HAVÁRIA KANÁLA H-05
Pondelok 5. januára 1976 bol prvý pracovný deň v novom roku. Do práce som prišiel ako obyčajne autobusovým spojom, ktorý odchádzal z trnavskej autobusovej stanice o 6. hodine 10. minúte. Pracovníci z Piešťan chodili normálnym vlakovým spojom do Veľkých Kostolian. Tam prestúpili do železničnej „súpravy“, tvorenej jedným železničným osobným vagónom, ktorý ťahal manipulačný „lokotraktor“. Takáto doprava bola ilegálna až protizákonná, ale ktože už len vtedy dbal o zákony.
Vo vagóne sa v zime kúrilo v obyčajných kachliach drevom či uhlím. Zakúrili prvopríšelci zo skorých autobusových spojov z dedín. V lete kachle slúžili ako stolík pre hráčov mariáša. V trnavskom autobuse sa mariáš hrával v takzvaných „štvorkách“, proti sebe otočených dvojiciach sedadiel. Riaditeľ Kristián K. bol vášnivým hráčom. Vždy mu niekto z jeho kamarily držal vo „štvorke“ miesto. Podľa obsadenia mariášových pozícii v autobuse bolo na prvý pohľad jasné kto je u vedenia v obľube.
Vedúci oddelenia ma ten deň poslal do kontrolovaného pásma riešiť problém s vývevou, ktorá slúžila k vákuovaniu primárneho okruhu. Nachádzala sa na podlaží mínus 14 metrov, teda štrnásť metrov pod zemou. Spolu s partiou údržbárov, ktorá vývevu rozobrala sme bádali nad príčinou, prečo nepracuje tak ako by mala.
Bolo asi pol dvanástej dopoludnia, keď som sa rozhodol že to nemá význam a že idem na obed. Na výveve sme totiž nenašli žiadnu poruchu. Takéto problémy sa obyčajne riešili spôsobom „rozobrať a zložiť“. Vymenili sa tesnenia, prípadne ložiská, stroj sa zložil a vo väčšine prípadov potom pracoval dobre. Aj údržbári to vzdali s tým, že pôjdu vyfasovať nové tesnenia a popoludní to zložia.
Vyšli sme teda hore, na hygienickú slučku. Tam sme sa trochu zdržali, lebo z kontrolovaného pásma práve odchádzala vtedy významná návšteva. Súdružka Elena Litvajová (mimochodom tiež partizánka), predsedníčka Slovenského zväzu žien si bola pozrieť pracoviská jadrovej elektrárne. Prehliadku ukončila v reaktorovej sále, kde práve pracovníci pripravovali spúšťanie palivového článku z dochladzovacej zóny do aktívnej zóny reaktora. Pre návštevu prácu prerušili a po odchode zo sály pokračovali. Približne v tej chvíli, keď sme spolu s ňou opustili hygienickú slučku to asi „buchlo“! Tým „buchlo“ myslím sled tragických udalostí, ktoré popíšem ďalej.
Ja ani väčšina osadenstva sme ešte nič netušili. Odišiel som pokojne na obed a vrátil sa asi pred jednou hodinou. Pracovisko konštrukcie oddelenia vývoja bolo v prevádzkovej budove na treťom poschodí, okná smerovali k reaktorovej sále, ktorá bola nad nami vzdušnou čiarou asi 30 metrov. O nehode som sa dozvedel od svojho vedúceho, ktorý pribehol a nás varoval so slovami „zatvorte si okná, z reaktora fučí plyn.“ Vtedy sme sa to už dozvedeli aj z podnikového rozhlasu. Neváhali sme a v chvate odišli. Na vrátnici bol voľný priechod. Žiadne meranie aktivity či zamorenia. Stopol som si nákladnú tatrovku, ktorá ma odviezla do Bohuníc. Do Trnavy som prišiel pravidelnou linkou Dechtice -Trnava. Ani ma nenapadlo, že od dramatickej smrti ma možno delilo len niekoľko minút. Hlad môj kamarád...A od tejto doby chodím vždy a pravidelne na obedy. Hádajte prečo...
PRIEBEH HAVÁRIE H-05
Zatiaľ, čo som prechádzal cez hygienickú slučku, v reaktorovej sále sa odohrávala dráma, ktorá vošla do histórie ako prvá vážna havária jadrovej elektrárne v Československu.
Trojica pracovníkov na reaktorovej sále pokračovala v prerušenej práci. Na tyč priemeru 20 milimetrov, ktorá bola v ústi technologického kanála zavesená na takzvanom „C“ krúžku naskrutkovali ďalšiu tyč priemeru 36 mm. Po naskrutkovaní tyče ju museli žeriavom pridvihnúť asi o dvadsať milimetrov, aby bolo možné vybrať dotyčný „C“ krúžok. Ten sa nachádzal v ústi kanála asi štyridsať centimetrov pod podlahou reaktorovej sály. Vnútorný priemer kanála bol asi stotridsať milimetrov. Pracovník, ktorý krúžok vyberal, kľačal vedľa otvoru a krúžok vyberal len podľa hmatu, pretože moc toho vidieť nemohol. Do kanála pozeral len po očku, pretože v strede navyše trčala tyč priemeru tridsaťšesť milimetrov. Vybral krúžok, vstal a otočil sa smerom k regálu, kam sa odkladali súčiastky.A to bolo jeho šťastie, že bol nováčik. Starí skúsení „borci“ totiž obyčajne krúžok odhodili smerom k regálu a zostali kľačať pri ústí kanála. V tom momente došlo k vystreleniu kompletu zátok aj s čerstvým palivovým článkom do reaktorovej sály. Za týmto kompletom nasledovala ešte takzvaná „prepúšťacia rúrka“, ktorá bola až pod aktívnou zónou reaktora. V reaktorovej sále sa ozval obrovský výbuch a z otvoreného kanála cez otvor o priemere trinásť centimetrov začal unikať plyn. Pod počiatočným tlakom asi 4,2 megapascal vydával ohlušujúci hluk. Stalo sa to o 11 hodine a 55 minúte. Čas obeda bol výrazný synchronizačný faktor práce v atómke, deň sa delil na predobedom a poobede, preto podobne ako mňa asi ušetril aj iných pracovníkov. Vystrelený palivový komplet narazil do žeriavu a spadol späť na podlahu reaktorovej sály. Jeden koniec dopadol na pult žeriavu, pri ktorom sedel žeriavnik. Toho aj s pultom našťastie výbuch posunul k stene, takže ho svojim spôsobom ochránil. Pracovník pri kanáli dopadol najhoršie. Prúd plynu, plný nečistôt a koróznych produktov z reaktora ho zasiahol do tváre, našťastie iba do líca. Odhodilo ho o pár metrov. Dopadol na všetky štyri, ale v šoku sa nejako postavil a vybehol zo sály. Vo dverách preskočil uvoľnenú prepúšťaciu rúrku (o nej ešte bude reč).
