (ak) bude nemám ani tušenia. Tieto dva som začal písať pred desiatimi rokmi ako reakciu na zdravotné problémy a ako prostriedok na odpútanie od všetkého čo som potom prežíval štyri roky. Lenže keď mi potom otrnulo som sa tomu už nevenoval. Ale teraz už nebudem čakať či ma nejaká hrôzostrašná diagnóza znovu naštartuje a idem to dokončiť.
