ÚSPECH VYZERÁ INAK
Až dodnes sa na celý tento neúspešný experiment pozerá cez čiastkové prínosy.
Jeden citát za všetky: „Za kladný výsledok možno považovať, že za obdobie výstavby, spúšťania a prevádzky jadrovej elektrárne A-1 sa vychovala veľká rodina odborníkov vo všetkých oblastiach jadrovej energetiky, ktorí sa neskôr podieľali na budovaní jadrovej energetiky na Slovensku, Morave a v Čechách, už s reaktormi typu VVER, ktoré boli vopred odskúšané a preukázali dobrú bezpečnosť a prevádzkovú spoľahlivosť. Význam A- je i v tom, že vytvárala pocit hrdosti.“
Ale podľa mojej skromnej mienky úspech predsa len vyzerá trošku inak. A-1 bola krutá prehra. A z prehry sa vyvodzujú podstatne iné ponaučenia ako z víťazstva. Paradoxne sa však dodnes tieto nekritické hodnotenia tradujú najmä v podaní ľudí, ktorí s pionierskymi časmi jadrovej energetiky na Slovensku už nemajú nič spoločného. A zdá sa mi, že s odstupom času ten ich prístup vypadá akoby dôveryhodnejší.
Nepochybne sa toto všetko dalo dosiahnuť jednoduchšou a lacnejšou cestou s ďaleko kvalitnejšími výsledkami. Ale nech, predsa na chybách sa človek učí. Samozrejme je najlepšie, ak sa učí na cudzích chybách. To, že tam stovky ľudí včítane mňa získalo prax aj neoceniteľné skúsenosti je neodškriepiteľná pravda. Avšak zásadným nedostatkom takéhoto prístupu štýlom pokus - omyl bolo to, že do vedúcich pozícii v jadrovej energetike sa dostali všetci diletanti či karieristi bez ohľadu na ich odbornosť či schopnosť prijímať správne strategické rozhodnutia.
Slovenská energetika sa dostala do ich područia a dodnes sa z ich vplyvu nevymanila. Po krachu projektu A-1 karieristi využili svoje nezaslúžene získané pozície a vyštartovali smerom hore. Či už na pozície vo vtedajšom federálnom ministerstve baní a energetiky, alebo vo vedení slovenskej energetiky. Na vtedajšom generálnom riaditeľstve slovenských energetických podnikov, dovtedy ovládanom prevažne manažmentom z uhoľných či vodných zdrojov, sa na jadrovú energetiku pozerali cez prizmu neúspešnej A- jednotky s dešpektom. Postupne tam však najmä pod vplyvom investícii do elektrárne V-1 začala prevládať jadrová loby až do stavu, keď slovenskú energetiku úplne ovládla. A toto trvá až dodnes so všetkými škodlivými účinkami.
Je zrejmé, že „čo sa začína dobre, môže skončiť aj zle. Čo sa začína zle, málokedy môže skončiť dobre.“
ŠTÁTNA BEZPEČNOSŤ
Činnosť štátnej bezpečnosti (ŠtB) je s históriou A-1 spojené prakticky od samého začiatku až do úplného konca. A trúfam si prehlásiť, že prepojenia trvajú až dodnes, samozrejme už v inej forme. Režimy sa menia, ale ľudia zostávajú.
Dal som si tu námahu a „prelustroval“ som u Cibulku všetkých pracovníkov, na ktorých som si dokázal spomenúť. Z výsledkov som bol prekvapený, vo veľa prípadoch až zhrozený. A to som lustroval len od kategórie „dôverník“ a vyššej. To, že napríklad na zmenách sú nejakí špicli a donášači sme tušili už vtedy. Po odkrytí štruktúr ŠtB sa podozrenie aj potvrdilo a to v rozsahu, ktorý všetky očakávania ďaleko prekonal. Prakticky všetci zmenoví inžinieri a vedúci operátori boli podchytení v zoznamoch spolupracovníkov, našiel som iba zopár takých, ktorí sa tam neobjavili.
Kuriozitou doby bolo to, že skoro všetci komunisti, ktorých po normalizácii vylúčili zo strany, boli v zoznamoch na postoch vyšších ako dôverník. Predpokladám, že aj to vylúčenie bolo súčasťou spravodajských hier a taktík ŠtB. Takíto ľudia mali vo svojom okolí pôsobiť ako obete a získať si takto dôveru a sympatie okolia.