Tretí pracovník bol na plošine zavážacieho stroja niekoľko metrov od reaktora. Podľa vlastného vyjadrenia z plošiny doslova zletel, udierajúc sa o rebrík aj ochranný kôš. Zranil si pritom ruky, našťastie ľahko. Všetci traja v šoku dobehli na hygienickú slučku.
Zatiaľ sa plyn z reaktorovej sály rozlieval po okolí. Pomaly klesal do nižších podlaží a zapĺňal priestory výrobného bloku. Cez otvorený poklop v podlahe vnikal aj do dielne pre montáž palivových článkov. Tam pracovalo niekoľko ľudí. Pochopili, že je zle a dali sa na útek.
Jeden z nich mi o tom rozprával dramatickú historku. Pri úniku sa dostali na chodbu, do ktorej sa z dverí reaktorovej sály valil plyn priamo na nich. Aj keď je CO2 plyn bez farby a zápachu, predsa len je ho vidieť ako šedý mrak, v ktorom kondenzuje vzdušná vlhkosť či je rozvírený prach a špina. Keď pred sebou zbadali tú hororovú príšeru, obrátili sa. Avšak prvý z nich sa už nadýchal plynu a začal sa potácať. Schytili ho preto pod pazuchy a niesli, polo vliekli do bezpečia. Nakoniec všetci šťastne unikli.
PRVÉ OBETE
Takéto šťastie ale nemali niektorí pracovníci ktorí sa zdržiavali na podlažiach pod úrovňou terénu. Zmenový inžinier vyhlásil rozhlasom príkaz k opusteniu priestorov a väčšina z obsluhy tak aj bez ujmy na zdraví urobila. Ale dvaja z nich nemali šancu.
Libor Benda a Izidor Ferech boli dvaja postarší pracovníci, ktorí v celom kontrolovanom pásme zhromažďovali prevádzkový odpad a udržovali základný poriadok. Nemali žiadne konkrétne pracovné stanovisko. Ako také im slúžila jedna miestnosť vo vzduchotechnickom centre. Bol to technologický priestor, kde boli dve prázdne miestnosti bez technológie. V jednej bol iba vyradený kancelársky stolík a nejaké stoličky. Ale nebol tam ani rozhlas či telefón. Neviem, či na chodbe rozhlas vôbec bol, ale na tom nezáleží. Na tejto chodbe bol taký hluk od pracujúcich ventilátorov, že nebolo počuť ani vlastného slova, nieto ešte počuť a rozumieť chrapľavý reproduktor.
Obaja pravdepodobne začali utekať až keď začali mať dýchacie ťažkosti. Vyšli či skôr sa doplazili po schodišti na nulové podlažie. Tam ich neskoršie aj našli. Pred zamknutými zasklenými dverami. Na rozbitie skla už asi nemali silu...
Nejaký dobrák si nedávno v jednom blogu pustil z uzdy svoju cynickú fantáziu a prehlásil, že obaja zahynuvší pracovníci si niekde pospávali a keby boli na svojom pracovnom mieste, nič by sa im nestalo. Tiež sa vyjadril o Pačesovi (obsluhoval žeriav), že si pri návrate do reaktorovej sály prišiel riešiť nejaké osobné zlyhania a zahladzovať stopy. Nuž rád by som ho tam zaviedol a nechal opusteného. Blúdil by tam možno ešte dodnes...
Lepšie dopadla ich parťačka, upratovačka Štefánia Fančovičová. Dobehla až do takzvaného vlečkového koridoru na prízemí k ťažkej kovovej bráne, ktorou do objektu vchádzal vlak. Medzi krídlami vrát bola medzera, ktorou prúdil vzduch. Neskoršie ju tam pridusenú našli a poskytli jej prvú pomoc.
DOBROVOĽNÍ HRDINOVIA
Obsluha na velíne, posilnená dennými špecialistami zatiaľ zápasila s problémom zachovať chladenie reaktora. Nebudem tu popisovať, kto čo urobil zle a čo dobre. Vzhľadom k tomu, že neexistoval žiadny krízový plán a problém masívneho úniku chladiaceho plynu z neoddeliteľnej časti primárneho okruhu nikto vážne nepredvídal, museli improvizovať. Boli v šoku a skúšali, čo sa dalo. Niektoré ich kroky mali ako palica dva konce.
Najvýznamnejším činom, ktorý bol neskoršie po práve ocenený vyznamenaniami bolo uzatvorenie otvoreného kanála zavážacim strojom. Vilo Pačes, ktorý v okamžiku vystrelenia kompletu z kanála H-05 obsluhoval žeriav, sprevádzaný dozimetristom Milanom Antolíkom sa vrátili do reaktorovej sály. Boli už vystrojení dýchacími kyslíkovými prístrojmi. V dverách reaktorovej sály dozimetristov merací prístroj „vybehol“ za merací rozsah, ale obaja neohrozene pokračovali. Najprv ručne posunuli vystrelený kompletzátok a deformovaný palivový článok, našťastie čerstvý, ešte neaktívny, ktorý zavadzal zavážaciemu stroju. Potom Pačes zaviedol zavážací stroj nad kanál a snažil sa nasunúť hlavicu stroja na kanál. Urobil to len od oka, využijúc svoje rutinérske skúsenosti. Utesnenie sa podarilo, plyn naplno unikal „len“ 55 minút. Potom ešte stále trochu unikal, ale reaktor bol z najhoršieho vonku. Hlavica samovoľne dosadla až okolo 18. hodiny podvečer. Situácia už bola pod kontrolou. Začali sa bilancovať škody, hľadať príčiny a samozrejme vyšetrovať.
Druhí pracovníci prehľadávali pracoviská a hľadali chýbajúcich pracovníkov. Našli ich a pokúšali sa im dať prvú pomoc. Jožko Piovarči, majster primárneho okruhu, pod ktorého priamu právomoc obaja zahynuvší patrili, vypovedal, že mal dojem, akoby Benda ešte javil známky života. Bohužiaľ to tak nebolo.
