MOJE UNIVERZITY
K jadrovej technike som sa dostal náhodou, učiteľ na ZDŠ niekde objavil „Strednú priemyslovú školu jadrovej techniky“ v Prahe, prihlásil ma a prijali ma. Škola bola založená na účely zabezpečenia stredných technických kádrov pre potreby nového energetického odvetvia. O jadrovej technike som dovtedy čo to pochytil z časopisov pre mládež. Boli to ale informácie skôr charakteru sci-fi, ešte k tomu propagandisticky zamerané, bez reálneho informačného obsahu.
Uvediem príklad z časopisu „ABC mladých technikov a prírodovedcov“ z roku 1960. Aj keď sa netýka priamo jadrovej techniky a energetiky, k získaniu predstavy o vtedajšom stave „informácii“ ideálne vyhovuje.
Z časopisu ABC - rok 1960:
Až ti bude, pionier, čitateľ, povedzme tridsať- štyridsať rokov (tzn. rok 1990-2000, pozn. autora), prebudíš sa do sveta, ktorý sa už dnešku nebude podobať. Budovatelia komunizmu v Sovietskom zväze i u nás budú mať k dispozícii moderné automatizované podniky, zvládnu práce v poľnohospodárstve priemyslovým spôsobom a budú pracovať šesť hodín denne. V tej dobe prenikneme hlboko do tajov vesmíru. To všetko sa premietne do každodenného života: 250 miliónov ton ocele ročne, hojnosť všetkých prostriedkov, mestská doprava zdarma, bezplatné stravovanie v školských a závodných jedálňach, bývanie v priestorných bytoch bez nájomného, lacné alebo bezplatné turistické základne a pod. To nie je začiatok fantastickej poviedky nášho časopisu, to je reálny dvadsaťročný program Komunistickej strany Zväzu sovietskych socialistických republík, o ktorom píše, hovorí a premýšľa celý svet. Bledne sláva kapitalistickej techniky a výroby. Veď za desať rokov predstihne SSSR Spojené štáty americké dvaapolkrát a v roku 1980 bude jeho náskok sedemnásobný. Je krásne žiť v takom svete!
Všetci sa musíme pričiniť! Učiť sa a pracovať. I mimo školu vo svojich pionierskych oddieloch, krúžkoch aj v špeciálnych kolektívoch. Komunizmus potrebuje ľudí odvážnych, čestných, mužov a ženy, ktorí dokážu žiť v kolektíve a pre kolektív.“
Komunistická propaganda sa vtedy prezentovala aj knihou „Úspechy ruskej a sovietskej vedy a techniky“, kde boli všetky významnejšie svetové vynálezy prezentované ako pôvodné ruské či sovietske. U nás sa kniha sa stala akurát predmetom posmeškov a povesti Sovietskeho zväzu urobila medvediu službu.
V oblasti jadrovej energetiky sa vtedy zdala blízkou doba, keď sa budú používať tzv. „balené centrály“, atómové elektrárne skladajúce sa z modulov umiestnených na nákladných automobiloch. Prídu k mestu, zostavia sa dohromady a je vymaľované. Jadrová energetika jednoduchá ako 1-2-3!!!
K mojim obľúbeným predmetom na škole patrila čeština, strojárska konštrukcia v poslednom roku doplnená o konštrukciu jadrových reaktorov a najmä nepovinná angličtina. Češtinu som mal rád najmä preto, lebo ako Slovák som z nej v prvom ročníku nebol klasifikovaný a v ďalších ročníkoch som z nej nemohol prepadnúť. Takže som mal o jeden predmet menej. Užíval som si najmä učiteľa češtiny. Bol to tvrdý komunista, predseda strany a český nacionalista. Tlačil do nás Benešove predstavy o československom národe a jeho dvoch vetvách. Na truc som pri každom písomnom prejave písal po slovensky, akurát nad „r“ som dával mäkčeň.
Protikladom bol učiteľ Beránek, ktorý nás mal na ekonomiku, občiansku výchovu a najmä nepovinnú angličtinu. Ako bývalý Benešov úradník v ekonomickom odbore v exilovej vláde v Londýne mal ku komunistom odmeraný vzťah a ani sa tým veľmi netajil. Učil nás občiansku výchovu a angličtinu. Ešte dodnes som mu vďačný za jeho radu:"..slovíčka, slovíčka, slovíčka".
„Venca“ Svoboda, ktorý nás učil strojársku konštrukciu bol výborný, aj keď svojrázny odborník. Zásadne nás oslovoval „vy volové“ ale to sme brali ako dobre mierený humor. K Slovákom sa správal ako každý pražský šovinista. Nikdy som od neho nedostal lepšiu ani horšiu známku ako trojku, aj keď niekedy to bolo na lepšiu. Ale priznávam, že niekedy aj na horšiu. A k tej trojke mi vždy pripomenul „a to jen proto, že jsi Slovák.“. Ale bol som spokojný, tá trojka bola niekedy aj zaslúžená.
