SYSTÉMOVÉ PROBLÉMY
V priebehu individuálnych skúšok zariadení sa začali objavovať nové problémy. Najvážnejším z nich bola problematika zaistenia dochladzovania reaktora v prípade výpadku napájania vlastnej spotreby. Jadrový reaktor potrebuje totiž chladenie aj po odstavení. Takzvaný „zostatkový výkon“ vzniká tým, že aj po prerušení reťazovej jadrovej reakcie v palive ešte prebiehajú jadrové reakcie a uvoľňovanie „zbytkového“ tepla. Ešte hodinu po odstavení je výkon reaktora asi 1% z výkonu pred odstavením. Dosť na to, aby sa palivo bez chladenia roztopilo s vážnymi následkami.
Podľa pôvodného projektu malo byť dochladzovanie zabezpečené z hydroelektrárne Madunice. To však vôbec nefungovalo. Pri nábehu turbokompresora mala problém aj tvrdšia vonkajšia rozvodná sieť, a nieto slabý generátor z Maduníc. Pri spúšťaní päť megavattového motora turbokompresora došlo k takému poklesu napätia v sieti, že obvykle vypadol aj kompresor, ktorý už bol v prevádzke. Spustenie a paralelná prevádzka všetkých šiestich turbokompresorov bolo prakticky nemožné a ja si ani nepamätám, kedy v tej dobe pracovali všetky spoločne.
A navyše ani automatika nebola na takéto niečo pripravená. Stal som sa očitým svedkom situácie, keď pri riešení takéhoto problému elektromechanik ručne aktivoval relé, ktoré malo pripojiť kompresor k Maduniciam. Na naše zdesenie sa kompresor rozbehol, hoci vôbec nebol pripravený, bez mazania a dokonca s aktivovanou tzv. kľudovou upchávkou.
Došlo k vážnemu poškodeniu kompresora a situácia ako zo zlého filmu sa vzápätí opakovala, keď sa pri vyšetrovaní udalosti spýtali technika „ktoré relé to bolo?“ a on, ešte v strese naňho ukázal a podvedome ho ručne opäť aktivoval. A zadretý turbokompresor sa znova rozbehol.
Nakoniec sa prijali provizórne opatrenia. V prvej etape energetického spúšťania boli na slučkách chladenia číslo 3 a 4 na turbokompresoroch nahradené budiče motormi, ktoré mali dochladzovať reaktor. Napájané boli z narýchlo inštalovaných dieselových agregátov. Pri 600 otáčkach za minútu bol ich výkon oproti pôvodným 3000 otáčkam rádovo nižší a v reaktore prakticky spôsobovali len prievan. Pôvodné dva 5-megawattové motory boli bez budičov nefunkčné. Elektráreň bola takto schopná produkovať len dve tretiny projektovaného výkonu.
Niekedy v tých časoch navštívil elektráreň súdruh Jozef Lenárt, predseda vlády Slovenskej republiky. Zastavil sa aj v strojovni turbokompresorov, kde sme práve pripravovali jeden k spusteniu. Súdruh Lenárt nám podal všetkým ruku, zapísal sa do prevádzkového denníka a začala sa šou. Ako som už spomínal, spustenie vždy prinášalo nevšedný zážitok. Pri rozbehu motora sa stiahli svetlá, motor zreval, stolica sa zachvela. To trvalo niekoľko sekúnd. Potom sa svetlá opäť rozsvietili naplno, motor sa utíšil a nabral rovnomerné otáčky. Vystrašená delegácia rýchlo odišla.
OPERÁTOR PRIMÁRNEHO OKRUHU
Potom som už na turbokompresoroch neslúžil. „Postúpil“ som „hore“ na pozíciu „operátor primárneho okruhu.“ To „hore“ neznamenalo nejaké zvláštne platové prilepšenie a neznamenalo to žiadny kariérny postup, ktorý by sa dal porovnať napríklad s pozíciou majstra.
Znamenalo to, že pracovisko sa posunulo o 21 metrov vyššie, na blokovú dozorňu alebo takzvaný „velín.“ Oproti turbokompresorom operátorovi pribudlo omnoho viac povinností. Z ovládacích pultov a kontrolných panelov na velíne mu patrila približne tretina. Mal na starosti chladenie aktívnej zóny, okruhy chladenia a manipulácie s ťažkou vodou, prevádzku pomocných okruhov reaktora a iné menšie zariadenia. Moja znalosť prevádzky turbokompresorov bola veľkou výhodou.
