Lokalita Al Marfa (Mirfa) je asi 120 km západne od mesta Abu Dabi na brehu Gulfu. Elektráreň mala slúžiť ako centrum pre nové osídlenie, pre ktoré mala byť pripravovaná aj pitná voda. Už sa tu budovala aj obytná štvrť pre budúcich kolonistov. Pre našinca je príchod do takéhoto miesta ako príchod na inú planétu. More je plytké, v čase odlivu ho nie je ani vidieť, všade dookola kamenno piesočná púšť s trsami trávy, zo živočíchov len jašterice a tarantule, občas ťavy s jedným pastierom či bez neho. Malý kemp zložený z malých obytných domčekov pre šéfstvo a z kontajnerov pre nás na brehu mora, v ňom bazén aj tenisové kurty, jedáleň s pomerne slušným servisom či spoločenskou klubovňou. Elektrina z diesel agregátu, ktorý pomerne často vypadával. Za polhodinu po vypadnutí elektriky bolo v kontajneroch na nevydržanie horúco a všetci sme sa začali schádzať pri bazéne.
Po príchode na stavbu neboli žiadne ceremónie. Po ubytovaní v kempe odchod na stavbu vzdialenú asi 5 km a prijatie u vedúceho, krátky pohovor, uvedenie nad kopu dokumentácie, to bolo pre začiatok všetko.
Druhý deň ráno som sa dozvedel aj pracovnú náplň. Bol som zaradený do skupiny pre spúšťanie zariadení na pozíciu „zmenový inžinier pre spúšťanie“ („shift in charge“). Takýto zmenový inžinier bol dievča pre všetko. Mal na starosti organizáciu prác, slúžil ako taký nejaký element ktorý to mal všetko držať pokope a koordinovať požiadavky všetkých možných zúčastnených čo tam mali niečo na prácu, zabezpečovať prípravu zariadení na individuálne skúšky, zodpovedal za materiál k prevádzke, preberal palivo od dodávateľov, robil evidenciu prác apod. Hlavné bolo mať o všetkom dianí aký taký prehľad. Tak sa na velíne aj v areáli často ozývalo „šift in čáárdž !!!“, čo znamenalo že niekde niekomu niečo chýba alebo sa pri jednom zariadení stretli dvaja a každý ho chcel pre seba. Lokálny velín pre každú turbínu zvlášť bol zložený z dvoch unimo buniek a býval tak preplnený že som sa tam niekedy nemohol dostať ani ja, aj keď som tam bol akože šéf a mal som tam aj svoj pracovný pult s papiermi.
Ale veľmi rýchlo som si zvykol. Robili sme dvanástky, od siedmej do siedmej, čo sa časom zvrhlo na systém dokiaľ neurobíš čo si mal ani nechoď domov. Kupodivu to bolo najlepšie riešenie, lebo v kempe bola nuda, v dedine čo bola jednoduchá rybárska osada toho tiež veľa nebolo a tak sme sa radšej zdržiavali na stavbe, zavŕtaní vo výkresoch a manuáloch. V kempe po večeri sme si okolo deviatej obyčajne zahrali nohejbal, vtedy už teplota klesla na 30 stupňov.
Hlavnou silou ktorá nás držala v obraze boli mechanici, ktorí tu boli už od začiatku výstavby. Môj mechanik sa volal Stephen John, dodnes neviem ktoré bolo krstné meno a ktoré priezvisko, ale to nebolo dôležité. Bol to Ind a kresťan z kresťanskej komunity založenej apoštolom svätým Tomášom niekde na juhozápade Indie. Predtým pracoval v Saudskej Arábii, kam sa dostal na pútnické vízum do Mekky. Paradox, ktorý ale ako kresťan to musel absolvovať. Odtiaľ ho po čase vyhostili a našiel si nový kontrakt tu. Volali sme ho jednoducho „Pišta“.
Ďalšími mechanikmi však boli, podržte sa, Slováci. Boli tu ale noví, sem prišli len pár dní predo mnou za okolnosti, ktoré budú pre tento príbeh kľúčové.
