DOVOLENKA
Z ničoho nič sme dostali príkaz nastúpiť. Odviezli nás naspäť do „väznice“ do odpočinkovej bubliny. V bubline sme boli všetci, aj dozorcovia.
Prišli aj dvaja noví, hovorili sme im „bažanti", boli to mladí chlapci zo školy, našinci. Zo všetkého boli pekne vytrasení. Mysleli si, že dostali dobrý džob a urobia kariéru. Ukazovali nám zmluvy. Boli vystavené spoločnosťou „LOVYSTRA.“ Mali tam sľúbené astronomické výplaty, čo by možno aj mňa viedlo k zvýšenej ostražitosti. Obaja nedávno skončili chémiu na univerzite a mali veľkú ambíciu svoju odbornosť presadiť v praxi.
Na prekvapenie sme dostali aj nejaké peniaze. A boli tam bar, herňa a posilňovňa, zriadené vedľa v podzemnej bubline, pekne zariadené. A do bubliny sme už nedochádzali každý deň z podzemia, ale zostali sme bývať v nej. Mali sme tam zriadené kóje, mne sa dokonca ušla pekne pri skle bubliny, odkiaľ som mal dobrý výhľad von. Za bublinou sa preháňali mraky, lietadlá aj vtáky.
Na tom obraze prírody sa mi však niečo nepozdávalo. Žeby šiesty zmysel? Vzduch býval svieži, aj keď bublina bola zatvorená. Všetky osobné veci, teda holenie, mydlo a hrebeň som mal v starej škatuli. Jedli sme v klubovni, pri jednom stole dozorcovia, pri druhom my, ataman a bažanti. Tučný kuchár zvaný „Baba“ varil z konzerv, ale zdalo sa to byť čerstvé a mne chutilo aj keď všetci ostatní frflali. Baba vypadal trochu teplý, stále ma sledoval a prihováral sa mi typickým mäkkým hlasom. Spočiatku som sa na ňom aj trochu bavil.
Nebolo čo robiť. Mladí boli zažratí do manuálov, nijako sa s nami nezoznamovali. Ale ani my sme sa im nevtierali do priazne. Až jedného dňa nastal obrat. Hans, náš sudeťák, sa dostal do konfliktu s jedným z dozorcov, ani neviem, o čo išlo. Dozorcovia boli dohromady šiesti, dvaja ale mali niekde službu a dvaja obyčajne spali po službe. Tí dvaja, čo mali voľno, si pre tento prípad zobudili kolegov. Vyhnali nás z herne a Hansa si podali v posilňovni. Vyšiel dobitý a na otázky, čo sa stalo odpovedal cez rozbité ústa: „Ale nic. Upad jsem. Vždyť víte.“ A pousmial sa svojím aj bez bitky trpkým, bolestivým úsmevom.
Veľmi sme sa už nevypytovali. Pomaly sme svoju činnosť presunuli do herne. Hrávali sme karty, najmä poker. Dozorcovia obyčajne cvičili v posilňovni, takže sme mali dosť uvoľnenú náladu.
Mladí už neboli takí nadšení. Niečo tu nehralo. Nemohli ani telefonovať, ani vyjsť. Bublina nakoniec ani nemala nejaký viditeľný východ, iba chodbu do „väznice.“ Hlavou mi vŕtalo, čo má „LOVYSTRA“ spoločné s väznicou. Mladí sa stále na niečo vypytovali, zo začiatku dozorcov, keď ich títo odbili obrátili sa na nás. Nechceli sme ich strašiť. Možno v tom boli inak. Vždy na víkend dozorcovia ohlásili: „Kto má záujem o baby, nech sa prihlási.“ Keď to bolo prvýkrát, Gazda sa k nám obrátil a prísne sa zamračil: „No, nechajte si zájsť chuť.“ Nemali sme chuť na nič.
Ale ďalší týždeň to Hans nevydržal a pridal sa k dozorcom. Z výpravy „za babami“ sa vrátil sklamaný a nahnevaný. Iba prehodil Gazdovi: „Měls pravdu, čéče.“ Viac nás dozorcovia už v tejto veci neoslovovali. Mladí sa síce tiež zo začiatku dali zviesť, ale pri návrate im taktiež nebolo do reči.