Oproti dnešku, keď operátori v jadrových elektrárňach absolvujú dvojročný teoretický aj praktický výcvik, psychotesty a čo ja viem čo ešte, my sme mali na zaškolenie tri týždne. A to priamo na velíne a priamo pri konkrétnej činnosti. Nikto sa nám zvlášť nevenoval, zvládli sme to ako samoukovia. Zmenoví inžinieri či iní operátori v tom lietali tak ako aj my. Mali sme všetci slušné encyklopedické znalosti o zariadeniach, avšak ich chovanie a najmä nepredvídateľné súvislosti sme objavovali priamo za pochodu. Prevádzkové predpisy boli nedokonalé, poplatné stavu vedomostí z doby kedy boli napísané, čo bolo zhruba dva-tri roky pred aktuálnou situáciou.
Absolvoval som „skúšky“, bolo to tuším na nočnej zmene. Žiadna veľká skúšobná komisia, iba zmenový inžinier, vedúci operátor a operátor reaktora. Nebolo sa na čo pýtať. Turbokompresory som poznal možno lepšie ako oni a ostatné okruhy sme predtým poznávali spoločne, takže každý vedel to isté.
A ešte niečo. Operátori primárneho aj sekundárneho okruhu boli bez výnimky stredoškoláci. V historickom zozname operátorov jadrových elektrární v Československu mám číslo 2 medzi stredoškolákmi, celkovo sa vojdem do prvej dvadsiatky medzi operátormi. V tomto ma už nikto nepredbehne (dúfam).
Inžinierov bol nedostatok (pozri vyjadrenie Bohuša k mojej prihláške na vysokú...). Čo je dnes nepredstaviteľné bolo vtedy normálne. Pritom si trúfam povedať, že obsluha dnešných jadrových elektrárni je oproti vtedajšiemu stavu oveľa jednoduchšia. Jednak pre menej zložitú technológiu, jednak pre lepšie spracovanie prevádzkových predpisov a pracovných postupov. Ale k tomu sa museli prepracovať pomerne zdĺhavým procesom. A stal sa aj prípad, že niektorí inžinieri sa neuplatnili ani tam, kde stredoškoláci áno.
Vôbec, stredoškoláci sa dosť často „používali“ ako provizórna personálna náhrada až do času, keď už bol dostatok vyššie kvalifikovaných síl. Alebo do času, keď sa pozícia nestala atraktívnou pre vysokoškolákov. Mali sme prevádzkové predpisy ktoré sa v mnohých prípadoch vôbec nedali aplikovať. Riadenie bolo operatívne, základom riadenia bola takzvaná kniha príkazov. V mnohých prípadoch boli tieto ad-hoc príkazy nejednoznačné, veľakrát zmätočné a mnohokrát nevykonateľné. Neskoršie sa tento „systém“ úplne rozpadol, pretože do knihy už písal príkazy ktokoľvek.
Mám v živej pamäti jeden zápis v denníku zmenového inžiniera, ktorý zapísal sám riaditeľ Kristián K. Ten občas zavítal na velín a cestou na schodišti nazbieral za hrsť ohorkov z cigariet. Vysypal ich zmenovému inžinierovi na stôl a riadne ho zvozil za neporiadok na pracovisku. Ak niekoho pochválil tak len upratovačky v prípade, že na schodisku žiadne ohorky nenašiel.
Ten pamätný zápis znel približne takto: „Na velíne som našiel ohorky z cigariet. Na pulte operátora reaktora som našiel staniol zo syra a jadierka z papriky. V chladničke som našiel tri desaťstupňové a jedno dvanásťstupňové pivo. Žiadam zmenového inžiniera, aby vyvodil dôsledky!“
Po jeho odchode zmenový inžinier zvolal posádku velína a potláčajúc smiech nám zápis prečítal. Potom nás zavolal ku chladničke a dal príkaz, aby dotyční pracovníci pivo vypili. Radi sme im pomohli. A do denníka napísal „vyvodil som dôsledky!“
Ako príklad toho, že existujúce prevádzkové predpisy sa nedali dodržiavať, môže slúžiť problematika merania hladiny D2O v avialovej nádobe. K meraniu slúžili dva hladinomery, umiestnené symetricky na periférii aktívnej zóny. Boli to jednoduché zariadenia. Na rozhraní hladiny a plynu v avialovej nádobe bola ponorená kaskáda nerezových elektród. Systém meral vodivosť medzi jednotlivými elektródami. Rozsah merania mal byť plus mínus tridsať centimetrov. Zariadenie spočiatku meralo dobre, alebo to aspoň tak sa zdalo. Časom ale začalo dochádzať k výpadkom vyhodnocovacej elektroniky. To sme vždy zavolali majstrovi z oddelenia merania, ktorý mal na starosti neštandardné zariadenia. Odpoveď bola obyčajne „prídeme sa na to pozrieť“. Prišli, pozreli, potom vymenili vyhodnocovací blok. A zase to ako tak chvíľu fungovalo. Časom začal jeden hladinomer ukazovať iné hodnoty ako druhý, čo sa komentovalo s humorom, že „reaktor sa asi naklonil.“ Potom už nepomáhala ani výmena meracích blokov, A nakoniec už často nemerala ani jedna strana hladinomera.