Samozrejme, že všetko sa ešte dlhé roky prechádzalo mlčaním a ak sa aj niečo zistilo, nikto sa nič priamo nedozvedel.
VYŠETROVANIE A ZÁVERY
Vyšetrovanie začalo okamžite a hlavným zámerom nebolo ani tak nájsť príčiny ako odhaliť toho sabotéra, po ktorom bezpečnosť už roky túžila. A nemôžem sa ubrániť dojmu, že hlavne boli snahy celý problém rýchlo zamiesť pod koberec. Lebo by sa mohlo prísť na závažné veci až na úrovni trestnej činnosti. Ale nie u obsluhujúcich pracovníkov, ale u najvyšších vedúcich pracovníkov. Obsluhy však boli na rane prvé. Pôvodne bolo na nich dokonca podané trestné oznámenie. Avšak keď sa zistilo, že aj technické príčiny smerujú inde, najmä do útvaru, kde sa komplety zátok a palivový článok montovali a kontrolovali sa od trestného oznámenia na nich upustilo.
Policajti to klasifikovali ako „nahromadenie viacerých vplyvov technického charakteru“ alebo tak podobne a vyšetrovanie sa ukončilo. Ja som sa na vyšetrovaní zúčastnil len okrajovo tak, že som pripravoval technické podklady. Snažil som sa zistiť príčinu ako taký amatérsky detektív ale časom som to vzdal. Hlavne preto, že sled udalostí po havárii ma naplno zamestnal. Ale nikdy som sa nezbavil dojmu že sa to uzatvorilo podozrivo rýchlo.
Prvým „záverom“ vyšetrovania bolo tvrdenie, že kanál nebol uzamknutý, čo bolo spôsobené nedosadnutím „buchty“ na teleso zátky. Toto nedosadnutie vraj spôsobila poistka imbusovej skrutky, ktorá mala poisťovať skrutku proti uvoľneniu.
Táto teória sa traduje aj dodnes. V práci „DVE VÁŽNE HAVÁRIE NA JADROVEJ ELEKTRÁRNI A1“ je príčina nehody popísaná takto (uvádzam v mierne redukovanej forme):
Príčina bola od začiatku jasná. Tesniaca zátka kompletu nemohla byť v technologickom kanáli dobre uzamknutá. Jednou z príčin mohlo byť cudzie teleso medzi telesom tesniacej zátky a maticou -„buchtou“ ktoré mohlo zabrániť dosadnutiu „buchty“ na teleso zátky a tým neplnohodnotné uzamknutie kameňov kulisovým mechanizmom. Pri kontrole tesniacej zátky bolo neskôr zistené, že poistka imbusovej skrutky, ktorá mala brániť jej otáčaniu, sa sama uvoľnila a vyskočila z imbusu. Uvoľnenie nastalo zrejme pri uchopení hríbika hlavice a trhnutí kompletu pri dvíhaní do hniezda ZS. Dve z troch týchto poistiek chýbali. Dodatočnou kontrolou ďalších zátok pripravených na zavážanie do reaktora bolo zistené, že aj na ďalších siedmich zátkach boli poistky imbusových skrutiek uvoľnené. Pri prehliadke ostatných TK boli zistené dva uzamknuté komplety, kde ale do správnej polohy „buchty“ chýbalo v jednom prípade 18 mm a v druhom 6 mm. V obidvoch prípadoch bolo zistené, že medzi čelnými plochami „buchty“ a telesa sa nachádzala poistka proti uvoľňovaniu hlavy skrutky s imbusovou hlavou. Boli prijaté technické opatrenia proti samovoľnému uvoľňovaniu poistiek. Odtlačky na kameňoch vystreleného súboru preukázali, že kamene sa uzamkli iba do úrovne zaoblenia vonkajších koncov. Nesprávna relatívna poloha „buchty“ a telesa zátky po zavezení do reaktora nebola obsluhou TTČ spozorovaná.
Kontrolou funkcie klieští zavážacieho stroja bolo tiež zistené, že správne nefungovala mechanická blokáda klieští ZS, ktoré pri tejto vzájomnej polohe „buchty“ a telesa nemali komplet odložiť. Podľa výpovedí pracovníkov montáže nebola zrejme na hlavicu kompletu nasadená krytka o výške 8 mm, To, či toto opomenutie mohlo spôsobiť nesprávnu blokádu klieští nebolo jednoznačne potvrdené. Skúška klieští bezprostredne po havárii (v horúcej komore) ukázala, že blokovací mechanizmus klieští pracoval podľa predpokladu. Do prevádzkových predpisov boli doplnené ďalšie kontrolné operácie.
Toľko citát z práce. Okrem zjednodušených predstáv o úlohe inkriminovanej poistky som v ňom našiel aj veľa iných nepodložených tvrdení.
POISTKA A PRÍČINA
Ak príčina bola od začiatku jasná pre „vyšetrovateľov“, mne nie je jasná dodnes. Po pravej príčine poruchy som pátral dlhé roky a ponúkajú sa mi aj iné vysvetlenia ako to všetko zvaliť len na vyskočenú poistku.
Samotná poistka je špecifický prípad. Samotné nedosadnutie „buchty“ vplyvom vyskočenej poistky mohlo k poruche prispieť, ale v žiadnom prípade nemuselo byť prvotnou príčinou poruchy.
Zavážací stroj mohol odložiť komplet len po jeho dosadnutí do lôžka v technologickom kanále. Až potom sa kliešte odľahčili a začali opäť stúpať, aby sa otvorili.Mohli byť potom odblokované, teda následne aj otvorené pri medzere medzi „buchtou“ a telesom zátky 12 mm (s krytkou), resp. 20 mm (bez krytky). Nedosadnutie „buchty“ o 12 milimetrov bolo riadnym projektovaným stavom. Pri takejto medzere sa ešte mohli kliešte zavážacieho stroja otvoriť a palivový komplet bolo možné regulárne odložiť. V takomto prípade však bol komplet bezpečne uzamknutý, teda kamene boli vysunuté na minimálne 60 % resp. 50 % zdvihu.
V momente tesne pred „vystrelením“ kompletu musela byť medzera medzi „buchtou“ a telesom zhruba 35 mm . V tejto polohe boli kamene opreté o kužeľovú plochu na vnútornom povrchu kanála. Komplet teda nebol dosadnutý v projektovanej polohe, ale o cca 5 mm vyššie.
Ako sa teda stalo, že kliešte odložili článok, keď to nebolo možné ani teoreticky? A kto hovorí, že to tak muselo byť?
