Pôvodné predstavy o výstavbe 12 blokov boli zredukované na dva. Ich stavba v provincii Cienfuegos v centrálnej časti Kuby na južnom pobreží medzi obcami Juraguá a Jagua začala v rokoch 1982 a 1985. Spustenie prvého bloku sa plánovalo na rok 1993 ale termín sa rýchlo posunul na rok 1996, a to bola rozostavaná len hrubá stavba,
Kubánsky model reaktora V318 bol vyvinutý z typu V213 (Ako Bbhunice V-2) , ale mal ochranný železobetónový kontajment) . Kontajment pre reaktory VVER má oproti oceľovým kontajmentom Westinghouse asi 1,5 krát väčší priemer, čo je dané pôdorysom šiestich horizontálnych parogenerátorov v porovnaní so štyrmi vertikálnymi parogenerátormi americkej koncepcie.
Takéto betónové kontajmenty majú nižšiu pevnosť z hľadiska vnútorného pretlaku, musia byť vystužené predopnutými oceľovými lanami, ako je navrhované na poslednom type reaktora VVER 1000. Výhodou je možno len tlak od masívneho železobetónového vrchlíka na zvislé steny, čo ich trochu spevňuje.
Hlavným problémom bola kontrola kvality stavebných prác, ktoré ani v ZSSR neboli nič moc a na Kube to bolo ešte horšie.
Rozpad Sovietskeho zväzu ukončil ilúzie o mohutnej jadrovej energetike Kuby. Začalo sa uvažovať ekonomicky. Stavebná časť v dobe zastavenia výstavby v roku 1992 už stála cez 1 mld. USD. Dokončenie za účasti západoeurópskych firiem by si vyžiadalo ďalších 5-7 mld.
Kuba na to nemala a západné firmy za „vatikánske!" devízy typu „pánboh zaplať“ nefungovali.
Kubánski emigranti v USA, ktorí predtým na projekte pracovali dali správu o problémoch a nízkej kvalite prác všetkého druhu, najmä zvarov na štruktúrach kontajmentov. Obsluhy pripravované na prevádzku boli pol roka školené na primitívnom trenážéri ktorý sa na skutočný reaktor ani nepodobal.
V roku 1995 začali z ruskej strany pokusy projekt znovu oživiť, ale po rôznych peripetiach to nakoniec Fidel Fastro vzdal. Nepresvedčil ho ani Putinovo gesto, že Kube odpustí okolo 40 mld. dovtedajších dlhov a prisľúbil 6 mld. USD na dofinancovanie projektu, pravdaže už za tvrdé valuty. Kuba na to nemala. Cukru je na svete prebytok, cigary a pijavice na liečbu cukrovky by to sami neutiahli...
Jediným komponentom elektrárne Juragua, ktorý sa dočkal prevádzky bola jedna 220 MW turbína, ktorá bola použitá v inej uhoľnej elektrárni.
Areál „Ciudad Nuclear“ v Juague, kde mali žiť pracovníci elektrárne je polo dokončený a poloprázdny. Niečo na spôsob Pripjate pri Černobyle, našťastie neradioaktívny.
V USA sa k projektu stavali zásadne negatívne. Mať takýto jadový areál 250 km južne od Floridy považovali za ohrozenie ich národnej bezpečnosti.
Ja som sa k tejto elektrárni trochu priblížil v roku 1996, keď som pracoval v Bolívii pre firmu Ansaldo Energia. Bežali tam nejaké informácie o oživení výstavby a možnej účasti Ansalda a hľadali sa konkrétne informácie. Vedúci projektu na ktorom sme v Bolívii pracovali si ma pozval do Cochabamby a celý večer sme v bare hotela Diplomat diskutovali o jadrovej energetike. Závery boli nejasné a záujem rýchlo vyšumel.
Záujemcovia o detaily ich nájdu na:
https://en.wikipedia.org/wiki/Juragua_Nuclear_Power_Plant
Je tam aj architektonický model, vystavený na susednej pevnosti Castillo de Jagua.