Hrubým odhadom pripadal na troch registrovaných inžinierov jeden neregistrovaný. Toto sa potvrdilo aj v prípade knihy „Jadrová elektráreň A1 v kocke.“ Z dvanástich spoluautorov ich je na zoznamoch deväť, čiže presne tri štvrtiny.
Predpokladám že jednotliví zaviazaní pracovníci o druhých nevedeli. Lebo ináč by to stratilo akýkoľvek zmysel a celé by sa to skôr podobalo na nejaký záujmový krúžok typu „spolok priateľov ŠtB“ než na nejakú výkonnú spravodajskú organizáciu.
Navyše by títo „priatelia“ asi museli krížom-krážom donášať jeden na druhého, lebo iné ciele nemali. A ich riadiaci dôstojníci by sa zmenili len na zberateľov podpisov našich vedúcich. Čo tiež nevylučujem, pretože tie podpisy slúžili hlavne pre ich osobné ohodnotenie.
Stredoškolákov sa problematika dotýkala podstatne menej. Aj medzi nimi boli aktívni spolupracovníci, ale skôr výnimky, zatiaľ čo medzi inžiniermi to bolo skôr pravidlo. Tam sa to dalo pokladať za kvalifikačný predpoklad.
Dnes sa dá oprávnene predpokladať, že väčšina ľudí v tom bola nevinne. Spoluprácu brali ako formalitu a nikdy si nepredstavovali, že k nej prakticky dôjde. Na rozdiel od menšiny, ktorá skutočne vedome spolupracovala, ale to bol základ ich kariéry. Táto menšina totiž skutočne donášala na všetkých. Základom ich dobrovoľnej a iniciatívnej spolupráce neboli nejaké podpisy na viazacích listoch. Spolupracovali na základe svojho osobného presvedčenia, založeného na ich mentálnom nemorálnom osobnom nastavení. A tiež im to dodávalo pocit výnimočnosti a prevahy nad ostatnými.
Títo aktívni kolaboranti boli v roku 1990 azda najviac prekvapení skutočnosťou, že tam boli na rozdiel od svojej predstavy že len oni patria medzi niekoľko „vyvolených“ skoro všetci. Ale na rozdiel od pasívnych títo aktívni to ani potom nevzdali. V každom režime je predsa potreba špicľov a donášačov. Tak pokračovali vo svojej činnosti ďalej a oplatilo sa im to. Stupeň ich spolupráce bol priamo úmerný pokrokom v ich nových kariérnych postupoch.
DUŠAN
Prípad Dušana môže slúžiť ako jedna zo šablón. Neviem, odkedy bol spolupracovník ŠtB, ale dnes som dokonale presvedčený, že u neho to začalo ešte pred rokom 1968. V čase augustových udalostí síce vystupoval ako kritik okupácie a Gustáva Husáka, čo mohlo byť ale len hlasom volavky, na ktorý sme sa mali nachytať.
O to viac všetkých prekvapil neskôr. Urobil si večernú vysokú školu, čo samo o sebe nebolo len tak, pretože s takouto minulosťou to prakticky nebolo možné. Ale na Slovensku je možné všetko. Veď aj syn popredného ľudáckeho politika z čias vojnového Slovenského štátu bez problémov ukončil právnickú fakultu.
Po normalizácii začal Dušan vystupovať ako prednášajúci v rámci takzvaných školení civilnej obrany. Tieto sa konali asi dvakrát do roka. Bolo to obyčajné pokusy o vymývanie mozgov. Nikto takéto prednášky nebral vážne. Účasť bola povinná, ale brali sme to ako estrádu, niekedy sme sa neskutočne pobavili. Spočiatku nám totiž „prednášali“ rôzni pologramotní „lektori“ z okolia riaditeľa, najmä z útvaru obrany podniku. Tí si plietli pojmy s dojmami. Pamätná je prednáška Valentína Š., mimochodom tiež „akože partizána.“ Prednášal nám ako spolu jednali „súdruh Brežnev a súdruh Reagan“, pričom rozhovory sa konali „za okrúhlym, hranatým a pod (a pod.) stolom“.