Konštrukciu reaktorov nás učil externista inžinier Hrdlička, ktorý pracoval v Ústave jadrového výskumu v Řeži pri Prahe. Jeho prednášky sme všetci doslova „hltali.“ Bol to jediný predmet, keď sme ľutovali, že odpadla hodina. V neposlednej rade sa musím zmieniť o inžinierovi Baimlerovi, ktorý nás učil technickú fyziku. Bol to jeden zo zakladateľov československej defektoskopie. A asi práve preto sa veľa absolventov našej triedy neskoršie uplatnilo práve v tomto obore.
V Prahe som získal aj prvé poznatky o odvrátenej strane komunizmu, nad čím som dovtedy ani veľmi nepremýšľal. Jeden z vychovávateľov na internáte v Študentskej ulici bol František Sajner, bývalý letec RAF ( Royal Air Force, Britské kráľovské letectvo) z druhej svetovej vojny. Porozprával nám o svojom pestrom a pohnutom osude. Po vojne pracoval v repatriačnej komisii, ktorá sa starala o väzňov z koncentračného tábora Sachsenhausen Ukázal nám fotografiu, na ktorej bol on a nejaký britský major. Medzi nimi doslova visel zúbožený Antonín Zápotocký v lágrovom oblečení, bývalý komunistický a odborársky predák a neskoršie prezident ČSR v koncentráčnickom mundúre. Franta nám ju ukázal a trpko poznamenal: „Vidíte, a tahle svině mne dostala z armády a do Jáchymova. Ale nikdy jsem ho nešel o nic prosit!“
Prepáčte mi toto osobné odbočenie, ale dúfam že to aspoň trochu pomôže dokresliť atmosféru tej doby. Tak späť k veci.
Výstavba elektrárne A-1 počas mojej vojenskej služby pokročila do štádia najvyššej rozostavanosti. V prevádzkových priestoroch vládol nepredstaviteľný chaos a neporiadok. Teoreticky sa tam mal udržiavať režim „čistej montáže“. Znamenalo to udržovanie čistoty. Hnalo sa to ad absurdum až tak ďaleko, že montérky boli bez gombíkov, aby tie nedajbože niekam nespadli. Tie opatrenia boli však iluzórne. Ako bolo možno udržať čistotu montáže v prostredí, kde na jednej strane sa montovali zariadenia vyžadujúce takmer hodinársku presnosť, a nad nimi sekali betón a pálili stavebnú armatúru len preto, že stavbári sa pomýlili v umiestnení otvoru pre rúry s odchýlkou desiatok centimetrov.
Oddelenie prevádzky
Vedúcim oddelenia prevádzky Bohuš (krstné meno) mal skúsenosti v klasickej energetike, v jadrovej bohvieako nevynikal, ale na tom boli skoro všetci, čo prišli z klasickej energetiky rovnako. Zato sa cítil povolaný na „prácu s ľuďmi“. Mal v nej skúsenosti zo svojej činnosti na „Trati mládeže“. Trať mládeže bola akcia z rokov 1948-1949, pri ktorej sa prestavovala úzkokoľajná železnica z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice na štandardný rozchod 1435 mm. Mala to byť taká škola výchovy mládeže pre industrializáciu Slovenska. Vzorom takejto iniciatívy asi bol Pavka Korčagin, hrdina knihy sovietskeho autora N. A.Ostrovského „Ako sa kalila oceľ“, čo bolo vtedy povinné čítanie gymnazistov.
Zväzáci si tam po ukončení strednej školy cez prázdniny zbierali body na prijatie na vysokú školu alebo na prednostné pridelenie ubytovania na internáte. Pracovníci boli polovojensky organizovaní do brigád, každá brigáda mala svoj štáb a medzi popredných „veliteľov“ jednej z nich patril aj Bohuš. Fero Hečko, môj kolega z velína, ktorý tam so mnou pracoval ako elektro mnipulant tam bol tiež, ale ako radový kopáč. Spomínal na tie časy s humorom. „Velenie brigády sa ku krompáču a lopate moc nehrnulo. Mali stále len porady, väčšinou nám robili dozorcov a ak sa aj z času na čas čohosi chytili, hneď mali krvavé mozole“.
Bohuš išiel za budovateľské zásluhy študovať priamo do Moskvy. Po návrate išiel pracovať do elektrárne Tisová, odkiaľ si priniesol český prízvuk aj neskutočne československú formu jazyka. Mnohí sme ho spočiatku považovali za Čecha, aj keď bol pôvodom niekde od Trenčína.