Po mesiaci sa ale veci podstatne zmenili. „Veliteľa“ sme istý čas nevideli, ale jedného rána sa zjavil a priviedol nového. Predstavil nám ho so slovami: „Koniec flákania. Toto je Miro, váš nový šéf. Má vás na povel. Viac vás nebudem zdržovať.“ Pozrel na Mira, podal mu ruku a zmizol.
Miro bol chlap stredných rokov, ani tučný ani chudý, trochu vysoký, s dozadu ulízanými čiernymi vlasmi. Na prvý pohľad nesympatický. Postavil sa pred nás a dlho si nás prezeral. Nakoniec si sadol obkročmo na stoličku a tichým, ale presvedčivým hlasom nám arogantne oznámil: „Viem o vás možno viac, ako si myslíte. Nežeriem žiadne finty. Budete potiť krv. Už dosť dlho ste sa flákali, určite ste odpočinutí. Máme práce nad hlavu. Netrpím žiadne, zdôrazňujem, žiadne výhovorky. Teraz si s každým spravím pohovor. Prví pôjdu túto mládenci, ukázal na "bažantov". Rozhodnite sa, ktorý z vás začne prvý.“ Ani na nás nepozrel a bez slova odišiel. Obaja dozorcovia s ním.
Postupne nás volali na pohovory. Najprv išli obaja mladí, a vyšli mierne poblednutí. Ticho si mrmlali popod nos. Začul som: „Je to možné? Pol roka v podzemí?“ Odišli do kúta a tam pokorne sedeli.
Ja som išiel posledný. Miro sedel vo „veliteľovej“ kancelárii arogantne rozvalený v kresle a hľadel do spisov. Pre mňa bola pred ním postavená jednoduchá drevená stolička. „Parkin. Energetik. Vraj dobrý odborník. No uvidíme. Môžete ísť.“ Vybavil ma veľmi rýchlo, ani sa pri tom na mňa nepozrel. Tušil som, že to nedopadne dobre.
Všetci mlčali. Nakoniec ticho prerušil Gazda: „Ale čo, poďme si zahrať poker. Vyzerá to, že ten zbytok peňazí už aj tak asi nestihneme minúť. Tuším, že čoskoro zase pôjdeme do jamy. Tak na čo čakať.“
Sadli sme si k stolu. Dvaja dozorcovia, ataman Taras a my traja. O chvíľu si prisadli aj dvaja mladí, ešte očividne rozrušení. Baba dal každému pivo, rozdal žetóny, stovku za stovku a už chcel rozdať prvé kolo, keď vošiel Miro. Ani nepozdravil. Pozrel sa na nás a zahlásil: „Teda takto. Zahrám si s vami. Aspoň vás trochu viac spoznám.“ Sadol si za vrch stola, nakúpil žetóny a začali sme.
Hral som opatrne, nechcel som si urobiť hanbu. Prehrať s dozorcami a najmä s Mirom by mi zobralo všetku sebadôveru, zvyšky ktorej so ešte mal.
Nebol som nervózny. Videl som, ako sa Miro pachtí za každým žetónom. Najprv sme skasírovali obidvoch mladých, čo pri ich štýle hry nebol žiadny problém. Hrali bum - bum štýlom, v každom kole o všetko. Asi to predtým hrali iba na sieti zadarmo. Dvakrát sme im poriadne obrali a bolo len otázkou času, kedy bude po nich. A samozrejme, o chvíľu už prehrali všetko a odsadli si. Ja som potom skasíroval Hansa na dva malé páry proti jeho dvom esám, takže sme zostali pri stole len šiesti. Miro zase skasíroval jedného dozorcu, ten skoro vypadol, ale znova dokúpil žetóny za stovku a začal na Mira zazerať. Zase prehral, a zase s Mirom. To už riadne gánil, ale ešte raz investoval stovku. Ataman Taras dokúpil za svoje posledné peniaze.