Pri poklese tlaku plynu v reaktore zase dochádzalo k signalizácii maximálnej hladiny na obidvoch meračoch. To sa vysvetľovalo takzvaným „šampusovým efektom“, teda javom pri ktorom vyšumia šampusové bublinky z fľaše. A asi to aj tak bolo, lebo po niekoľkých hodinách bublinky asi zmizli a hladina zase ustálila.
Avšak problém bol inde. Podľa prevádzkového predpisu sa v prípade, že nefungoval jeden hladinomer mal reaktor odstaviť plynule, pri výpadku obidvoch sa mal odstaviť havarijne. To však bol len ilúzia. Prevádzkovalo sa veselo ďalej aj keď nefungoval ani jeden! V knihe príkazov boli inštrukcie typu „venovať maximálnu pozornosť,“ prípadne „sledovať prevádzku ťažkovodných čerpadiel.“ Zmenový inžinier, ktorý by sa striktne držal predpisu, by si v najlepšom prípade koledoval o preradenie na inú, obyčajne horšie platenú pozíciu. A nielen v tomto prípade.
Podobným vážnym vedomým ignorovaním prevádzkových predpisov bola situácia v dodávkach CO2. Ako sa zvyšovali úniky CO2, začal sa prejavovať jeho nedostatok. Aj pri plánovaných množstvách ho dodávateľ stačil produkovať len tak-tak. Dodávať dvojnásobok už bolo nad jeho sily. Tak sa časom stalo, že zásoby v skladoch klesli pod minimálne hodnoty. Až do takého kritického stavu, že v skladoch nebolo nič a tlak v primárnom okruhu pomaly klesal. Vedenie sledovalo pohyb cisterny po republike. Keď cisterna konečne dorazila a plyn sa stočil do skladov, naplnil ich len na minimum a boli sme zase tam, kde predtým. „Našťastie“ sa situácia sama vyriešila tak, že elektráreň bola odstavená z iných príčin a potreba CO2 už nebola taká aktuálna. Žeby niekto elektráreň odstavil iba pre nedostatok plynu bolo nepredstaviteľné, aj keď to bolo v predpisoch jasne a bez výnimky prikázané.
Práca na velíne mala svoje výhody aj nevýhody. Ja som oceňoval hlavne to, že už som Joža, môjho „obľúbeného“ vedúceho nemal priamo za chrbtom. Operatívni vedúci ako zmenový inžinier a vedúci operátor, teda na našej zmene určite nás už nepovažovali za svojich podriadených, ale za spolupracovníkov. A to bol kvalitatívne úplne iný stav. Jožo bol stále mojím formálnym vedúcim, ale už ma priamo neriadil (ak sa jeho doterajšia činnosť vôbec dala považovať za riadenie). Takže Jožo bol už len vedľajší problém.
Nevýhodou bolo najmä to, že v období komplexných skúšok a fyzikálneho spúšťania elektrárne bol na velíne neobyčajný ruch. Každé ráno sa tam nahrnulo kvantum ľudí, riešili sa problémy všetkých možných druhov, profesii aj naliehavosti. Niekedy bol problém sa vôbec predrať k pultom a robiť si svoju prácu. Takže sme sa tešili na popoludňajšie a nočné zmeny.
Velín neobišla ani jedna z „vzácnych návštev.“ Na jednu si pamätám obzvlášť. Bolo to niekedy v lete roku 1975. Bolo veľmi teplo, čo sme na velíne pociťovali vo zvýšenej miere. Bol to síce „klimatizovaný“ priestor, ale vzduchotechnika o čo menej chladila o to viac hučala, takže pohoda nebola žiadna, navyše tam bol silný prievan.
Náhle nás prekvapil nejaký šéf s poplašnou správou, že sa blíži stranícka a vládna delegácia na čele s Ľubomírom Štrougalom, vtedajším predsedom federálnej vlády. Bol to po Husákovi druhý najvyšší „papaláš“, na svoju dobu pomerne populárny politik.