V tom čase bol vyťažený zháňaním nových pracovníkov do prevádzky. Bral všetkých čo išli okolo, pričom im sľuboval hory-doly. Napríklad 36 hodinový pracovný týždeň či týždeň dodatkovej dovolenky navyše, dôchodkové pripoistenie a rôzne odpočinkové aktivity. Sľuby to ale boli bez výnimky plané a s ich plnením si potom nikto nelámal hlavu. Aj po spustení elektrárne sme pracovali naplno bez akýchkoľvek sociálnych prilepšení. Napríklad na popoludňajších či nočných zmenách sme nemali k dispozícii ani bufet, o teplej strave ani nehovorím. Takéto „vymoženosti“ sa v jadrovej energetike zaviedli až niekedy začiatkom 90-tych rokov, čo nás už samozrejme nepostihlo. Dostali sme nástupné platy 980,- Kčs. Bohuš aj vedenie sa pozerali na obsluhy zariadení ako na obyčajných „hlídačov“ a tak sa k nim aj správali. Asi boli inšpirovaní svojim bývalým vzorom prezidentom Zápotockým, ktorý sa podobne vyjadril o strojvodcoch vlakov: „Strojvůdce nic nedělá, jenom sedí a kouká kolem na zajíce !“
V tej dobe stálo pivo 1,2- Kčs, najdrahšie topánky 160,- Kčs a týždenný lístok na autobus z Trnavy 11,- Kčs. Vzhľadom k nášmu platu to však lacné nebolo.
V prevádzke však nebolo nič na prácu. Boli sme preto pridelení do investičného útvaru a študovali sme výkresy, prípadne sme na nich vyfarbovali potrubia pastelkami. „Investičiaci“, ako sa kmeňoví pracovníci nazývali mali dosť svojich starostí a na nás nemali čas, čomu sa nebolo čo čudovať. Preto sme mali dosť voľnú disciplínu. „Pracovný“ deň, ak sa to dalo tak nazvať spočíval najprv v prečítaní novín. Ani sa človek nenazdal, a už bol čas na desiatu. V bufete Hydrostavu sa predávala polievka a hlohovecké pivo. Človek sa tam trochu rozsedel a už bol čas obeda. Popoludní sme ponavštevovali známych pracovníkov a už bol fajront.
Časom sme objavili aj bufet na základni generálneho dodávateľa Škoda ZVJE. Tam čapovali vynikajúci Gambrinus. Mali to vraj zakotvené aj v kontrakte na výstavbu elektrárne. Ale bola tam dlhšia cesta ako na Hydrostav a viac zablatená.
Jar 1968 bola hektická, všetci, nás nevynímajúc sme boli plní očakávania zmien. Komunisti na tom boli relatívne najhoršie. Tí najnetrpezlivejší boli plní „revolučných“ myšlienok, väčšina však čakala, ako to dopadne. Nemali sa čoho chytiť, pretože predtým len počúvali prázdne reči a poslušne schvaľovali to, čo prišlo zhora. Nikto si nevedel ani vo sne predstaviť, že by niečo mohli navrhnúť, či dokonca rozhodnúť sami.
V straníckych aj mimo straníckych kruhoch sa preberali rôzne, väčšinou však naivné a nerealistické scenáre ďalšieho vývoja. Vtedy nikomu nenapadlo, že socializmus podľa sovietskeho vzoru je nereformovateľný. Pripúšťala sa aj možnosť politickej či nedajbože vojenskej intervencie, tá sa ale vždy zamietla s zdôvodnením, že to by bola medzinárodná blamáž, ktorú si Rusi netrúfnu! A boli aj hlasy, že západ to nenechá len tak a príde nám na pomoc. Jadrová apokalypsa sa ale nepripúšťala.
Tak sa teda vtedy iba jalovo politizovalo. Aktívni „reformátori“ sa predbiehali vo verbálnych prejavoch. Zachovala sa mi v pamäti situácia z osláv MDŽ (Medzinárodný deň žien), keď predseda strany Ľudovít K. , už poriadne podnapitý držal okolo pliec iného súdruha a nahlas mu vyčítal „Ivanko, si dobrý, ale ešte stále málo revolučný!“
Normalizácia posunula kádre o jeden stupeň hore a pretože vyhodili aj prevádzkového námestníka, Bohuš sa posunul na miesto vedúceho odboru. Na jeho miesto postúpil nový vedúci., ktorého pracovne nazvem Jožo, aby sme ho rozlíšili od iného Jozefa, nového prevádzkového námestníka. Oproti Bohušovi nebol výrazne odborne zdatnejší.
Významnou udalosťou bola aj výmena riaditeľa na Škoda ZVJE (Závod výstavby jadrových elektrární). Doterajší riaditeľ ing. Josef Hauer bol totiž členom „reformného“ Ústredného výboru KSČ, takže proces to bol krátky. Hauer bol pôvodne konštruktér. Bol vedúcim skupiny, ktorá v roku 1957 odišla do Leningradu pripravovať projekt A-1.