Miro nás začal terorizovať. Stále zvyšoval, síce nie veľa, ale vychádzalo mu to. Kradol povinné stávky a vždy mal protivné komentáre ako: „No tak hrajte, lúzri, už ma to nebaví, to som sa dostal do spolku.“ Keď nás urážlivo vyzýval: „Poďme, vy spotené hovná,“ cítil som, že to sa už naštval každý. Všetci sme mlčali. Nakoniec som vyblufoval Gazdu, ktorý sa dovtedy zúfalo držal nad vodou a náhle som mal v žetónoch cez šesť stovák a Miro tiež. Ostatní už nemali skoro nič. Zatiaľ som sa s Mirom priamo nestretol, ale raz to muselo prísť. Ani som sa nemusel nejako tváriť. Z uší mi sršal adrenalín.
Sú hry, v ktorých sa vyhráva len párkrát za život. Nie preto, že by neprišla dobrá karta. Ale keď príde dobrá karta všetkým, taká karta na ktorú by každý dookola stavil aj starú mater, to sa nestáva veľmi často. A ešte k tomu som bol posledný v poradí. Mal som najlepšie miesto. Ako z veľkej knihy pokru.
Dostal som na ruku 8 a 10 srdcových. Na začiatok nič moc. Ak by niekto navýšil, asi by som veľmi nerozmýšľal či zložiť. Našťastie pred flopom všetci len dorovnali, nenavýšil nikto. Na flop prišiel pre mňa malý zázrak - 6, 7 a 9 srdcových. Postupka vo farbe, teoreticky druhá najlepšia kombinácia, a pretože som mal aj desiatku tak v tejto chvíli vlastne prakticky prvá, už neporaziteľná. Snažil som sa zachovať rozvahu.
Miro bol prvý, ale nenavýšil. Ani nikto z nás. Rozmýšľal som, či nenavýšiť a keďže podľa doterajšieho priebehu som stopercentne vedel, že Miro bude nakoniec zvyšovať a vedomý si svojej pozície, že prebiť ho môžem až potom, počkal som. Štvrtá karta bola červený kráľ. Kto mal na ruke nejakú červenú už mal päticu červených, čiže farbu. Inokedy karta na jasnú výhru. V takej situácii málokto včítane profesionálov myslí na to, že postupka vo farbe aj keď je z nízkych kariet je ešte viac. Miro sa snažil nedať na sebe nič poznať, ale reč tela ho prezradila. Keď totiž prišiel na stôl červený kráľ, podvedome sa pri tom nahol dopredu a keď rozpačito navýšil stovku, vedel som, že niečo má - dúfal som, že vysoké srdce. Prial som mu rovno červené eso. Všetci sme ho dorovnali.
Piata karta bola zelený kráľ. Miro sa síce tváril, že ešte rozmýšľa, ale bolo mi jasné že sa snaží blufovať. Akoby chvíľu rozmýšľal. Potom sa nahol dopredu ešte viac tak, že takmer posunul stôl, poobhliadol sa okolo a víťazoslávne zahlásil: „O všetko!“ Posunul zvyšok svojich žetónov do stredu stola a odsadol si dozadu. Dal si ruky za hlavu. Už určite počítal celý bank. „Hádam to teraz nezložíte, spotené hovná?“ snažil sa žartovať svojím neodolateľným štýlom a premeriaval si nás s nervóznym úsmevom.
Všetci stavili o všetko. Prišiel rad na mňa. „Koľko tam dal? Spočítaj to, prosím,“ vyzval som Baba. Bolo to len o desať menej, ako som mal ja. Odložil som si desiatkový žetón a posunul som zvyšok žetónov do stredu stola. „Iba dorovnávam, ísť o všetko by bol risk,“ zažartoval som, celkom uvoľnený: „Ideme spať.“
Bolo dokonané... „Ukážte karty,“ vyzval Baba a kývol rukou od Mira ponad ostatných až po mňa.
Ticho sa dalo krájať. Aj tí, čo vypadli, už stáli nad nami a boli napätí ako struny na gitare.
Miro otočil červené a zelené eso. Uznávam, že objektívne nemohol hrať ináč. Farba s esom a kráľom bola z ríše snov. V tej chvíli už ale za mňa asi nikto nedával ani groš. A nikto ani nedýchal. Ja som sa teatrálne schúlil do seba a potom vypúlil oči.
„Farba po eso,“ zahlásil Baba. Dozorcovia aj Taras jeden po druhom ukázali karty a znudene ich odhodili. Jeden mal farbu so srdcovou kráľovnou, druhý postupku ako ja, ale bez farby, Taras mal troch kráľov. Všetci karty sklamane odhodili. „Karta, ktorou by sa inokedy dal zabiť kôň,“ sklamane zahlásil jeden z dozorcov.