Na velín okamžite nastúpila čata upratovačiek pozháňaných zo všetkých kútov, zametali sa schody, aj chodby a zbierali všadeprítomné ohorky z cigariet. Zdesenie nastalo hlavne z výzoru nás - operátorov. Obyčajne býval problém s čistými montérkami, ktoré sme pre nedostatok času aj neochotu zodpovedných nemali kedy vymeniť za čisté, a tak sme práve v takejto kritickej chvíli vyzerali ako banda trhanov.
Ale zásah bol prekvapujúco rýchly. Z čista - jasna pribehol sám prevádzkový námestník a každému rozdal dvoje novučičké, ešte ani raz nepraté montérky priamo zo skladu. Len tak-tak čo sme sa prezliekli, keď už vchádzal predvoj delegácie. Ochranka prezrela priestory a čakalo sa na hlavný chod.
Neprezliekli sme sa načas všetci. Operátor reaktora Miro sa niekde za panelmi zabudol a pribehol tesne pred delegáciou. Jeho obľúbeným pracovným odevom bol biely plášť, pod ktorým mal len tričko a trenírky. A plášť tiež už tiež dávno nebol čisto biely. Tak sa rýchlo posadil a zasunul sa so stoličkou pod pult operátora, ako sa najviac dalo.
Štrougal a a jeho suita vošli a podávali nám ruky, ale keď sa Štrougal obrátil na Mira, ten ani nevstal a podal mu ruku posediačky, len sa natiahol cez pult a Štrougal zasa k nemu. Nakoniec to dopadlo dobre, všetci boli vytrasení a takéto vážne faux -pas prešlo bez následkov.
Delegácia vypadla a všetko sa vrátilo do starých koľají. Nám zostala sada nových montérok, ktorých sme ani nemuseli podpísať prevzatie. Takže koniec –koncov bol ten Lulu, ako bola Štrougalova prezývka na niečo aj užitočný.
Historický moment, keď som si so súdruhom Štrougalom podal ruku, bol na druhý deň zvečnený v komunistickom denníku Pravda na titulnej stránke. Ja som tam zostal v anonymite.
Bolo to moje tretie podanie ruky s významným komunistom. Prvýkrát s prezidentom Novotným na zraze turistov, potom so súdruhom Lenártom na turbokompresoroch. Posledným štvrtým súdružským stiskom ma obdaril Alexander Dubček v roku 1990 po mítingu na trnavskom Trojičnom námestí. Teda tú ruku som mu podal skôr ja, mal som pritom pocit, že ma ani nevnímal. Ochranka ma odstrčila a Dubček aj život išiel ďalej.
NA ZMENÁCH
Ale časom to ani na velíne nebola žiadna slasť. Okrem bežných prevádzkových operácií sa vykonávali rôzne experimenty. Výmeny paliva, rôzne zmeny v konfigurácii aktívnej zóny či takzvané „otáčanie“ palivových článkov nám dali poriadne zabrať. Najmä operátorovi reaktora. Len čo sa podarilo reaktor ako tak stabilizovať, vykompenzovať na maximálne možné povolené parametre, prišiel nejaký nový experiment, ktorý to celé rozhádzal a začínalo sa odznova. Zmenoví inžinieri to nemali radi, čo viedlo k určitej nevraživosti medzi nimi a iniciátormi experimentov.
Akoby nestačili bežné prevádzkové záležitosti. Najmä nad ránom sa napríklad začínal samovoľne zvyšovať výkon reaktora. Príčinou bolo zníženie teploty D2O v dôsledku nočného zníženia teploty chladiacej vody. Alebo stúpajúca teplota chladiaceho plynu na výstupe z palivových článkov vplyvom klesajúceho tlaku plynu, spôsobeného únikmi CO2. Ak zo začiatku na doplňovanie únikov stačilo občas zapnúť jeden doplňovací kompresor, postupom času kompresor bežal čoraz dlhšie a dlhšie, potom nepretržito a nakoniec bežali aj dva naraz. Všetko sa manipulovalo ručne, operátori boli v neustálom strehu. Väčšie zmeny prevádzkových parametrov síce signalizovali blikajúce svetelné výstrahy či poruchová húkačka, ale časom sa aj toto zvrhlo. Húkačka húkala aj sama od seba, alebo vo výstražných poruchových transparentoch sa vypaľovali žiarovky. Postupom času začal byť aj nedostatok žiaroviek, takže sme ich vyberali z menej dôležitých výstrah a dávali do tých dôležitejších. Najfrekventovanejšie falošné poruchové signály boli trvalo zablokované. Stal sa z toho systém ktorý prinášal aj riziko, že občas niektorý zo signálov mohol byť pravý.
Nabudúce článok o spustení a následnej prevádzke.