Bol vážený a rešpektovaný. Sú známe jeho nekompromisné jednania so sovietskymi predstaviteľmi. Zásadne vyžadoval, aby všetky zápisy a protokoly boli prekladané do češtiny, aj keď rusky vedel dobre. Na rozdiel od neho iní, aj vyšší predstavitelia vraj podpisovali čokoľvek napísané v ruštine, hoci po rusky nevedeli ani slovo. Na niektorých jednaniach, ktoré sovietski súdruhovia vo zvýšenej miere zásobovali vodkou vraj musel niektorým našim súdruhom vysvetľovať: „to nepite, to je atrament! Tak nejako mohol vzniknúť aj prvý vážny konflikt okolo zmluvy o dodávke palivových článkov, ako uvádzam neskôr.
Na Hauerovo miesto nastúpil stranícky nominant ing. Köllner. Využil to, že stavba bola ako rozbehnutý vlak ktorý sa už nedal zastaviť. Bol to vraj Hauerov pravý opak. Hauer zostal na stavbe ako obyčajný montér. Bral to s nadhľadom. „Aspoň na vlastní oči vidím, jaké jsou tu skutečné problémy a jak jste mi všichni lhali!“
V medziobdobí 1967-69 sa odohrali aj iné, pre vlastný vývoj projektu A-1 veľmi významné a rozhodujúce udalosti. V období „Pražskej jari“ sa totiž objavili vážne úvahy na tému, či vo výstavbe A-1 pokračovať alebo to celé vzdať.
Nedoriešených, teoreticky ani experimentálne overených problémov bolo neúrekom. Najzávažnejším problémom bol palivový článok. Sovietska strana totiž znenazdajky niekedy okolo roku 1960 oznámila, že pod pojmom „palivový článok“ rozumie iba uránový prútik s pokrytím. Vývoj palivovej kazety, čo sa pod týmto pojmom na celom svete rozumie kompletný zväzok palivových prútikov v kompaktnej kazete preto zostal na investorovi EBO. Ten sa do toho pokúsil natlačiť Škodovku, ale v arbitráži prehral. Oproti právnikom zo Škodovky naši rýchlo kvasení právnici nemali šance. A tak si museli slovenskí súdruhovia uvedomiť, že jednoduchá veta z kontraktu „palivo zabezpečí investor“ neznamená iba to, že ho zaplatí.
Palivový článok začali teda vyvíjať pod hlavičkou EBO. Nakoniec sa ako tak podaril ako uvidíme neskoršie. Jeho základným nedostatkom bol ten sovietsky palivový prútik. Predstavy o jeho pevnosti a tesnosti tzv. pokrytia boli iba ilúziou. Bola podpísaná nová medzivládna dohoda a čierny Peter menom palivový článok zostal u nás. Husák predsa Brežnevovi nikdy nič neodmietol.
PARTIZÁNI
Na spojovacej chodbe z prevádzkovej budovy do hlavného výrobného bloku som si všimol nástenku, a išiel som si oči vyočiť, koľko partizánov sa u nás nachádzalo. Na čele s Kristiánom K., budúcim riaditeľom, ktorý vraj povstanie pripravoval v Bratislave. Nuž, čo asi mohol vtedy 23- ročný bulharský študent v Bratislave pripravovať?
Bulhari sa v Bratislave a okolí venovali zeleninárstvu a vinárstvu. A ako je všeobecne známe, súdruh Husák, Slovenským štátom hladko tolerovaný komunista, rád navštevoval viechy spolu s Alexandrom Machom, vtedajším ministrom vnútra, Tidom Gašparom, ministrom propagandy a inými vtedajšími potentátmi. A veľa viech v okolí Bratislavy patrilo Bulharom. A jednu vlastnil aj Kristiánov strýko...
Tam niekde sa mohli zrodiť aj kontakty bulharských študentov so slovenskými salónnymi komunistami. Komunisti sa v Slovenskom národnom povstaní angažovali len pre ich mocenské ambície. Nemali žiadnu politickú silu a vojensky k povstaniu ničím neprispeli. Sám Husák sa do Banskej Bystrice dostavil až niekoľko dní po začiatku povstania autom, ktoré mu vraj priamo pristavil Šaňo Mach, vtedajší minister vnútra, jeho „kumpán z mokrej štvrte.“
Zato si povstanie po ich prevrate patrične privlastnili. Aj teraz, po druhom návrate súdruha Husáka k moci, sa k nemu hlásili v čoraz väčšom počte. Stať sa partizánom bolo vtedy pomerne jednoduché. Stačilo, ak dvaja súdruhovia dosvedčili tretiemu, že bol ich „bojový druh.“ Takéto trojky boli malým bratstvom. Držali pokope a navzájom sa strážili, len aby sa niekto neprezradil. A tak to išlo ďalej, ako reťazová reakcia, takže nakoniec po rokoch partizánov napriek prirodzenému úbytku pribúdalo.