Dušan to bral ešte sofistikovanejšie, tváril sa ako expert, ktorý nám podáva nejaké tajomstvá, známe len jemu a podobne zasväteným. V jeho podaní nás kapitalisti ohrozovali „neutrónovou bombou ráže 30 milimetrov (!)“ a ešte v októbri 1989 nás na svojej poslednej prednáške poučoval, že najväčšími nepriateľmi socializmu sú „Dubček, Havel a kardinál Tomášek!“
Takéto školenia viedli aj iní perspektívni adepti na členstvo v strane. Mali to ako nejakú stranícku úlohu, aby preukázali svoju oddanosť. Ale prakticky tieto školenia nemali žiadny význam. Ľudia už mali komunistov až po krk. Dušan sa v svojej činnosti skutočne vyznal. Odteraz už neslúžil ani tak nejakému režimu, ale ťažisko jeho činnosti sa presunulo ešte viac a výlučne smerom ku kariére.
VRÁTNICI A POLICAJTI
Ochrana podniku bola spočiatku na veľmi nízkej úrovni. Až do začiatku prevádzky nebol areál celistvo oplotený, takže vrátnici na hlavnej vrátnici márne kontrolovali jednoduché vstupné preukazy, do areálu viedlo niekoľko „myšacích dier“.
Cez plot bola najmä v noci pomerne slušná prevádzka. Transportoval sa tadiaľ materiál, ktorý si aktívni jedinci nachystali cez deň. Jaslovské Bohunice sú jediná obec na Slovensku, kde boli a pravdepodobne aj dodnes sú ploty z nehrdzavejúcej ocele. A navyše majú náter z kvalitného dvojzložkového laku, pretože tú drahú oceľ bolo treba zamaskovať. Najobľúbenejšia bola pekná fialová farba, ktorá sa používala na vzduchotechnike. Krádeže, drobné aj veľké boli veľmi rozšírené.
Vrátnici na hlavnej bráne boli samí penzisti, väčšinou vyslúžení jednoduchí policajti alebo vojaci. Kontrolovali preukazy len tak letmo a občas nazreli aj do tašky. Zachovali sa však humorné príbehy z vrátnice, za všetky spomeniem jeden.
Staviteľ rodinného domu si odkúpil odpadové železo a viezol ho na traktorovej vlečke von. Vrátnik náklad podľa predpisu skontroloval a menovanému vytkol, že hoci v dokumente je povolenie na vývoz železa dlhého do jedného metra, ale na vlečke sú predsa päťmetrové lešenárske rúry. Uspokojilo ho až prehlásenie vývozcu, že to si predsa môže rozrezať až doma. Náklad už potom bez problémov prešiel.
Vrátnici patrili pod oddelenie ochrany podniku, spadajúceho priamo pod riaditeľa podniku. Na rozdiel od radových vrátnikov na oddelení boli zamestnaní takmer výlučne bývalí lampasáci alebo policajti, včítane zaslúžilých partizánov.
Postupom času ochranu podniku prebrali príslušnosti štátnej polície, vtedy ešte nazývanej „verejná bezpečnosť“. Spolu s tajnými vyšetrovateľmi zabrali jedno poschodie prevádzkovej budovy. Čím sa tam zaoberali, vedeli asi len oni sami. Ochrana vonkajšieho oplotenia sa začala podobať vtedajšej štátnej hranici. Ostnatý drôt a strážne veže boli vtedy veľmi populárne.
Občas si krátili dlhú chvíľu cestnými kontrolami ako dopravní policajti. Obyčajne v piatok hneď poobede obsadili obidve príjazdové cesty do elektrárne a kontrolovali, či pracovníci v autách majú „štiknuté“ kontrolné lístky. Aj mňa tak niekoľkokrát zastavili, ale veľa radosti som im neurobil. Mal som vždy všetko v poriadku.
Na oddelení obrany podniku sa tiež zaoberali utajenou činnosťou. Bola to vlastne taká expozitúra ŠtB, vojenskej správy a polície. Mal som s nimi do činenia, keď som si v roku 1987 podal žiadosť o vycestovanie do USA.
Podať si žiadosť o vycestovanie do kapitalistickej cudziny alebo do Juhoslávie bola pre pracovníka, ktorý nebol minimálne spolupracovníkom ŠtB skutočná trúfalosť. Vedúci referátu, ktorý moju žiadosť preberal ma najprv odbil so slovami, čo je to za provokáciu a ako by to vyzeralo, keby chcel každý navštevovať emigrantov. Nakoniec moju žiadosť prevzal a zaevidoval, ale to bolo všetko. Držal ju v zásuvke pracovného stola asi tri mesiace. Sťažoval som sa teda u riaditeľa podniku. Na moje šťastie riaditeľom bol vtedy Viliam, môj bývalý zmenový inžinier, s ktorým som si dokonca tykal. Zachoval sa poctivo a o niekoľko dní bola moje cesta schválená.