Môj scenár je ďaleko jednoduchší. Kliešte mohli odložiť článok regulárne, poistka - nepoistka. Po odložení kompletu, ktorý dosadol do lôžka sa kliešte odľahčili. Potom pokračovali smerom dole na dráhe 40 mm (ak bolo všetko v poriadku) alebo len 20 až 28 mm (ak tam bola vyskočená poistka a bola či nebola krytka). To už spúšťali len takzvanú „buchtu“ s hríbikom a s palivovým článkom zaveseným na tyči o priemere 20 mm, čo bola záťaž podstatne nižšia ako predtým. Kulisový mechanizmus vysunul „kamene“ do patričnej polohy, kolíky odblokovali blokovaciu vložku klieští a nič nebránilo, aby kliešte odišli do zavážacieho stroja.
Teraz mohol nastať ten pravý kritický moment. Medzi vonkajšou plochou čeľustí kliešti a blokovacou vložkou sa napríklad mohla zachytiť nečistota, ktorá nedovolila úplné otvorenie čeľustí. Alebo iná nečistota vo vnútri komplikovaného mechanizmu klieští mohla spôsobiť ich čiastočnú a chvíľkovú nefunkčnosť. Špiny a nečistoty sa v tom čase v zavážacom stroji vyskytovali dosť často. Vôľa medzi hranou čeľuste kliešti a hranou hríbika nebola ani pri štandardnom stave veľká, len pár milimetrov. Takto sa však mohlo stať, že čiastočne otvorené čeľuste klieští sa pri prechode hore okolo hríbika oň letmo zachytili, podvihli ho a tým kanál prakticky znovu skoro úplne odomkli. Operátor zavážacieho stroja si takýto krátkodobý zákmit na váhe ani nemusel všimnúť.
Kliešte sa presunuli do stroja a všetko sa zdalo v poriadku. Po odchode stroja a obnažení kanála sa kamene nachádzali v stave ako vidieť v prílohe V takomto stave obsluha zdemontovala hríbik, nasadila tyč priemeru 36 mm a následne odstránila C-krúžok. Následné trhnutie za tyč priemeru 36 mm bolo ako trhnutie za zápalnú šnúru húfnice. Tá vypálila.
Prečo to tu tak detailne popisujem keď je skoro isté, že drvivá väčšina z čitateľov to nebude študovať a nepochopí konštrukciu a funkciu klieští a nuansy ich spolupráce s uzamykacím mechanizmom palivového kanála?
Snažil som sa v prvom rade ukázať, že predmetná poistka, ktorú odborníci označili za jednoznačnú a skoro nespochybniteľnú príčinu poruchy s ňou naopak nemusela mať nič spoločného.
Nemám žiadne ambície tu raz navždy objasniť pravú a jedinú príčinu tejto fatálnej poruchy. Nakoniec je to aj jedno. Po štyridsiatich rokoch tie mechanizmy a ich funkcia nikoho nezaujímajú a nikdy ani zaujímať nebudú. Memento je v niečom inom.
Opatrenia, ktoré sa prijali toho veľa neriešili. Ja si osobne pamätám len to, že pracovníci na sále po odchode zavážacieho stroja z technologického kanála merali , či sú blokovacie kolíky dostatočne vysunuté, čo dávalo správu o zasunutí blokovacích kameňov. Avšak kritickou bol práve ten čas, keď zavážací stroj odišiel a pracovník začal merať. Potom, keď nameral pozitívnu hodnotu si mohol tak akurát utrieť pot z čela a ďakovať Bohu za ďalší deň, keď mal opäť šťastie.
Neskoršie, (rok 2008) využijúc pobyt v nemocnici som vytvoril 3D model kanála aj kritických častí a modeloval rôzne situácie. To v dobe tesne po havárii možné nebolo, aj keď sme to chceli rozkreliť do 2D sekvencií, ale nejako sa tomu nikto viac nevenoval a nebolo ani času.
Na priblížení obrázkov aj s vysvetlením k ním sa pracuje. Dám vedieť na konci tejto série článkov.
JAZDA NA TIGROVI
Takže všetko skončilo už spomínaným konštatovaním policajtov podporeným odborníkmi z A-1, že havária bola spôsobená „neznámymi príčinami technického charakteru.“ Ako poľahčujúca okolnosť by vyšetrovateľom mohla slúžiť skutočnosť, že členom vyšetrovacieho tímu bol aj Jožo, môj bývalý vedúci. A od toho sa veru žiadne analytické závery čakať nedali. Ale nebol v tom sám.
Po uzatvorení vyšetrovania s takýmto banálnym záverom mnohým odľahlo. A to nielen nevinnej obsluhe, ktorá si užila peklo na sále či na velíne.
Nakoniec nie je dôležité, z akých príčin zlyhalo uzamknutie kanála. Takých teórii ako bola tá prijatá alebo aj moja sa dá vymyslieť viac. Sám som prispel svojou troškou do mlyna v predchádzajúcom odseku. Podstatné bolo že sa išlo ďalej bez nespochybniteľného zistenia príčiny. Možno aj preto, že to niekomu takto zametené pod koberec vyhovovalo.
Prevádzkovať elektráreň s takýmto otáznikom bol skutočný hazard, ktorý si vtedy nikto neuvedomoval. Bolo rozhodnuté, že elektráreň bude opäť uvedená do prevádzky. Desiatkam obslúh, ktoré sa pri výmene článkov skláňali nad ústim tejto húfnice hrozila smrť i naďalej.
ZAMETENÉ POD KOBEREC
O probléme sa totiž vedelo dávno pred haváriou. Pán inžinier Zdeněk Anderle, v čase výstavby elektrárne hlavný inžinier Škodovky o tom vydal svedectvo vo svojej zbierke spomienok o udalosti už v roku 1979. Uvedenú pasáž uvádzam v plnom znení. Vynechal som iba meno osoby z EBO, ktorá bola o probléme informovaná. Neuvádzam ho len preto, že takých osôb bolo vo vedení EBO určite viac. Takto by to mohli zvaliť na jediného. A nakoniec, nech sa pod tým čiernym políčkom hľadajú sami.
Při komplexních zkouškách reaktoru, kdy bylo v okruhu asi sto tun kysličníku uhličitého pod tlakem kolem šedesáti atmosfér (tehdy, teď by to bylo kolem šesti megapascal) a o teplotě asi sto stupňů, za mnou přišel inženýr Karel Lazna, abychom se poradili. Měl podezření, že v zátce jednoho palivového (technologického) kanálu reaktoru nejsou dostatečně zasmeknuty kameny, které ji drží proti vystřelení z kanálu. Dal jsem si od něho znovu podrobně vysvětlit funkci kanálu, těch „dvacet metrů dlouhých hodinek (vyrábané v Dubnici)“, jak jsem mu přezdíval. Už kolikrát před tím jsem jeho funkci dosti dlouho studoval a vždy velmi rychle zapomněl.