Samozrejme, že išlo o peniaze. Ustanovili zákon, na základe ktorého si vyplácali povstalecké rentu. Zákonu sa nazýval „dvesto päťdesiat päťka“, renta bola však bola viac ako 255,- Kčs mesačne!
Najmladším „partizánom“ na Atómke bol Milan T., vedúci oddelenia montáže palivových článkov. V čase povstania mal asi štrnásť rokov. Vraj nosil partizánom do hôr potravu. Milan T. mal neodmysliteľnú zásluhu na druhej a poslednej havárii Atómky, o čom bude reč neskôr.a preto je tu táto zmienka.
KONIEC ZÁBAVY
Zvýšili nám platy na 1100,- Kčs mesačne plus 55,- Kčs prémie. A vyhnali nás do sveta. Partiu, ktorá bola zaradená ako obsluha turbokompresorov, poslali na prax do Dusla v Šali. Chodili sme na dvanásť hodinové zmeny, zodpovednosť žiadna, voľného času nadostač. Keď sme mali voľno, čo niekedy bolo aj niekoľko dňové, šiel som do Trnavy. Čo ale čert nechcel, stretol som tam Joža, nášho vedúceho. Keď sme si na začiatku nového mesiaca chceli vyúčtovať starý cestovný príkaz a vystaviť nový, tvrdo odmietol. Nemohol prehltnúť, že sme v Šali, sotva tridsaťpäť kilometrov od Trnavy, a berieme platy aj diéty a dokonca cestovné náhrady. Cestovný príkaz nepodpísal, takže sme si ani nemohli vybrať zálohy na služobnú cestu. Sťažovali sme sa teda priamo novému námestníkovi pre prevádzku. Ten sa poradil na ekonomickom úseku a všetko sa zmenilo v náš prospech. Jožo nám cesťáky podpísal so zaťatými zubami a vyhrážkou, že nám to len tak neprejde.
Jožo bol lakomý, závistlivý a podozrievavý, bez akéhokoľvek pozitívneho vzťahu k podriadeným čo sa neskôr viackrát potvrdilo. Dnes sa také správanie k podriadeným nazýva „mobbing,“ alebo „bossing“, teda psychický teror voči podriadeným. Jožo bol jeho socialistický priekopník. K podriadeným mal vzťah ako dozorca v Jáchymove k väzňom. Postupom času sa síce hrany trochu obrúsili, ale podstata veci zostala. Aj keď si z niektorými z nás začal tykať, bolo cítiť, že to nemyslí úprimne. Nakoniec som ostal jeden z mála, kto mu vykal. To samozrejme začal brať ako provokáciu, ale vydržal som.
PRICHÁDZAJÚ PROBLÉMY
Aj zlaté časy v Šali nakoniec skončili a my sme začali chodiť na zmeny priamo v Atómke. Nebola to žiadna slasť. Zmeny boli dvanásť hodinové, čo v noci znamenalo byť bez teplej stravy alebo občerstvenia. Zo začiatku tam nebolo čo robiť. A prostredie v hale turbokompresorov, ktoré sme obsluhovali nebolo pre ľudí. Predstavte si skoro päťdesiat metrov dlhú halu, bez denného svetla, len so skromným umelým osvetlením. V zime zima, v lete horúčava. Hala najmä v noci pôsobila hrôzostrašne. A navyše Jožo so svojimi konšpiráciami neustále za chrbtom.
Pracovali tam vo dne v noci montéri od ČKD (Českomoravská Kolben-Daněk) aj od iných firiem. Postupne sa končila montáž zariadení a robili sa individuálne skúšky. Turbokompresor bola ozruta ukrytá v „kobke“, samostatnej technologickej miestnosti. V hale boli len pohony s výkonom 5 megawatt. Šesť takýchto motorov spotrebovalo skoro jednu štvrtinu elektriny, ktorú elektráreň mala vyrábať. Hluk pri práci štyroch motorov v hale bol okolo 90 decibelov. Keď sme sa na hluk sťažovali, vedúci Jožo len pokrčil plecami a prehlásil, že hluk bol riadne zmeraný hygienikmi a je v norme. Kedy bolo robené meranie a koľko namerali sme sa ale nedozvedeli.
V kobke turbokompresora, čo bola miestnosť asi desaťkrát desať krát desať metrov bol hluk neznesiteľný, viac než sto decibelov, pri priškrtenom výtlaku možno aj viac ako stodvadsať decibelov. To už bolo na hranici bolesti, nedalo sa tam vydržať ani minútu.