Zostal som len ja. Oči všetkých na mne viseli a bolo vidieť, že mi síce fandia, ale môj kurz v ich očiach už klesol skoro na nulu. Miro arogantne zahlásil: „Nenaťahuj to. Si v riti, Parkin.“ Zabudol na teóriu, ktorá v tej chvíli neúprosne fungovala v jeho neprospech.
„Tiež mám farbu,“ povedal som smutne. Všetci sklamane zašumeli, lebo v tej chvíli bola Mirova farba najvyššia.
Najprv som ukázal srdcovú osmičku, chvíľu počkal a potom som cez Mirove esá prehodil moju poslednú kartu. Pretočila sa vo vzduchu a dopadla lícom hore. Najkrajšia srdcová desiatka na svete!
„Ale s ňou mám aj postupku“! Vychutnal som si to. Chvíľu bolo ticho, všetci kontrolovali moje karty a neverili vlastným očiam.
„Vyhráva postupka vo farbe od šesť po desať ,“ zahlásil radostne Baba, tónom, aký by sa hodil aj na vyhlásenie majstra sveta.
Zdalo sa, že Miro zošedivie. „Čo, čo, kto to teda vlastne vyhral“ ? Neveril vlastným očiam.
„Miki, ty debil, si slepý?“ povedal mu sused dozorca a bolo vidieť, že si ten oznam veľmi užil. „Teraz sa ukázalo, kto je tu spotené hovno!“
Všetci mi začali gratulovať, vrátane porazených. Miro sedel pri stole a zadržiaval hnev. Vrelo to v ňom ako v hrnci. A vedel som, že mi to nikdy nezabudne. A veru netrvalo to dlho.
Miro vstal, strnule si nás všetkých premeral a s vražedným pohľadom bez slova odišiel.
Prvý sa spamätal Baba. Rýchlo spratal stôl, dal si čašnícku zásterku a opýtal sa: „Tak čo nám objednáš, Miki“?.
Objednal som. Všetkým a čo kto chcel. Pili sme až do rána. Dokonca aj dozorcovia, čo mali odpočinok prišli a pili s nami. Objímali sme sa s nimi okolo pliec ako najlepší kamaráti, pili a spievali. Nálada bola ako v bunkri pod Reichstagom po Hitlerovej smrti, keď Rusi už búchali na dvere. Taký piknik beznádeje.
MIRO
Gazda mal pravdu. Sotva sme zaspali už sa ozval budíček. Naklusali sme dolu schodišťom k vláčiku a naložili sme niekoľko huntíkov debnami. Ešte poriadne pripití sme sa len motali. Nasadli sme do vláčika, ako vždy dvaja a dvaja proti sebe, a pomaly sa odplazili do tmy štôlne. Jama sa neúprosne blížila.
Pred zvislou mrežou sme zastali. Vyložili sme náklad, ale dozorcovia nás ešte nepustili do výťahu. Vláčik odišiel po ďalší náklad. Posedávali sme na koľajniciach pred kukaňou dozorcov. Bola celá presklená. Videl som tam tri obrazovky. Na jednej bol obraz našej galérie a rebríka, vpravo kamera zachytávala ovládací pult Kurska až do polovice prvého sila. Na druhom monitore bolo to isté, len spodok sila, na tretej bol záber do štôlne naproti. Tam sa trblietali hlavy koľajníc.
Celý deň sme vykladali vláčik, vozili ťažké debne do štôlne napravo. A medzi jazdami vláčika sme sedeli dolu oproti kukani dozorcov. Už sme pomaly vytriezveli, ale boli sme riadne unavení a hladní. Obed však nebol. Dozorcovia posedávali v kukani, ujedali nejaké sendviče a vyškierali sa na nás. Na monitory veľmi nepozerali, ale veď ani nebolo prečo. Všetci sme boli pokope.