Pak jsme zašli do sálu na víko reaktoru, aby mi jako ukázal, který kanál to je. Ve skutečnosti jsem mu chtěl ukázat já, že v tom není sám, a neměl jsem na tom teplém, hučícím a chvějícím se víku zrovna pocity čackého hrdiny. Rozhodnutí bylo na mně. "Odstavte to a spravte to!“ Jak jsem to řekl, uvědomil jsem si, co ten týden zdržení ve zkouškách vyvolá za výkřiky nevole a naopak.
Šel jsem hned za ………………z EBO a za profesorem Georgijem Nikolajevičem Karavajevem, který byl pro nás strojaře největší technickou autoritou mezi sovětskými odborníky. Oběma jsem oznámil odstavení a vysvětlil jsem jim důvody. Když se pak na mně vrhl ředitel Kölner kvůli zdržení, odrazil jsem ho tím, že jsem dohodnut se sověty, i když to nebyla tak docela pravda.
Po čase (5.1.1976) došlo v provozu A-1 k podobné havárii, při níž se otevřel technologický kanál reaktoru a unikající plyn udusil dva lidi z obsluhy. Přeběhl po mně mráz při vzpomínce na naši epizodu s Karlem Laznou. Měli jsme tehdy v reaktorovně mnohem více lidí a nevěděli jsme přesně, kde zrovna každého máme. Kdyby nám byla tehdy vyletěla zátka kanálu, mohly být ztráty na životech mnohem větší.
O tom, že v čase komplexných skúšok skutočne došlo k týždennej odstávke spojenej s vypustením plynu z reaktora je viac svedectiev. Ale že to bolo práve z tohto dôvodu asi málokto tušil.
Takže nasledujúce tri aj niečo roky chodili ľudia do práce, pohybovali sa po primárnom okruhu, pracovali pri ústi palivového kanála, skláňali sa nad ním a až na pár nezodpovedných vedúcich netušili, že vlastne hrajú ruskú ruletu.
A ani po havárii sa nenašiel nikto, kto by povedal, že cisár je nahý. Že už nemá zmysel celý ten experiment prevádzkovať. Aj chirurg, ktorý po otvorení brušnej dutiny pacienta zistí, že rakovina je v terminálnom štádiu a už nemá zmysel ďalej rezať to vzdá. Nie však naše vedenie.
ANALYZÁTORY CO2 A SKAFANDROVÝ VZDUCH
Pre prípad úniku CO2 boli v objektoch primárneho okruhu namontované hlásiče prítomnosti plynu. Pracovali na princípe zmeny vodivosti destilovanej vody, ktorá sa po styku s plynom zmenila na kyselinu uhličitú. Signalizácia bola sústredená do panelu, kde bol aj výstražný dozimetrický systém. Výstupy z týchto panelov boli vyvedené na velín dozimetrickej služby.
Problémom analyzátorov CO2 bol okrem nespoľahlivosti aj fakt, že voda v prístroji sa vyparovala, kontaminovala a bolo ju treba neustále doplňovať. Systém vykazoval množstvo falošných signálov. Táto situácia viedla k tomu, že postupom krátkeho času boli prístroje odpojené a systém bol znefunkčnený. Neskoršie vysvetlenie, že systém nepracoval preto, že zamestnanci z neho vykradli žiarovky sa nezakladá na pravde a snaží sa zakryť skutočnú príčinu. Žiarovky tohto typu sa totiž v bežnej domácnosti nepoužívali, a ak by niekto aj takúto potreboval (ako napríklad moja manželka do šijacieho stroja), mohol si ju jednoducho vypýtať od zmenového elektrikára.
Dozimetrický hlásič pracoval o niečo spoľahlivejšie. Aj ten však bolo možné operatívne vypnúť, čo sa aj občas stalo. Osobne som to zažil pri práci na reaktorovej sále, o čom pojednám neskoršie.
V objektoch bol aj iný systém, ktorý by možno pri inom prístupe k bezpečnosti a ochrane zdravia mohol zachrániť ľudské životy. Jednalo sa o takzvaný systém skafandrového vzduchu. V celom objekte bol namontovaný rozvod stlačeného vzduchu, ktorým mali byť zásobované skafandre pre pracovníkov v zamorených priestoroch. Skafandre boli primitívne bublinové obleky z polopriesvitného PVC. V priestoroch preplnených technológiami sa v nich ale skoro vôbec nedalo pohybovať, o práci ani nehovorím. Ľahko sa roztrhli a ešte k tomu boli drahé, z dovozu. Pritom ale stačilo nechať v chode aspoň jeden ventilátor skafandrového vzduchu. Systém mal na chodbách aj v kobkách vyústenia na spôsob hasičských nátrubkov. V čase núdze by sa ľudia pri nich mohli ako tak nadýchať. To však by musel byť iný prístup k ľuďom.
JOŽO V AKCII
Takže sa pokračovalo ako by sa nič nestalo. V tomto prípade už nezvíťazili nad zdravým rozumom ideje socializmu, ale rýdzi karierizmus. A treba dodať, že dotyční to využili naplno.
Ale zase sa uplatnilo pravidlo že čo sa môže pokaziť, to sa obyčajne aj pokazí. Prepúšťacia rúrka, ktorá vyletela z havarovaného kanála H-05 nechala v spodnom konci technologického kanála jednu svoju časť, takzvanú košieľku. Bol to prstenec, ktorý bol prinitovaný k rúrke. Nity sa však ustrihli a košieľka zalisovala koniec kanála do kesónovej rúry. Na uvoľnenie zaseknutého kanála sme urýchlene navrhli a realizovali jednoduché a účinné riešenie. Spodok kanála sme uzatvorili rozpínacou zátkou, kanál zavesili na žeriav a naliali sme doňho tekutý dusík. Kanál sa tak krok za krokom uvoľňoval a nakoniec povolil.