V hale boli tri zvukovo izolované telefónne búdky, z ktorých sme komunikovali s velínom. Bez nich tam človek nepočul vlastného slova. Na naše sťažnosti Jožo najprv reagoval tak, že nám doniesol tlmiče do uší. Boli to také tampóniky zo sklenej vaty (!), z ktorých sme mali tak akurát zapálené uši. Potom sme dostali tlmiče, ktoré vyzerali ako „slúchadla“. To, že ten extrémny hluk nám škodí celotelovo, nebral nikto do úvahy. Kolega Richard Pierzický navrhol Jožovi, že tie tampóniky si môže strčiť do zadku, za čo ho Jožo určite nemal radšej.
Až neskôr boli obsluhe vyplácané príplatky za hluk vo výške 80 halierov za hodinu a nakoniec, v poslednom roku prevádzky boli v hale pred každým pultom namontované hlukovo izolované kabíny s „klimatizáciou“. Trochu pomohli, lenže tam bol zase hluk od klimatizačnej jednotky, ktorá o to viac hučala, ako chladila. Teplota v hale vystúpila v lete na štyridsať stupňov, čo už bolo nad silu vtedajšej československej chladiarenskej techniky. Takže to ani veľmi nepomohlo.
Turbokompresory boli jedným z hlavných neurotických bodov celého projektu. Základný problém sa týkal takzvanej prevádzkovej upchávky. Bolo treba utesniť rotujúci hriadeľ turbokompresora od atmosféry, pričom pretlak vo vnútri kompresora bol 65 atmosfér. Stacionárny uhlíkový krúžok, ktorý bol v kontakte s rotujúcim hriadeľom bolo treba mazať a chladiť Pri individuálnych skúškach sa jeden krúžok rozsypal, olej vnikol do okruhu a zaolejoval všetko vrátane reaktora, našťastie ešte bez paliva. Olej bol ale v primárnom okruhu nežiaduci. Nastalo veľké čistenie okruhov saponátmi, sušenie a vákuovanie.
Ďalším veľkým problémom bolo mazanie ložísk. Pri výpadku napájania čerpadiel mazacieho okruhu došlo síce k nábehu rezervných čerpadiel, ale aj malé oneskorenie pri záskoku spôsobovalo zadretie ložísk. Oprava znamenala rozobrať celý kompresor, čo niekedy trvalo aj týždeň.
PREBERANIE ZARIADENÍ
Dodávatelia, v prípade turbokompresorov ČKD finišovali na dokončení svojej práce. Bolo cítiť, že to už chceli mať všetko z krku. My sme neustále obiehali okolo, jednak v snahe niečo sa naučiť, jednak poznať všelijaké ich finty a pomôcky, ako zariadenie prevádzkovať. Spustiť turbokompresor nebolo jednoduché, teda aspoň pre nás. Montéri z ČKD mali svoje špeciálne zjednodušenia, ktoré im umožňovali pracovať bez zbytočného zdržiavania sa. Podľa predpisu musela pred spustením byť uzatvorená takzvaná „blokovacia línia“, čo bol súbor podmienok, ktoré museli byť splnené. Napríklad tlaky a teploty médií alebo polohy ventilov. Ak čo i len jedna z týchto podmienok nebola splnená, kompresor sa nedal spustiť. Montéri to riešili jednoducho tak, že túto líniu preklenuli jediným drôtom. Hlásenie „pripravené k spusteniu“ potom svietilo napríklad aj vtedy, keď neboli ani spustené čerpadlá oleja! Ale boli za to zodpovední oni, a môžem povedať, že v tom vedeli chodiť a všetko v takomto provizórnom režime fungovalo.
My sme pôsobili ako takí mali špióni, vyhľadávali a zapisovali sme všetky „nedorobky“, ako sa hovorilo takýmto nedostatkom. Ich zoznam dosahoval úctyhodný rozmer a zdalo sa, že to nikto nikdy nedá do poriadku.
Ale dal. Jedného rána sme prišli na zmenu a technici od ČKD nikde. Potom prišiel Jožo a oznámil nám, že kompresory sú už naše a za ďalšie zodpovedáme my. Prepojovací drôt z rozvádzača zmizol. Vysvetlenie bolo jednoduché. Súdruhovia sa predošlý deň rozhodli, že gordický uzol pretnú po straníckej línii. Prevzatie podpísali za okrúhlym stolom a bolo vymaľované.
VO VLASTNEJ ŠŤAVE
I naďalej sa robili aj rôzne úpravy a dokončovacie práce, ale už na našu zodpovednosť a v našej réžii. Spustiť turbokompresor obyčajne trvalo niekoľko hodín až celý deň, pretože skoro nič poriadne nefungovalo. Teda najmä automatika. Tá bola založená na mechanických relé, ktoré už v tej dobe boli vo svete a aj u nás zastarané. Boli nespoľahlivé, ich kontakty sa opaľovali, reagovali na zmeny teploty, otrasy aj na čokoľvek iné. Napríklad po „prevzatí“ zariadení sme dostali príkaz nasadiť dvere na skrine rozvádzačov, lebo montéri ich dali dolu, aby ich stále nemuseli otvárať. Ak ste už niekedy nasadzovali dvere na pánty, viete si to predstaviť. Najprv sa dvere nasadia na dolný pánt, potom nastavia nad horný a vlastnou váhou spadnú na doraz. Tak sme to robili aj my až do chvíle, keď jedny dvere s hrmotom dosadli, a v tej chvíli automatika odstavila turbokompresor. Nejaké relé sa od otrasu aktivovalo a rozoplo kontakty.