Večer sme skončili neskoro. Vrhli sme sa na naše zásoby, najedli sa a posedávali. Aj keď sme boli poriadne unavení, nikto nemohol zaspať. Rozliezli sme sa do svojich brlohov, ale asi po hodine sme boli všetci spiatky v kantíne. Dvaja mladí tam boli celý čas. Keď sme si posadali a ataman mlčky každému nalial riadny „stakan,“ tentoraz slivovice, mlčky sme popíjali.
Nakoniec debatu začal jeden z mladých: „Prepáčte, že sa pýtam. Ale mohli by ste mi povedať niekto ako ste sa sem dostali, alebo o čo tu vôbec ide. Viete, my sme tu na zmluvu. Však sme to už hovorili. Toto skôr vyzerá, no však viete, ako to myslím. Nejaký podvod. Väzenie alebo nútené práce.“
„Bingo,“ zaškľabil sa Hans. „Přišels na to, a ani ti nemuseli dát nakládačku. Chytrej hoch.“
Mladý sa naňho pozrel a bolo vidieť, že mu to došlo aj so všetkým čo k tomu patrí so strachom a úzkosťou. Rýchlo sa spamätal. „Nemalo by sa niečo podniknúť?“
Všetci sme mlčali. Ale mladý pokračoval sám. Bol mladý a bojovný. „Ako ste tu dlho? A to ste nič nevymysleli? Sedíte tu ako ovce?“
Gazda sa naňho ani nepozrel. Hovoril potichu a do podlahy. „Sú tu možno mikrofóny. Ak chceš niečo hovoriť, musíme ísť niekam dozadu. Najlepšie tam, kde spáva Miki. Tam asi nič nie je. Ale pomaly. Jeden za druhým. Akože ideme spať.“
Asi o desať minút sme sa zišli u mňa. Teda, pri „kisni,“ ako som volal moju nocľaháreň.
Debatovali sme dlho do noci. Mladí stále obracali reč k plánovaniu nejakého úteku, my ostatní sme sa nepridávali. Zahovárali sme to. Nič sme nevymysleli. Mladí nás nakoniec pohŕdavo opustili so slovami „asi musíme niečo podniknúť my. S vami to tuším nepôjde.“ A odišli spať. Chvíľu sme mlčali, nakoniec to uzatvoril Gazda: „Tuším budeme musieť na nich dať pozor, aby niečo nevyviedli.“
Ráno nás zobudila poruchová siréna z „Kurska.“ Prerývane jačala. Všetci sme tam boli v priebehu minúty. Pri pulte stál Miro, stláčal tlačidlo sirény a obzeral sa okolo. Všetci sme postávali okolo neho. „Spotené hovná, koniec zábavy! Nový režim! Po prvé, budete spať spolu, tu na plošine. Sú tu predsa visuté lôžka. Ako v ponorke.“ Áno, boli tam, po tri nad sebou. „Po druhé, začíname pracovať.“
Začali sme rozbaľovať kontajnery, čo sme včera vykladali. V každom bola hŕba železných súčastí, rúrok, prírub, škatuľky s elektrosúčiastkami a bohviečo ešte.
Miro mi strčil do ruky hrubý fascikel a štekol. „Parkin. Tu máte návod. Do večera nech je jedno zložené. Prídem to skontrolovať.“ A pobral sa k výťahu.
Návod, teda brožúra hrubá ako traja mušketieri bol v ruštine, boli na ňom francúzske poznámky a tiež hodne ručne písaných znakov v akomsi orientálnom písme. Taras začal prekladať, ale veľmi mu to nešlo. Technická terminológia bola zložitá. Nakoniec sme ako - tak vybrali nejaké súčiastky, čo sa podobali na tie podľa návodu.
Podobalo sa to malej bubnovej práčke. Odstredivka na päťdesiattisíc otáčok. Výroba historická, asi Francúzi. Spomenul som si na manuál, čo som študoval po príchode. Žeby tu chceli obohacovať urán z úložiska? Zalial ma pot. Debien s odstredivkami bolo zo dvadsať, dosť málo. Jedna odstredivka dala denne len niekoľko gramov, ako sme sa dočítali, či skôr vytušili z Tarasovho „prekladu.“ A chýbali tu také veci ako odsávanie výparov či héliové chladenie ložísk.
Jednoducho, k večeru sme mali len tušenie, o čo by mohlo ísť a hrubú predstavu o vhodných súčiastkach. Nech sme robili, čo sme chceli, stále nám prevyšovala hromada tenkých rúrok zakončených nátrubkami. Hotový zmätok.