Vytiahli sme ho a pod velením Joža K., môjho bývalého šéfa začali do kanála spúšťať novú prepúšťaciu rúrku. Aj to sa podarilo. Na zavážanie rúrok použili prípravok ktorý kedysi používali pracovníci Škodovky pri ich montáži. Bol to ťažké zariadenie tvaru valca s navádzacími lištami na obvode. Nikto z EBO s ním nemal skúsenosti, a tak to aj dopadlo. Po úspešnom odložení rúrky na spodok avialovej nádoby dal Jožo povel na vytiahnutie prípravku. Žeriavnik začal zdvíhať a nikto sa veru celej operácii ďalej nevenoval. Až do chvíle keď sa prípravok na svojej ceste nahor zachytil niekde na vnútorných častiach reaktora. Kanál bol totiž vybratý von, takže prípravok sa v reaktore veselo hompáľal. A navyše všetko ťahal veľký žeriav s nosnosťou 160 ton. Pretrhnúť lanko o priemere 6 mm bola preňho hračka.
Celý prípravok ktorý vážil asi 500 kg zletel spiatky do reaktora a zastavil sa až v čerstvo zavezenej prepúšťacej rúre, ktorej zdeformoval ústie a zalisoval ju do dna avialovej nádoby. Nad ním sa vytvoril chumáč z lán, na ktorom bol pôvodne zavesený. Pridalo sa aj lano, ktorým sa ovládali čeľuste prípravku. Celé to bolo v hĺbke asi 14 metrov pod podlahou reaktorovej sály v kesónovej rúre avialovej nádoby s priemerom necelých 12 centimetrov.
Zase sme nastúpili nad reaktor a začali rozmotávať to klbko hadov. S hrdosťou môžem povedať, že na riešení aj vyriešení celého problému sa zúčastňovali v prevažnej miere technici z nášho oddelenia a pár ľudí z prevádzky. Ja som konštruoval rôzne klieštičky a háčiky, v dielni údržby ich vyrábali len podľa náčrtkov, s majstrom v dielni sme sa pri výrobe dohovárali po telefóne a upresňovali konštrukciu.
Pätnásť metrová rúrka s priemerom 22 milimetrov s klišťami na konci, zavesená na žeriave sa chová ako mäkké lano. Do toho sa ešte pletie kábel od lampy, ktorá v tom priestore vrhá reflexy aj tiene. Na rozpletenie a vytiahnutie lán bolo treba stovky pokusov, z ktorých väčšina bola neúspešná. Často hrozilo, že nám do reaktora navyše spadnú aj naše háčiky a klieštičky. Nakoniec sa to ale podarilo vyriešiť. Prípravok sa nám podarilo zachytiť. Až po vytiahnutí na povrch sme zistili, že visel len na vlásku a že mohol kedykoľvek spadnúť spiatky.
Bolo to prvého mája 1976, keď prípravok konečne vyliezol z kanála. Pri ústi som stal ja s jedným zámočníkom. To bol ten, ktorý rozplietol prakticky všetky zamotané laná. Na sále bolo ticho ako na pohrebe a nikto sa ani nepohol. Keď nad podlahu vyliezol aj spodok prípravku odtlačili sme ho nabok a položili na podlahu. Vtedy všetci ožili a ďalej už všetko prebehlo podľa charakteristickej schémy. Šéfi, ktorí nám dovtedy len chaoticky radili a vždy vedeli, ako to urobiť až do chvíle keď sa ukázalo že je len ďalší jalový nápad sa vrhli k telefónu aby oznámili hore, že „už sme to vyriešili“! Skoro sa pritom pobili o slúchadlo.
Takéto situácie sa časom opakovali. Teda vždy sa našli ľudia, ktorí stáli v pozadí a objavili sa práve vtedy, keď bolo treba stlačiť tlačidlo a pred objektívmi fotoaparátov spustiť niečo, o čom ani nevedeli, kde to leží. Alebo podávali referáty o úspešnom zvládnutí úloh na straníckych aktívoch za prítomnosti vyšších straníckych bossov, pričom dobre vedeli kde čo zanedbali a o koľko sa to ich vinou zdržalo. Dnes sa zúčastňujú na kongresoch a pózujú v televíznych diskusiách. A sú samozrejme hojne zastúpení v dozorných radách podnikov, najlepšie štátnych. Či dostávajú vyznamenania zod rozličných veteránskych spolkov.
Jožovi tento prípad väzy nezlomil, ako by to bolo v prípade obyčajného smrteľníka. Ani sa moc nevyšetrovalo, hoci to malo blízko k tej vysnívanej sabotáži a ako nedbalosť sa to dalo posúdiť stopercentne. Ale vrana vrane...
Prípravok sa od tej doby už volal „Jožov prípravok“ a Jožova už aj tak dosť nízka reputácia značne poklesla. Už nebol taký nadutý suverén. A konečne už dal ľuďom trochu pokoj.
Kanál H-05 bol vyradený z prevádzky. Pomocou „Jožovho prípravku“ sme doň zaviezli zátku a snažili sme sa naň zabudnúť
V súvislosti s haváriou a radioaktívnym zamorením vnútorných priestorov sa vyskytli ďalšie problémy, ktoré prevádzku „skriplovaného“ reaktora aj s príslušenstvom komplikovali nad rámec prijateľných medzí.
DLHODOBÝ SKLAD
Problémy so skladom vyhoreného paliva začali ešte pred haváriou A-1. Sklad mal kapacitu 910 článkov. Články sa skladovali v dlhých puzdrách, uložených zvislo pod hladinou vody. V puzdrách bol roztok dvojchromanu draselného (ľudovo „chrompik“), ktorý mal chrániť palivo pred koróziou. Keďže vo vyhorenom jadrovom palive ešte aj po vybratí z reaktora prebiehajú rôzne jadrové reakcie, pri ktorých sa uvoľňuje teplo, bazén treba chladiť. Tu bolo riešené veľmi jednoducho. Bazénom pretekala chladiaca voda, ktorá zase odtekala do chladiacich veží. Veľmi rýchlo po začatí prevádzky sa ale zistilo, že do chladiacej vody preniká rádioaktivita. Chladiaci „systém“ sa oddelil od systému riečnej chladiacej vody, pretože aktivita sa cez prepad bazéna chladiacich veží primárneho okruhu mohla dostať do odpadného kanála. Pokiaľ bolo v sklade málo paliva, teplo z vody sa odvádzalo prirodzeným prestupom do stien budovy alebo odparovaním. Po havárii H-05 však do bazénu pribudli značne poškodené články a situácia sa rýchlo stala havarijnou.