Relé mali ale výhodu v nevýhode, že ich bolo možné aktivovať aj ručne. Kotva sa prstom pritlačila k jadru alebo sa medzi kontakty strčila zápalka. Potom bolo jedno, v akom stave bolo zariadenie, hlavne že relé bolo v „správnej“ polohe.
Zariadenia mali veľa takýchto vrodených chýb. A k nim sa pridávali aj chyby spôsobené vlastnými omylmi.
JOŽO A ZLEPŠOVÁK
Do problému spôsobeného jednou amatérskou úpravou na systéme mazania turbokompresorov som sa bez vlastného pričinenia zamotal aj ja. Raz v nedeľu sme z velína dostali príkaz pripraviť turbokompresor číslo jeden na spustenie. Začali sme hneď po nástupe na zmenu a okolo obeda sme boli hotoví. Na ovládacom pulte svietila kontrolka „pripravené na spustenie.“
Zašiel som ešte raz do miestnosti pod kompresorom a skontroloval som priezor, v ktorom sme pozorovali, či cez prevádzkovú upchávku nepreniká do potrubia príliš veľa oleja. Normálny stav bol, ak kvapkali len jednotlivé kvapky, súvislý prúd oleja už znamenal problém. Priezor bol ale plný oleja! Vrátil som sa k pultu, kde. kontrolka, signalizujúca pripravenosť na spustenie už zhasla a začalo blikať hlásenie „minimálna hladina oleja v nádrží!“
To bol vážny problém. Bežal som k nádrži, skutočne bola prázdna. Čerpadlo oleja sa automaticky vyplo. Z velína spustili krik, pretože sme mali štartovať. Nahlásil som, čo sa deje. Prihrnuli sa ku mne a začali sme kontrolovať, čo sa stalo. Zo skúšky kompresora zišlo. Celá nádrž oleja bola v primárnom okruhu!
V pondelok, keď som prišiel na odpoludňajšiu zmenu, ma už čakal vedúci Jožo aj s tajnými. Začal výsluch, kde ma podozrievali zo všetkých možných činov, od nedbalosti až po sabotáž. Vyzeralo to prinajlepšom na výpoveď z práce, ale skôr na niekoľkoročné väzenie. Tajní boli s týmto prípadom nadšení, pretože po nejakom sabotérovi už roky bezúspešne pátrali. Nikto by už za mňa nedal ruku do ohňa.
Rozuzlenie prišlo nasledujúci deň. Popoludní do strojovne kompresorov prišiel popredný sovietsky špecialista Georgij Nikolajevč Karavajev, ktorý bol uznávaný odborník nielen na strojové technológie.
V ZSSR tuším staval jadrové ponorky. Študovali sme spolu výkresy aj schémy, preliezali potrubia, slušne a odborne sa bavili. Karavajev mal to, čo Jožovi chýbalo. Analytické myslenie a ľudský prístup. Asi mu primárne nešlo o moju záchranu, chcel len prísť na koreň veci. Narazili sme na jedno potrubné prepojenie, ktoré nebolo zakreslené v žiadnej schéme. Nakoniec sme sa ale dopracovali k podstate problému. A neskoršie sa potvrdilo, že práve toto bola príčina tej nedeľňajšej udalosti.
Išlo o Jožov zlepšovací návrh, ktorý mal riešiť problém so stratou mazania ložísk pri záskoku čerpadiel. Teda oficiálne to Jožov zlepšovák nebol. Ako vedúci zodpovedný za toto zariadenie podľa zákona zlepšovacie návrhy podávať nemohol, pretože to bola súčasť jeho povinnosti. Zvolil preto postup, ktorý sa neskôr stal u vedúcich pracovníkov veľmi obľúbeným. Zlepšovací návrh bol podaný pod menom jeho podriadeného, tomto prípade išlo o Berca, majstra primárneho okruhu. Berca takto Jožo využíval aj neskoršie. Nikto nepochyboval, že ide o nastrčenú osobu. Berco bol vyučený opravár poľnohospodárskych strojov. Niečo vymyslieť a potom nakresliť technický výkres alebo schému, či vyhotoviť technický popis zlepšovacieho návrhu bolo nad jeho sily a schopnosti. A navyše rukopis prezrádzal, že tu prihlášku vyhotovil sám Jožo. Lenže ako Jožo, tak aj Berco bol člen strany. Takže oficiálne sa tým nikto nejako zvlášť nezaoberal.