Obaja mladí pracovali oddelene, po svojom, ignorovali nás. Stále vykrikovali: „Takto, nie?“ „Mám to.“ Vždy sa ale vracali späť a motali sa dookola. Nakoniec toho nespravili viac ako my, skôr menej.
Ani sme nezbadali, kedy prišiel Miro. Stál za nami a možno už dlhšie počúval. Určite mu neušlo, že nespolupracujeme.
„Takto to skutočne nepôjde. Ako už hodnú chvíľu pozorujem, všetko sa tu krúti dookola. Samozrejme že nič nemáte hotové. Preto sa plány menia. Odložte to! Ráno začneme spúšťať reaktor. Budem pri tom. Už som ich zopár spustil. Vždy ma zavolajú, keď si nevedia rady.“ Dohovoril a bez pozdravu odišiel.
Ja som sa ale rozhodol že sa od zajtra na všetko vykašlem. Čo ma vlastne stále nutká do tejto nezmyselnej práce? Chcem to nechať vyhniť. Veď nakoniec po každom zotmení príde ráno?
Boli sme ako žaba v hrnci, pod ktorým kúria. Sleduje, že voda je čoraz teplejšia, ale nevyskočí. Ale my asi budeme musieť vyskočiť.
HANS
Hans, ktorý celý čas mlčal, sa zrazu rozhovoril: „Hoši, já toho chlapa znám. Tedy Mira. Ještě z Emirátu. Jak jsem už říkal, vrtali jsme tam ropu. Tedy, divný bylo, že jsme nikdy o ropu ani neškrtli, ani deci. Už to bylo na chcípnutí, všechno zdrhalo pryč, a najednou jsme dostali příkaz celou plošinu upatlat od surové ropy. Přijel takový malý tanker, vyložili jsme asi padesát barelů a plošinu natírali díra - nedíra. Něco jsme taky vylili do moře, jakože to tam uniklo při vrtech. Druhýho dne přijela luxusní jachta a v ní byl prej korunní princ či kterej čert. No, celá suita byla v bílejch burnusech. A tady ten Miro taky, a taky v burnusu.
A těm nastoupenejm začal tlachat takový drísty, jakože nová ropná éra začína, konec krízy, stále spomínal veliké zisky, vzestup akcii a tak dokola. A vrcholem všeho bylo, když vrt začal chrlit ropu, ale ta šla z toho tankeru rourou pod vodou. Vždyť jsme to taky do rána natahovali. Nikdo nic nezbadal. Nakonec každý ze zúčastnenejch dostal takovej velkej flakon s drobným štěrkem s ropou, jakože z toho vrtu a s pozláceným špuntem.
No fraška. Miro stál pár metrů od nás, co jsme tam pózovali jako dělníci. Určitě mě teď nemohl poznat, protože jsem byl tehdá celý černej jako mouřenín. Všichni pak ješte na tý jachtě chlastali a pak odfrčeli po svých.
A druhý den jsme to sbalili taky my, nedostali jsme ani floka. Byli jsme rádi, že jsme rádi. Proto mě skoro seklo, když jsem ho zbadal tady.“ Hans sa úplne rozohnil, napil sa dlhým dúškom vody a dokončil. „Asi jsme si souzení.“
Dopili sme Tarasove zásoby a išli spať.
VZBURA V JAME
Na prekvapenie som celú noc spal ako zarezaný. Zobudil som sa až na veľký hrmot dolu pod balkónom. Tam práve prichádzala partia krtov. Ihneď som spoznal Krisa aj malého Prďa. Rýchlo zašli do štôlne čo z príjazdovej šachty smerovala pod úložisko.
Vstal som až na Mirov vreskot: „Toto nie je možné! Čo si to dovoľujete? Deväť ráno, a všetci chrápu. Hore sa, ale rýchlo, lebo zavolám stráže.“
V hlave som mal zrazu jasno. Kašlem na to, ako som si večer zaumienil. Vstal som síce, ale to len preto, že ma smädilo. Ani som na Mira nepozrel, išiel som do kantíny a nalial do seba zopár dúškov vody. Poumýval som sa studenou, vytiahol sendvič a pomaly som začal jesť.