Let z Prahy do New Yorku sovietskym civilným bombardérom Iljušin 62 bol sám osebe dobrodružstvom. Aj keď som už vtedy vedel, že niekto z palubného personálu je vždy príslušníkom tajnej polície, arogantný a drzý prístup českého stewarda ma nenechal na pochybách, kto to asi je.
Vrátil som sa presne na deň a všetci sa divili, že som tam neostal. Ale nebolo to bez odozvy. O pár dní som dostal predvolanie na Okresnú vojenskú správu. Nič netušiac som tam zašiel. Na moje prekvapenie ma tam čakali nejakí spravodajskí agenti v civile a vypytovali sa. Vedeli, že moji príbuzní, u ktorých som bol na návšteve boli príslušníci amerického vojenského letectva, a tak mi kládli otázky ohľadne základne, na ktorej slúžili. Bola to obrovská výcviková základňa Carswell AFB neďaleko Dallasu, z ktorej denne lietali bombardéry B-52.
Zaujímali ich najmä plány letiska a žiadali ma, aby som im popísal a nakreslil pristávacie dráhy. Zmiatol som ich keď som im povedal, že im prinesiem mestskú mapu Dallasu, kde je celé letisko vykreslené do detailu. Ale inak boli milí a dobre sme sa porozprávali. Viac ma už nekontaktovali a ani tú mapu neurgovali.
Až potom som si uvedomil, čo ich asi šokovalo. V Amerike sú mapy vojenských základní verejne prístupné a nikto s tým nemá problémy. U nás neboli vojenské letiská na žiadnej mape a v Sovietskom zväze sa snažili zakryť aj to, že vôbec existuje nejaká Kamčatka.
EKONOMIKA A PRÍNOSY
O nejakých priamych prínosoch A- jednotky pre slovenskú energetiku sa nedá diskutovať ani s tou najväčšou dávkou optimizmu. Naopak, dá sa jednoznačne skonštatovať, že energetický prínos bol záporný. Vyprodukovaná energia bola neporovnateľne menšia ako energia spotrebovaná na výstavbu a prevádzku.
Čísla ekonomických parametrov úplne nevystihujú všetky ekonomické aspekty, ale uvádzam ich len pre porovnanie, ako si komunisti predstavovali ekonomiku a ako ich nasledovníci v tých predstavách žijú i naďalej.
Celkový časový fond (1972-1977) prevádzky A-1 bol asi 36 000 hodín, skutočná doba prevádzky 19 260 hodín. Pomer medzi skutočnou dobou a časovým fondom je 0,53. Toto číslo vzhľadom na proklamovaný charakter elektrárne ako výskumne -výrobnej jednotky nie je najhoršie. Horší je pomer medzi netto dodávkou elektrickej energie 916 000 MWh a brutto produkciou 1 464 000 MWh v hodnote 0,63. Znamená to, že viac ako jednu tretinu produkcie elektráreň sama spotrebovala. Bolo to dané najmä spotrebou turbokompresorov, ktoré mali sumárny príkon až 30 MW, pričom maximálny projektovaný výkon generátorov bol necelých 150 MW, praktický výkon bol podstatne nižší.
Tiež sa to dá čiastočne ospravedlniť výskumne výrobným charakterom elektrárne. Pre projekt komerčnej elektrárne A-2 s jednotkovým výkonom 300 MW sa pre pohon turbokompresorov počítalo s parnými turbínami poháňanými parou z vlastnej produkcie. Toto riešenie však malo svoje obmedzenia. V prípade, že reaktor by paru neprodukoval, na dochladzovanie museli byť turbokompresory vybavené aj elektromotormi, ktoré by v dobe prestoja spotrebovávali elektrickú energiu. Ale vlastná spotreba by bola „len“ okolo 15 %, čo bolo s prižmúrenými očami už akceptovateľné.
