Môj rodný dom, osemdesiat ročná drevenica leží osamote v šírom poli. Kedysi tam bol prístup len po poľnej ceste, dnes je okolo asfaltka vybudovaná z eurofondov a asi päťdesiat metrov nad ním frčí diaľnica D1. Vyrástlo tam sedem detí s rodičmi, babkou aj jedným strýkom. Bez elektriky, vodovodu, s jednou kravičkou a koníkom, hydinou a jedným dvomi prasatami sme tam chudobne, ale pomerne šťastne prežívali.
Základom nášho detstva boli knihy. V miestnej knižnici asi nebola jediná kniha, ktorú by sme nečítali. Ale hlavným zdrojom kníh boli miestne zberné suroviny. Tam vozili plné nákladniaky kníh, ktoré komunisti vyraďovali ako ideovo nevyhovujúce, včítane niektorých vydaní vybraných spisov Lenina. Tak som sa napríklad dostal k celej tvorbe Maxima Gorkého či Michaila Šolochova alebo Izáka Babeľa. Bolo čo čítať, aj keď pri petrolejke alebo sviečke to nebolo len tak.
Začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia, keď už bol dom pár rokov opustený a začal chátrať sme ho začali zachraňovať a dosť dobre sa to podarilo.
Osamelý dom má svoje špecifiká, a to nevítané návštevy. Prvá vážnejšia nás navštívila už v čase rekonštrukcie, keď nám ukradli stavebné drevo po týždni odkedy sme ho kúpili, ešte sme ho ani nezačali používať.
Jednu významnú návštevu sme s bratom prichytili osobne. Dvaja väzni na úteku tam našli v zime úkryt. Prišli sme tam autom po zasneženej ceste. Keď sme začali otvárať hlavný vchod z verandy, začuli sme vnútri pohyb a zvuky otvárania okna. Obehli sme dom a videli jedného ako beží po poli, druhý mal ale smolu a pri skoku do hromady dreva si poranil nohu. Skočili sme naňho a spacifikovali. Naložili sme ho do auta, bývalej sanitky a zaviezli na VB. Tí rýchlo nastúpili a pri Váhu chytili aj komplica. Na chalupe, ako náš rodný dom voláme boli asi dva týždne. Živili sa cestovinami a kompótmi, ktoré tam našli. Aby sa neprezradili, tak nekúrili v peci, ale varili pomocou letlampy ktorú našli v predsieni. Boli pripravení na útek, mali zabalené deky aj nejaké šatstvo v balíku, ale nestačili ho v tom zmätku zobrať.
Ďalší návštevník bol môj bývalý spolužiak zo základnej školy, ktorý tam tiež našiel úkryt na úteku pred spravodlivosťou. Bol hľadaný pre zanedbanie povinnej výživy. Žil tam tiež asi dva týždne a zásoboval ho ten syn, na ktorého neplatil výživné! Už pri vstupe som videl vylomené zámky na dverách, opatrne som otvoril a on si spal na gauči. Zatriasol som s ním a on zareagoval otázkou „Čo tu chceš!“ Nuž, nedohodli sme sa na podnájme. Odišiel a údajne do večera ho mali.
Jedna návšteva začala vylamovať drevené obloženie na manzarde. Neviem, čo pod ním hľadali, možno nejaký poklad !
Postupom času z usadlosti zmizlo všetko železo včítane plota, kde odrezali aj zabetónované stĺpiky. Najviac mi je ale ľúto brán na obrábanie pôdy či sečkovej mašiny. Odrezali aj strieborné jedličky a vrcholom bolo, keď pred dvomi rokmi vykradli zo stodoly asi tri kubíky dreva na kúrenie. Vite si predstaviť môj pocit keď som otvoril stodolu a tam ani trieska? Na dvore zostali stopy po multikáre, ktorá bola pristavená priamo pri stodole. Zmeral som si tie stopy na jednej multikáre v dedine. Stála pri obchode a možno to bola tá istá multikára na ktorej sa to drevo viezlo.
A pod nadjazdom diaľnice je nelegálne smetisko. To som rád, že ta diaľnica tam je, lebo predtým smeti vyvážali hneď vedľa nášho plota...
A prečo spomínam imigrantov? Nuž na vysvetlenie. V širokom okolí nebýva ani jeden róm, imigranta tam nikto nikdy nevidel a jediný černoch ktorého poznám býva v Žiline. Zato na okolí je prevaha voličov SNS a Kotlebabu, všetci samozrejme národovci a kresťania. Hovorí sa že nie všetci sú zlodeji a netreba ich hádzať do jedného vreca a pod. Ja s tým súhlasím. Toto je ale o tých, ktorí zlodeji sú.