Miro išiel zošalieť: „Ja ti dám žrádlo, ty spotené hovno. Ihneď to zahoď a nástup! Vy hovädá!“ To už patrilo všetkým, čo sa na ten krik pozliezali a stáli dookola, „toto oľutujete! Ja s vami zatočím...!“ zadúšal sa. Zabudol síce, že nám včera nedal žiadne úlohy, ale to mu asi nechýbalo. Potreboval sa vyzúriť.
Prvý ma pochopil Gazda. Ani on sa na Mira nepozrel, prešiel tesne okolo neho a tiež sa napil vody. A za ním šli ataman aj ostatní. Každý si schytil kus chleba a syra či čosi iné a potichu žul. Ataman si navyše provokačne odgrgol, až sme sa všetci zasmiali. Potom ataman šmátral po polici a vytiahol fľašu vodky. Nalial všetkým okrem Mira, vypili sme na dúšok a pokračovali v mlčaní.
Miro bol zelený, lapal po dychu: „No, ako chcete. Začneme spúšťať. Reaktor. O desať minút pri pulte.“ Tých desať minút dal asi sám sebe, aby sa vydýchal a nabral nový kurz.
Dojedli sme a šuchtavo sa pobrali za ním.
Stál opretý o pult a už bol pomerne pokojný. Polohlasom začal. „Parkin, vieš, ako sa to spúšťa. A ak nevieš, tvoja chyba. Tu máš prevádzkový predpis, ak by si niečo nevedel. Tak poďme! Ostatní sledujú, čo sa bude diať.
Začal mi z ničoho nič tykať, čo som zobral ako dobrú nahrávku. „Nemám o tom ani potuchy. Teda o spúšťaní. Ak tak na tom strašne trváš, začni sám. Veď teba predsa všade volajú, keď je problém, či ako si to včera mlel. Obrátil som sa k ostatným: „A vy, poslúchnite! Sledujte ho!“ Sadol som si na stoličku, prekrížil nohy, dal ruky za hlavu a ticho som sa uškŕňal.
Miro opäť ozelenel: „Ty si asi zošalel, Parkin. Za toto pôjdeš...“
Nedohovoril. Stal si predo mňa a naťahoval mi ruky po krku. Vstal som tiež a veru som bol nachystaný mu jednu uvaliť. Aj ostatní sa priblížili. Bol obkľúčený a nejako sa scvrkol. Zrazu odstrčil Hansa a rozbehol sa k výťahu. Zabúšil na mrežu kusom rúry, čo tam visela pripravená na podobné účely. Zdola lenivo vykukol jeden dozorca: „Čo je, čo buntošíte!“ Miro zabúchal znova. „Príďte po mňa! Je tu vzbura.“
Dozorca sa pomaly doknísal k výťahu a ten začal stúpať. Klietka výťahu už bola skoro hore, keď sa zo štôlne, kam krti vozili kontajner, ozvalo hlasité dunenie a vyvalili sa z nej kúdoly prachu. Dozorca sa v klietke strhol a zastavil výťah. Spustil sa späť dolu. To už druhý dozorca otváral vráta v mreži. Obaja sa pohli k štôlni, keď z nej vybehli dvaja krti. Kričali na plné hrdlo: „Zával, pomóc, pomóc!“
Dozorcovia ale nešli dnu. Najprv dali hlavy dohromady a chvíľu sa radili. Potom jeden ukázal na nás hore. Rozbehli sa k výťahu, vyšli hore a zavolali na nás: „Všetci sem! Na pomoc tým dole! Rýchlo, rýchlo!“ Neváhali sme a naliezli do klietky. Bolo tam tesno.
Po pristáti sme sa rozbehli do diery. Asi po desiatich metroch sme narazili na kopu dolámaných drevených podpier. Chodba nespadla, iba sa do nej nejako zboku prevalila hŕba kamenia a hliny. Vrch držal, ale dokedy? Začali sme vyťahovať dolámané podpery a odhadzovať kamene holými rukami. Niekto zozadu podal krompáče a lopaty.
Onedlho sme uvoľnili trosky a navrchu už bola štôlňa priechodná. Preplazil som sa dierou a prevalil dole. Kris ma zachytil a postavil na nohy. „Lezte von!“ zakričal som zachrípnutým hlasom. Neváhali a liezli.