Investičné a prevádzkové náklady na elektráreň boli asi 3 miliardy Kčs, na dnešné pomery odhadom asi pol miliardy €. A odhadované náklady na (čiastočné) vyradenie elektrárne sa dnes odhadujú na cca jednu miliardu €. Náklady na produkciu jednej kWh sa vyšplhajú na astronomickú sumu 1,64 €/kWh!!! (Dnes spotrebiteľ v domácnosti platí asi 0,15 €/ kWh).
Alebo ináč. Za tieto peniaze sa dali vychovať špičkoví odborníci s dobrými školami aj s potrebnou praxou na elektrárňach ak už nie priamo na západe v Oxforde či MTI v USA, tak trebárs aj v tom Sovietskom zväze.
VYRAĎOVANIE A-1
Termín „vyraďovanie“ po ukončení prevádzky sa v tých časoch nepoužíval. Hovorilo sa o „uvedení do kľudu“ alebo „likvidácii“ jadrovej elektrárne. Pojem „likvidácia“ sa však paradoxne dá použiť už aj na tragický havarijný koniec projektu.
Podľa dnešnej terminológie sa pod pojmom vyraďovanie rozumejú činnosti po skončení prevádzky, ktorých cieľom je uvoľnenie jadrového zariadenia na iné využitie, alebo jeho likvidácia. To „uvoľnenie na iné využitie“ je v tej definícii len pre zľahčenie. Nič takého sa neuvoľňuje.
Zhodou okolností je z gramatického hľadiska pojem „vyraďovanie“ veľmi výstižný. „Vyraďovanie“ ako slovesné podstatné meno nedokonavého vidu pomenúva dej, ktorý je nedokončený, dej ktorý prebieha, stále trvá. Teda priamo naznačuje, že tento proces bude zdĺhavý a v horizonte mnohých generácií prakticky nekončiaci.
Pojem trvalé uloženie v sebe zahŕňa dôležitú podmienku minimalizácie prenosu starostlivosti a zodpovednosti za uložený materiál pre budúce pokolenia. To je dôležité z toho dôvodu, že povrchové úložiská sú ľahko dostupné a aj samotná lokalita úložiska by nakoniec mala byť uvoľnená k neobmedzenému využitiu (haha)!
Ako vidíte, celý proces sa odsúva do vzdialenej budúcnosti. Nakoniec však bude treba odstaviť aj celé vyraďovacie stredisko. A tak tu máme aj ďalší nekonečný príbeh.
Aj ďalší variant tzv. „vyradenia“, teda už spomínaná likvidácia je v rovine hypotéz a nepodložených prísľubov, ktoré jednoznačne všetky problémy smerujú do ďalekej budúcnosti. Aj keď sa podarí demontovať nezamorené zariadenia a budovy, hlavným problémom zostanú časti technologických zariadení, ktorých konštrukčné zariadenia sú samy silnými rádioaktívnymi žiaričmi, alebo obsahujú odpady, ktoré sa nedajú klasifikovať ako nízko a stredne aktívne odpady. Na A- jednotke sú to prakticky všetky zariadenia primárneho okruhu, hlavne reaktora a okruhov D2O, ďalej čistiacej stanice aktívnych vôd, kaly z dlhodobého skladu či krátkodobých skladov atď. O tieto zariadenia a odpady sa bude treba intenzívne starať ešte stovky rokov.
Snahy o vybudovanie hlbinného úložiska pre vysoko aktívne odpady sú tiež len nepodloženými hypotézami. Ak by sa aj takéto úložisko nakoniec u nás našlo, jeho parametre budú musieť byť oproti optimálnym značne redukované. A tak nejako to bude aj s vyraďovaním s blokmi elektrárni V1 a časom aj V2.
Príbeh atómky A-1 sa teda končí len zdanlivo. V súvislosti s presunutím pozornosti na výstavbu elektrárni Voronežského typu netreba zabudnúť, že aj keď V1 bola elektráreň iného podstatne jednoduchšieho typu, systém manažovania, kultúra prevádzky a vôbec celé pôsobenie ľudského faktora bolo naplno zdedené z minulosti. K lepšiemu sa pomery menili len postupne. Po roku 1989 sa na vedúcich postoch nominanti komunistickej strany nahradili nominantmi iných strán, často s ešte zhubnejšími maniermi.
A potom prišiel Černobyľ a Fukušima a pohľady na jadrovú energetiku sa dostali do nových dimenzií !
Zatiaľ všetkým prajem veselé Vianoce a šťastný Nový rok,
po ktorom príde nová séria „Atómový hrad“ A1- V1 a iné“.
