Kapitulácia Nemecka
Kapituláciu v Remeši podpísal maršal Jodl, pôvodne chcel kapitulovať len pred západnými spojencami, ale nakoniec kapituloval bezpodmienečne.
To sa však nepáčilo Stalinovi. Uznaním tejto kapitulácie v réžii západných spojencov by prišiel o triumf víťaza, ktorý mal na porážke Nemecka najväčší vojenský podiel. To bol oprávnený pocit. Druhá kapitulácia bola v Berlíne, za Nemcov ju podpísal maršal Keitel, za sovietsku generál Žukov. Bojový veliteľ žukov mal väčšiu váhu ako štábny generál Susloparov, ktorý bol v Remeši len akosi „po ruke“.
Obidve kapitulácie mali vstúpiť do platnosti 8. Mája, takže z časového hľadiska vlastne o nič nešlo.
Takéto „dvojité“ alebo „opakované „príbehy“ neboli ojedinelé, aj keď v podstatne menšom merítku. Už týždeň pred kapituláciou Je tu prípad vyvesenia víťaznej vlajky nad Reichstagom. Za takýto čin bola údajne prisľúbená odmena vysokého vojenského vyznamenania Rád Hrdina sovietskeho zväzu a tak bolo tých pokusov viac.
Vlajka nad Reichstagom
Pri prvom pokuse v noci 30.apríla 1945 červenú sovietsku zástavu vyniesol a do koruny sochy Germánia umiestnil seržant Michail Minin. Bolo to v noci o trištvrte na jedenásť a , budova ešte nebola úplne vyčistená. A hlavne žiadny fotograf nebol po ruke, aj keď by asi v tme toho moc nenafotil.
Ďalším je červenoarmejec Rachimžan Koškarbajev, ktorý to podľa jednej z verzií to dokázal tiež 30. apríla už popoludní. Kazašská vláda mu za to v roku 1999 posmrtne udelila titul národného hrdinu.
Vzhľadom na zmätky, aké v Berlíne v tom čase vládli však toho kto bol naozaj prvý asi nikto nikdy nevypátra. Najväčšiu slávu za tento čin napokon zožali iní. Symbolické gesto sovietskeho víťazstva nad nacistickým Nemeckom bolo o dva dni neskôr vyfotografované vojnovým fotografom Jevgenijom Chaldejom a neskôr aj nafilmované vojnovým kameramanom Romanom Karmenom, ktorý zinscenoval aj útok po schodoch pred budovou. Aktéri však už boli úplne iní. Triumfálnu scénu vztyčovania vlajky zahrali seržanti Michail Jegorov a Meliton Kantarija, ktorí vďaka tomu boli dlho považovaní za skutočných aktérov vztýčenia prvej sovietskej vlajky nad Ríšskym snemom.
Chaldej sa na akciu pripravil, zúčastnil sa aj na výrobe zástavy zošitej z dvoch červených obrusov. A hlavne hneď po akcii uháňal v lietadle od Žukova do Moskvy a fotku uverejnil neskoršie v Moskovskom časopise Ogoňok. Na let až do Moskvy ale nemal oprávnenie, žukov mu to veľkoryso prepáčil tým, že ho nedal zastreliť.
Neviem aké bolo pôvodné zadanie od Stalina a tak sa ani tej inscenácii nedá toho moc vyčítať. Jednoducho sa táto fotografia stala symbolom a to jej treba nechať. Údajne bola retušovaná, lebo vojak ktorý istil vlajkonosičov mal na rukách viacero hodiniek. Vzhľadom k veľkosti záberu na fotografii sa mi ale nezdá, že by to mohlo byť viditeľné.
Iwojima
Podobná situácia sa už predtým vyskytla na Tichomorskom bojisku pri dobývaní ostrova Iwojima. Vo februári 12945 skupina vojakov vztýčila americkú vlajku na vrchu Suribači, dominante ostrova. Vojaci, medzi ktorými bol aj Slovák Michael Strank vztýčili americkú vlajku na vodovodnej rúre, ktorú našli na bojisku. Jej vztyčovanie vyfotografoval poručík Lowery a pobral sa dolu z kopca.. Vlajku však o pár hodín neskoršie vymenili na príkaz z velenia za druhú, väčšiu. Lovery pri zostupe stretol skupinu s ďalším fotografom Joe Rosenthalom, ktorý išiel na kopec ako na dobré miesto pre fotografovanie. Prišiel tam práve v okamžiku druhého vztyčovania a intuitívne urobil snímku, ktorá sa neskoršie stala ikonickým symbolom. Podozrievali ho že ju naaranžoval, ale to sa týkalo len ďalších fotiek, kde vojaci oslavovali dobytie hory. Členovia skupiny boli v obidvoch prípadoch rovnakí.
Hirošima a Nagasaki
Keď sa to zoberie do dôsledkov aj obidve atómové bomby, ktoré donútili Japonsko ku kapitulácii 15.8.1945 patria do podobnej kategórie. Pred zhodením bomby na Hirošimu americká vláda varovala Japoncov, že ich čaká „nevyhnuteľné a úplné zničenie ich ozbrojených síl a totálne zničenie ich vlasti. Mali šancu to vzdať to pred prvou či druhou bombou, nevyužili ju.