Kris mi úchytkom vysvetľoval. „To spadla tá naša chodba, čo tu ilegálne kopeme von. Na urán už kašleme. Našťastie v nej nikto nebol. Ale zmiznime odtiaľto aj my.“ Za tridsať minút bolo po všetkom. Sedeli sme na koľajniciach a vydýchavali sme to. Dozorcovia nás spočítavali. Krti boli všetci. Doráňaní a zaprášení, ale nikto nechýbal. Teda nikto z Krtov, bolo ich presne desať. Len my sme neboli kompletní. Chýbali obaja mladí. Vo výťahu boli s nami a potom išli s dozorcami po lopaty.
Nikto ani nezaregistroval kedy zmizli. Kris aj jeden dozorca sa pre istotu ešte raz vrátili do šachty a skontrolovali trosky. Nič. Dozorcovia nás potom nahnali do výťahu a vyviezli sme sa hore. Až vtedy som si všimol, že Miro dole nebol. Stál pri zábradlí a zachmúrene nás pozoroval. Podišiel k jednému dozorcovi a niečo mu hovoril, ukazujúc pritom do príjazdovej šachty. Dozorcovia vyrazili ako diví. Miro za nimi.
Sedeli sme. Najedli sme sa a čakali.
Všetci sa vrátili po zhruba hodine. A s nimi aj „veliteľ.“ Posedávali sme okolo riadiaceho pultu a hľadeli dole.
„Veliteľ“ zaškriekal svojím odporným hláskom, „tuším štrajkujete. A vraj ty si začal, Parkin. Teraz naposledy. Ak do večera nebude reaktor bežať, zažijete zemetrasenie. Všetci. Tak mu dohovorte!“
Pozrel som sa dookola. Že do večera! Veľkému tímu skúsených odborníkov by to zabralo mesiace. Nemá ani šajnu kde je a my sme nedošli ani za prvú stranu manuálu.
Všetky oči spočinuli na mne, cítil som ich podporu. A nesklamal som. „Neviem o čo ide. A ostatní tiež. Ale, aby nedošlo k omylu. Aj keby som všetko vedel naspamäť. Seriem na to. Rob si, čo chceš!“
„Veliteľ“ nezaváhal. „Sám si to chcel, Parkin. Berte ho!“ Dvaja dozorcovia, z ktorých každý mal v ruke EMI paralyzér, sa pohli ku mne. Ataman, Gazda aj Hans vstali a z očí im sršalo odhodlanie pustiť sa do nich. Dobre som vedeli, že nemajú šance. A veru žiadne. V tej chvíli už všetci traja kľačali na zemi s nepríčetným výrazom na tvári. Trochu ich pošklbávalo. Zásah z EMI ich paralyzoval. Ešte polhodinu im bude zle a budú dezorientovaní. To som im neprial.
Zdvihol som ruky. Nasadili mi putá a posotili ma k výťahu. Pri výťahu sa odohralo niečo, skoro k smiechu. Miro tiež nastupoval do výťahu, keď „veliteľ“ pokynul jednému dozorcovi: „Tento tu tiež zostane. A aby im nezávidel, šľahni po ňom jednu!“ Dozorca rýchlo pochopil. Vysotil Mira z klietky a len tak odboku po ňom prskol jednu dávku. Výboj Mira odhodil o dva metre dozadu. Padol na znak. Skúšal zdvihnúť hlavu a nechápavo na nás pozeral. Výťah pomaly klesal dolu.
Previezli ma vláčikom späť na základňu. Schmatli ma a položili na lavicu doktorovho pochybného CT, ktorý poháňal ručne kľukou. Priviazali ma a na hlavu nasadili prilbu. Hlava mi skoro praskla od bolesti. Dostal som konskú injekciu do zadku. Pomaly som strácal vedomie, ešte v polovedomí som začul „veliteľa“: „Si si istý, doktor, že si už nič nepamätá? Ja tým tvojím kúzlam moc neverím. “
(Veď ani ja tomu nejako moc neverím, pomyslel si „doktor“.)
Veliteľ mi už znel spomalene, akoby z diaľky. „Prevezieme ho potom do Pano...“