Vo svojej podstate tento potrubný prepoj mal akože vylepšiť zásobovanie ložiska olejom, ale pre netesnosť jedného uzatváracieho ventila naopak prepojil výtlak čerpadla priamo s vnútorným priestorom turbokompresora. Olej potom namiesto do olejovej nádrže odtekal tam. Následkom bolo vyprázdnenie olejovej nádrže do telesa turbokompresora a dôsledky, ktoré som pocítil v nedeľu a neskôr.
Navyše všetko bolo zorganizované v tichosti a tajnosti tak, že o tom nevedeli obsluhy ani sovietski špecialisti. Po odhalení tejto partizánskej činnosti dal Jožo prepoj v tichosti zasa odstrániť a celá záležitosť zapadla prachom. Akurát Jožo na mňa zazeral ešte o trochu viac.
ZOZNÁMENIE S CO2
CO2 slúžil ako chladiaci plyn, ktorý odvádzal teplo z aktívnej zóny reaktora. Turbokompresory ho preháňali cez reaktor, kde sa ohrial, potom v parogenerátoroch odovzdal teplo do vody a pary a následne ochladený zase vstupoval do sania turbokompresorov. CO2 je plyn bez farby a zápachu, o trochu ťažší ako vzduch, čo znamená, že sa zhromažďuje v spodnej časti miestností. Je aj bez chuti, ale pri styku s vodou sa vytvára kyselina uhličitá, takže v nose aj ústach slabo štípe.
Po naplnení potrubí plynom sa najprv kontrolovala tesnosť potrubí. Netesností bolo veľa, najmä na drobných potrubiach.Na svoju prvú skúsenosť s týmto médiom nikdy nezabudnem. Pod kobkou turbokompresora číslo jeden slabo unikal plyn z potrubia na drenáž vody z primárneho potrubia. Ventil, ktorý toto potrubie uzatváral bol vysoko, asi meter pod povalou. Dalo sa k nemu dostať len pomocou šplhania po iných potrubiach. Nenapadlo ma nič lepšieho, ako skúsiť takýto akrobatický výkon.
A moja iniciatíva bola po zásluhe potrestaná. Ventil sa nedal úplne zatvoriť. Skúsil som ho teda trochu pootvoriť s tým, že odfúknem prípadnú špinu zo sedla ventila a potom ho zatvorím. Bola to však zásadná chyba, lebo ventil sa síce dal pootvoriť, ale zatvoriť nie. Čím viackrát som to skúšal, tým som ventil viac a viac otváral. Tak som s ním chvíľu zápasil. A keď som pozrel pod seba, zhrozil som sa. Na podlahu miestnosti som už nedovidel. Bol tam len šedo žltý mrak z plynu a kondenzovanej vodnej vlhkosti, podsvietený od žltých stien a červenej podlahy. Začal som teda rýchlo šplhať dolu. So zatajeným dychom som zoskočil z olejovej nádrže na podlahu, pošmykol som sa na oleji a udrel si hlavu. Po pamäti som zamieril k dverám a lapajúc po dychu vybehol do haly. Bolo to len o vlások.
Na objekte plynového hospodárstva sa s plynom zoznamovali tiež. Tam dochádzalo k úkazom ako z hororového filmu. Aj keď sa nič nedialo, z času na čas sa ozval dunivý výbuch a objekt sa zatriasol. Obsluha bola prekvapená a vydesená. Skúmalo sa to niekoľko týždňov, ale bezvýsledne. Vysvetlenie však bolo jednoduché. Podzemné miestnosti nazývané „kobky“ sa pomaly natlakovali z drobných únikov. Po dosiahnutí dostatočného pretlaku sa tento uvoľnil tak, že naddvihol ťažký niekoľkotonový poklop, ktorý kobku zakrýval. Ten podskočil a pri dopade sa všetko otriaslo.
Ďalší problém bol so železničnými cisternami, v ktorých sa kvapalný CO2 dovážal zo Zálužia u Mostu v Čechách. Cisterny s kapacitou 40 ton často stáli na koľajniciach a pražilo na ne slnko. Tým sa v nich zvyšoval tlak. Až do času, keď sa aktivovali poistné ventily a obsah vyfučal do vzduchu. To sa stalo niekoľkokrát, a nielen na cisterne, ale dokonca aj na sklade čistého kvapalného CO2. Jožova reakcia bola preňho typická. Zvozil obsluhu plynového hospodárstva a poisťovacie ventily čistého skladu dal zablokovať. Neskoršie sa tento stav riešil prevádzkovými opatreniami a časom prestal byť aktuálny. Spotreba CO2 vzrástla oproti projektu asi trojnásobne, takže cisterny nemali čas sa natlakovať.
Nabudúce článok „Systémové problémy“