Všetko zlo sa skumulovalo do jedného klbka. Puzdra na skladovanie článkov boli zvárané z mnohých častí, zvary však neboli nijako zvlášť kontrolované. Voda v puzdrách sa pôsobením rádioaktívneho žiarenia rozkladala na vodík a kyslík. Pretlak v puzdrách vytláčal chrompik do vody bazéna cez netesnosti puzdier. A tými istými netesnosťami unikal do priestoru nad hladinou aj vodík. Koncentrácia vodíka sa začala blížiť k výbušnej zmesi. Našťastie ju bolo možné odvetrať cez otvor v povale skladu do reaktorovej sály .
Samotný „chrompik“ totálne sklamal. Dvojchroman draselný sa z vodného roztoku usadzoval na dne puzdra a voda nad ním bola pre koróziu pokrytia aj paliva ako stvorená. Zistilo sa, že v bazénovej vode sa zvyšuje obsah všetkých možných štiepnych produktov z paliva a že niektoré puzdra sú úplne prázdne, bez vody, iba s holým, rozpadávajúcim sa článkom!
Prvotným riešením bolo doplňovať puzdra kus po kuse až do doby, než sa nájde nejaké trvalejšie riešenie. V priestore nad podlahou bazéna však bazéna už bola taká radiácia, že sa muselo siahnuť k mimoriadnym riešeniam. Dávkový príkon tam bol (údajne) na takej úrovni, že jeden pracovník by za hodinu bol ožiarený ročnou prípustnou dávkou!
KOLEKTÍVNA DÁVKA
Bol som upozornený, že pojem „kolektívna dávka“ sa netýka len rozloženia dávky ožiarenia na viac ľudí, ale že to predstavuje mieru náročnosti práce. Nechcem sa hádať o tejto akademickej definícii. Ja som sa s takýmto možno nesprávne použitým termínom stretol v praxi, keď sa úroveň žiarenia v technologických priestoroch rádovo zväčšila a začal byť problém s kvalifikovanou pracovnou silou sa. Princíp kolektívnej dávky (v mojom ponímaní) spočíva v tom, že ak na vykonanie práce treba napríklad hodinu a jeden pracovník by tam maximálnu povolenú dávku dostal za štvrťhodinu, vystriedajú sa preto pri práci štyria pracovníci.
Ihneď po havárii sme nastúpili na čistenie priestorov kontrolovaného pásma. Umývali sme podlahy vodou, splachovali sme nečistoty do kanalizácie, niečo zapadlo do špár či káblových a potrubných priestorov. Boli sme slušne ožarovaní a po skončení každej misie aj kontaminovaní, ale skutočne obdŕžané dávky sme sa nikdy nedozvedeli.
A navyše sme nastúpili do dlhodobého skladu na riešenie havarijného stavu. V dlhodobom sklade bolo treba vyhľadať príslušné puzdro s článkom. Identifikácia bola podľa drobných čísel vyrazených na závesnom oku puzdra. Potom sa puzdro zavesilo na žeriav a zaviezlo na vozík a odskrutkovalo sa veko. Vizuálne sa skontrolovala hlina chrompiku. Obyčajne nebolo vidieť nič. Iba šedo zelenú paru stúpajúcu priamo do tváre. Do puzdra sa strčila obyčajná záhradná hadica vedúca od nádrže s chrompikom a otvoril sa ventil. Počas plnenia sa hladina kontrolovala vizuálne. Ak sa puzdro preplnilo, prebytočný chrompik sme ručne odčerpali obyčajnou kuchynskou naberačkou do ešte obyčajnejšieho vedra. Vedro sme mali pri nohách a až po čase sme si uvedomili, že je to vlastne nový zdroj žiarenia. Tak sme jeho obsah občas vyliali do bazéna.
Tu bola dobrá príležitosť použiť projektované skafandre, o ktorých som sa už zmienil. Na podlahe dlhodobého skladu neboli žiadne zariadenia, na ktorých sa skafander mohol zachytiť a pretrhnúť. Bol tam aj prívod skafandrového vzduchu. Namiesto toho sme boli oblečení do armádnych ochranných odevov z pogumovaného plátna, aké som spoznal ešte na vojenskej službe. Na ústach sme mali respirátor nazývaný podľa svojho ruského pôvodu „lepestok“. Chránil proti aerosolom, ale proti rádioaktívnym plynom nechránil. Ak všetko išlo dobre, jedna „operácia“ trvala štvrť hodiny. Zo skladu mnohí vyšli spotení a vystrašení.
Ku kontrole ožiarenia sme boli vystrojení dvoma dozimetrami. Jednak klasickým filmovým dozimetrom, ktorý mal každý pracovník v kontrolovanom pásme. Priamo v sklade nám ale nedával žiadnu informáciu o ožiarení, pretože sa vyhodnocoval až dodatočne. A navyše jeho presnosť bola plus mínus 25%, čo pri takýchto situáciách bol už povšimnutia hodný rozdiel.
Pre okamžité zmeranie obdŕžanej dávky sme mali ešte aj takzvaný tužkový dozimeter. Ten mal rozsah tuším do 50 mSv (5 rem), čo bola ročná dávka. Bol však nespoľahlivý, často sa „vybil“ ešte pred vstupom do priestoru a mne ten môj dokonca spadol do bazéna. Je tam asi dodnes, a nie sám. „Vybitie“ znamenalo, že ukazoval za maximálny rozsah. Boli sme chlácholení tým, že asi bol pokazený... V takom prípade pracovník dostal nový dozimeter a málokto sa staral, koľko nameral ten prvý.
Takže prípad, keď bol pracovník ožiarený viac ako dovoľovali štandardy sa prakticky nedal zistiť. A my sme nemali žiadnu možnosť si to nejako overiť, pretože takéto údaje boli utajované. My sme mali aké- také informácie od zmenových dozimetristov a orientovali sme sa len podľa vlastných jednoduchých prepočtov. Ale je veľmi pravdepodobné, že sme boli ožarovaní podstatne viac.
Situácia sa totiž komplikovala tým, že kapacita pracovníkov pre takéto „mordkomando“ sa rýchlo vyčerpala. Na vykonávanie takýchto prác bolo treba aké- také zaškolenie a základné zručnosti. Obyčajne sa pri takýchto príležitostiach stretávala stále a dookola jedna partia, zložená z denných technikov až do úrovne vedúceho oddelenia, výnimočne aj vedúceho odboru.