U investora pracoval totiž ešte jeden Slovák, volajme ho Miro. Do Emirátov sa dostal so Škodaexportom, ktorý do elektrárne Um Al Nar v Abu Dhabi dodával kotle z Tlmač. Tu za podozrivých okolností prestúpil k investorovi, čo bolo v tomto prípade Ministerstvo pre energetiku a vodné zdroje Emirátov (WED-wWater and Elektricity Department). Pre elektráreň s parnými turbínami v hlavnom meste angažoval niekoľkých Slovákov ako obsluhu pod prísľubom dobrých miest v prevádzke. Realita bola však trochu iná, namiesto pozície zmenový inžinier či vedúci bloku niektorí skončili ako mechanici prevádzky, čo pre inžinierov z jadrovej elektrárne nebolo nič moc. A nebolo to zadarmo, aj za ten úbohý angažmán mu museli zaplatiť. Nebol tam obľúbený a to sa odzrkadlilo na sporoch po ktorých to niektorí vzdali a vrátili sa domov.
Pre nábor na túto elektráreň v Západnej púšti zorganizoval v Tlmačoch konkurz, uchádzači sa hlásili na inzerát v Novom čase. Aj tu boli optimistické sľuby o dlhodobom kontrakte či možnosti práce v kolektíve, tvoreného aj vedeného Slovákmi, takže sa ani nepožadovala znalosť angličtiny. A hlavne uchádzači sa mu tam zaviazali že mu zaplatia celú prvú výplatu z novej pozície.
Na elektrárni sa tento Miro objavil až po mojom príchode. V jedálni panoval aký taký protokol, teda oddelene sa tam stravovali jednak investori a ich suita, jednak dodávatelia ako sme boli my a na vyhradených nedotknuteľných postoch sedávalo šéfstvo. Miro sa ale hneď prikmotril k nám a robil svoju veľmi intenzívnu politiku na to, aby mal všetko pod kontrolou. Časom sme sa dopátrali, že ho sem z hlavého mesta preložili pre zlé vzťahy na tamojšej elektrárni a zlé jazyky dokonca tvrdili, že to bolo za to kasírovanie personálu. Teda nie primárne, sekundárny dôvod bol že sa o benefity nedelil s tamojšou klikou.
Snažil sa prezentovať ako veľmi významná persona, bez ktorej by sa energetika v Emirátoch nezaobišla. A že sa tam bez neho nespustí ani jedna plynová turbína, aby som uviedol jeden príklad chválenkárstva. Veľmi rýchlo sme však zistili že na túto stavbu sa chodilo skôr za trest ako za odmenu a aj sami Taliani sa snažili čo najskôr urobiť si svoje a vypadnúť.
Jeho druhý operačný postup bol držať nás v napätí a hlavne nedovoliť, aby sme sa proti nemu nejako nezjednotili. To sa mu tiež moc nedarilo, aj keď mal medzi nami svojho človeka. O ňom sme ale dobre vedeli a dotyčný sa to ani nesnažil nejako tajiť. Nuž sme volili neutrálne témy. Časom sme sa rozdelili na väčšinu proti Mirovi a tých pár zvyšných sme sa snažili izolovať. V práci sme držali spolu, lebo tam sa ináč nedalo.
Po prvej výplate Miro prišiel po svoj podiel aj za mnou. Upozornil som ho, že sme sa na ničom nedohodli a že nemám dôvod vyhadzovať peniaze za nič, tak začal zmotávať že bez neho by ma nevzali a že aj teraz nám u Talianov robí protektora. A keď definitívne nepochodil odišiel s poznámkou, že veď sa uvidí kto z koho.
Ďalším signálom o tom kde sa v hierarchii nachádza bol príchod jeho šéfa. Bol to Arab, veľmi neprístupný človek, ktorý ale s nami nemal nič spoločné a ani sa o nás nestaral. Mira, ktorý bol ubytovaný v takom malom dvojizbovom bungalove z neho bez mihnutia oka, v jeho neprítomnosti vyhodil tak, že mu veci doslova povyhadzoval na kopu pred dvere do piesku. Na potvoru sme to všetci videli a bolo nám definitívne jasno, že Miro svoju dôležitosť fabuluje. A potom som osobne zažil aj udalosť, kedy dotyčný arabský šéf Mira aj jeho operátorov od investora zjazdil ako prašivých psov.
