HLAVA PROTI HLAVE
V predošlých blogoch som sa venoval tomu, ako podľa mojej mienky súvisí myseľ so zdravotným stavom, teda hlavne ako pôsobí pri liečení menších či vážnejších zdravotných problémov. Čo však v prípade, že by myseľ mala liečiť samú seba?
HOKEJ v HLAVE
V spoločnosti dobrých priateľov sme sa rozprávali o všeličom a ako sa na seniorov patrí nevynechali sme ani zdravotníctvo a tému „naše obľúbené diagnózy“.. Keď prišla rada na mňa zmienil som sa o mojich pocitoch tesne po príhode. Stávalo sa mi prakticky každú noc že sa mi „zacyklil mozog“ (to je môj laický výraz). Uprostred noci v polo sne pred prebudením sa mi začala v hlave točiť nejaká myšlienka, ktorej sa nedalo zbaviť. Napríklad že mám do počítača zadať nejaký nezmyselný príkaz a keď som ho zadal, tak sa tá požiadavka zopakovala a stále dookola. Zobudil som sa a uvedomil si, že počítač je vypnutý, ale hlava zostala i naďalej zablokovaná, nebol som schopný prejsť na nejakú inú tému. Nejako mi ta myseľ bežala po dvoch líniách. Vstal som teda, zapol televízor a so slúchadlami na ušiach som pozeral čokoľvek na čo som natrafil. A ono to po chvíli prešlo, ale zase som nevedel, kedy a ako.
DUCHOVIA v OBÝVAČKE
Keď som prešiel na druhú tému, a to halucinácie v podobe postáv, ktoré mi defilovali pred očami tak že ich bola často plná obývačka sa jedna z prítomných zarazila a vykríkla „tak je to pravda!“ Vyšlo najavo, že aj jej mama mala mozgovú príhodu, omnoho vážnejšiu ako ja a občas sa dcéry opýtala „vidíš ich aj ty? Je ich tu plno!“. Možno to boli takí duchovia akých som videl aj ja.
Prichádzali vždy zľava akoby spoza chrbta, mlčky defilovali popred mňa, pozerali sa akoby niekoho hľadali, občas sa ku mne niekorí naklonili, pozreli mi do očí a ukázali na mňa prstom. A išli ďalej. Boli oblečení v bežných odevoch, nič nóbl, Tak trochu rozostrení, ale nepriehľadní. Chcel som sa im aj prihovoriť, ale nereagovali. Zmizli len keď som sa pozrel doľava. Dnes už nechodia, ale stále mám pocit že tam niekde za chrbtom čakajú a sú pripravení vstúpiť, lebo mi občas zamávajú okolo hlavy.
Sú to duchovia? Kto ich posiela? Kto ten pochod režíruje? Čo hľadajú? Čo mi, alebo lepšie povedané nám chcú oznámiť? Je to paralelný svet, ktorý sa na chvíľu prelína s tým súčasným? A koľko ich je?Lepšie o tom nešpekulovať. Ako hovorím, mňa to len trochu lízlo. Ale čo tí ktorí dopadli podstatne horšie a ten ich mozog už nestačí bojovať ? Hlavné je to nevzdať. Ale čo keď mozog už kapituloval a prestal dávať správy.
Nuž, mňa sa to dotklo len z kraja, dnes žijem skoro ako predtým. Kto to nezažil asi neuverí. A nikomu to neprajem. Mozog či lepšie povedané myseľ sa dá trochu natrénovať, ale asi sa nikdy nepripravíme na všetko. A asi to ani nejde. Preto sa musíme tešiť z každej chvíle ako ten, čo padal voľným pádom z mrakodrapu a pri každom poschodí si hovoril „ešte to nie je najhoršie“!
Som ďaleko od toho aby som dával univerzálne rady. Takto to funguje u mňa, u niekoho možno ináč. Stále však funguje zásada nevzdať to a nepodľahnúť. Keď mi po tej poslednej príhode pripomínajú, že by som nemal piť(pričom pijem minimálne), poviem si „ale veď to by znamenalo že ma tá nemoc ovláda a diriguje ma!“.
Takže všetkým veľa zdravia a sily k boji s nemocami!