To, že sme za takéto činnosti nedostávali žiadne finančné ani iné kompenzácie som už spomenul. Príplatky za ožiarenie sa vyplácali podľa hodín strávených v kontrolovanom pásme, nie za reálne dávky ožiarenia. Ak bol pracovník v dlhodobom sklade alebo na podobnej akcii jednu hodinu a za tú dobu dostal celoročnú dávku, dostal príplatok 2,-Kčs (!). Ten, ktorý v primárnom okruhu pracoval trvalo, dostával tie dve koruny za každú hodinu bez ohľadu na to, či nejakú dávku dostal. Ale ako sa radiačná situácia v obslužných priestoroch zhoršovala, aj títo pracovníci boli slušne ožarovaní. Nakoniec tu ročnú dávku dostávali skoro všetci.
„Kolektívna dávka“ bola v miestnom ponímaní len zásterka a takýto jej výklad pôsobil proti pracovníkom. Ak by jeden pracovník skontroloval dajme tomu dvadsať puzdier, bol by ožiarený päťročnou povolenou dávkou. Z hľadiska priamych účinkov ožiarenia, teda choroby z ožiarenia by sa mu prakticky nemuselo nič stať alebo by sa vyliečil. To je overené a preukázateľné. Avšak z hľadiska náhodných účinkov, teda napríklad možnosti vzniku rakoviny by pri dodržaní štvrťročnej dávky bolo ožiarených a ohrozených dvadsať pracovníkov. Aj tak by sa asi nedalo preukázať, od čoho by prípadná choroba vlastne vznikla, ale pravdepodobnosť by sa podstatne zvýšila. Pozrime sa na všetko aj z toho pohľadu, že pojem „bezpečná dávka“ neexistuje. Teda ožarovaním viacerých ľudí aj viacerých ohrozujeme bez ohľadu na to, akú aktuálnu dávku práve dostali.
Ani vo sne ma nenapadlo a veru malo, že čoskoro tie náhodné účinky pocítim ja sám. A to hneď dvakrát. Raz formou rodinnej a druhý raz osobnej tragédie.
Hneď po mojej prvej misii v dlhodobom sklade som podal dva zlepšováky. Jedným sa zjednodušila manipulácia so žeriavom, druhým bolo jednoduché plniace zariadenie, ktoré sa len položilo na puzdro a po naplnení sa prívod chrompiku samočinne zastavil. Pracovník sa počas plnenia nemusel do pozerať puzdra a mohol odísť zo skladu. Ani naberačka už nebola potrebná. Veľmi som im ale nepomohol, pretože potom museli pri jednej misii skontrolovať dve puzdra namiesto jedného.
Radiačná situácia v dlhodobom sklade sa neustále zhoršovala. Problém s deštrukciou vyhorených palivových článkov sa riešil tým, že namiesto „chrompiku“ sa začal používať takzvaný „dowtherm“, čo bola taká hnedá gebuzina podobná dechtu. Údajne to pomohlo, ale dlhodobý sklad už fungoval len v havarijnom režime.
Všetky palivové články z dlhodobého skladu boli odvezené do Sovietskeho zväzu. Tie ktoré boli „nemanipulovateľné“, teda rozpadnuté, sa transportovali aj so spodnou časťou puzdier, na čo bola vyvinutá špeciálna technológia. Toto bol prvý a asi zostane aj posledný prípad, kedy bolo vyhorené palivo odvezené zo Slovenska. Podľa terajších medzinárodných predpisov už jadrový odpad musí zostať v krajine, v ktorej vznikol. Aj keby sme vyhorené palivo vyviezli mimo Slovenska do inej krajiny (rozumej Ruska) na tzv. prepracovanie a všetok vysoko rádioaktívny odpad sa musí vrátiť späť k nám. Zvyšok, teda použiteľný urán či plutónium sa môže predávať kamkoľvek. Z praktického hľadiska ide teda len o zníženie objemu rádioaktívneho odpadu. A hlavne o kšefty. Už tu boli aj takéto pokusy.
Definitívna likvidácia rádioaktivity v sklade a jeho vyčistenie sa začalo až na záver roku 2011. A nebude dokončená tak skoro, podľa môjho názoru asi nikdy. Vnútorný povrch bazéna bol obložený plechom o hrúbke 3 milimetre z obyčajnej uhlíkovej ocele. Tá na mnohých miestach skorodovala a jedovatá voda s obsahom rádioaktívnych prvkov z celej Mendelejevovej tabuľky postupne prestupovala do betónu stavby. Riešením bude tak akurát zakonzervovanie skladu, aby sa škodlivé prvky nešírili ďalej.
PAROGENERÁTORY
Jeden problém nasledoval druhý. Technológia mala veľa kritických miest a havária sa prejavila prakticky všade. Parogenerátory sa stali jedným z nich. Ono aj bez havárii by elektráreň skončila buď na parogenerátoroch alebo avialovej nádobe.
Parogenerátory sa skladali z takzvaných „slučiek“, ich počet bol 468. Mali rôzne veľkosti, ale koncepcia bola rovnaká. V každej „U“ trubici o priemere 219 mm bolo 19 rúrok o priemere 22x2,5 mm, ktoré boli privarené v rúrkovnici na oboch koncoch „slučky“. Takýchto zvarov bolo 17 784 kusov! Kontrola tesnosti zvarov bola len náhodná, všetky skontrolovať bolo po technickej stránke veľmi komplikované, v konečnom dôsledku by si to vyžiadalo vysoké náklady.
Navyše pri návrhu technológie zvárania, materiálu rúrok aj zváracích materiálov nepočítali s tým, že hoci aj malá vlhkosť D2O obsiahnutá v chladiacom plyne bude v slučkách parogenerátora kondenzovať a bude korózne pôsobiť v trhlinách zvarov rúrkovnice parogenerátora ako slabá kyselina uhličitá. Tá začala rozožierať zvarové spoje medzi rúrkovnicou a teplo výmennými rúrkami. Prvé netesnosti sa objavili hneď po spustení elektrárne. To boli ešte len netesnosti spôsobené chybnými zvarmi, kyselina uhličitá ešte ani nezačala pôsobiť. Ale bolo to prvé varovanie. Netesnosti sa postupne zväčšovali a postupne pribúdali. V poslednom roku prevádzky (1976) už bola situácia neudržateľná. Úniky CO2 trojnásobne prekračovali projektové množstvo, rádioaktivita už prenikala na sekundárny okruh do turbín a opravy už boli neúnosné. Radiačná situácia už vyčerpala všetky ľudské rezervy. Vysokokvalifikovaných zváračov a defektoskopov bol nedostatok, a nekvalifikovaní pracovníci boli nepoužiteľní. Všetci už išli na maximálne povolené dávky.
Nabudúce o druhej havárii.