Do ďalšieho konfliktu som sa dostal náhodou. Zástupca šéfa stavby sa ma raz po večeri začal vypytovať na jadrovú energetiku u nás. A spomenul, že je zaujímavé, že ja jediný z celej slovenskej tlupy nemám prax v oblasti plynových turbín u nás, kým všetci ostatní áno. Opýtal som sa odkiaľ to má žeby ostatní mali prax v turbínach, keď u nás ani jedna taká nebeží ! Informácia ho prekvapila. Všetci to vraj uviedli v životopisoch. Veľmi rýchlo mi to dokleplo, že klamali a že ja som ich nevedomky odkryl. Teda oni priamo neklamali, to Miro predložil falošné osvedčenia s hlavičkou Slovenských elektrární! Ani samotní kolegovia asi netušili, akí sú oni odborníci. Ja som svoje CV písal sám a uviedol som tam len pravdu. Pôvodne som si myslel že tie životopisy nikto nečítal a tu máš, na! Čítal a to že som tam neklamal mi bolo nakoniec k dobru
Vedel som kto bol akej profesie, rozprávali sme sa o tom otvorene. Jeden opravoval kopírky, dvaja zámočníci, zvárač, ďalší operátor z Atómky. A Boris bol elektrikár, ktorý slúžil na zámorských lodiach. Boris sa dlhší čas nechcel vyjadriť kde predtým pracoval, na otázky reagoval podráždene a my sme to nechápali, lebo nebolo čo tajiť. Na to čo sme sa školili boli naše kvalifikácie ako tak dostatočné. Z Borisa teda nakoniec vyliezlo o čo ide. Miro mu vraj zakázal o tom hovoriť a on sa bál aby sa mu to nepokazilo.
Mirove konšpirácie nám už liezli na nervy. Raz pri obede som sa s Borisom nejako len tak zo žartu pochytili, čo Miro nepochopil, ale chcel využiť situáciu a priamo nás vyzval, aby sme si dali po hube! A urobil okázalý krik na celú jedáleň! O nič ale nešlo a tak sme to nechali tak a až neskoršie sme uvedomili, že to bol pokus z oblasti „rozdeľ a panuj“.
Prípad s falošnými CV sa rozrastal. Mira sa asi na Ansalde opýtali ako je to s tými posudkami a možno ma tým aj dekonšpirovali, a tak som sa zase ja dozvedel od našich že je problém, že ja som ich natrel.
Tak sa stalo, že môj vedúci dostal dopis od Mira, že akože robím v komunite rozbroje a konflikty a že by ma mali poriešiť, rozumej vyhodiť. Vzhľadom k tomu že som už mal slušné renomé ma ale nevyhodili, naopak zástupca šéfa, s ktorým som sa už pomerne spriatelil si zavolal vedúceho spúšťania aj mňa a vysvetlili sme si o čo ide. A dostal som aj takú tichú informáciu že aj v Ansalde vedia o akú sviňu ide a že si treba dávať pozor. Neskoršie ma môj protektor zobral do hlavného stanu Ansalda v Jebel Ali v Dubaji, kde sa tiež stavala plynová elektráreň. Hľadali sme tam miesto pre mňa ďaleko od Mira, ale nič voľného nebolo. Večer v klubovni tamojšieho kempu kde sme prespali sme dlho do noci, prohibícia- neprohibícia popíjali a debatovali. Až potom mi prišlo na rozum aký je ten osud divoký. Čo spočiatku Miro skúšal a konšpiroval v môj neprospech ma dalo do kopy so sympatickým a rozumným Talianom a nakoniec to malo rozhodujúci význam pri konci tohto príbehu.
Prišlo horúce leto a práce pribúdalo. Jedna turbína bol už v prevádzke, druhá a tretia sa chystali. Behal som od jedného miestneho velína k druhému, zmätok nad zmätok, ale už som sa v tom vyznal. Prístup „problém, ktorý sa do dvadsaťštyri hodín sám od seba nevyrieši nestojí za to aby si si ho všimol“ fungoval takmer dokonale. Lebo problém stíhal problém a tak sa tie nepodstatné riešili tak povediac v druhej línii.
Zažili sme aj jeden menší neúspech. Nejakým nedopatrením sa rozsypala miestna sieť a vypadla aj naša prvá turbína. Pri „black oute“ bol postup štartovania nasledujúci. Najprv sme pomocou štartovacej šnúry ako pri motorovej píle spustili malý motorgenerátor cca 3 kW, ktorý poháňal kompresor. Ten natlakoval vzdušník. Zo vzdušníka sa naštartoval veľký dvanásťválcový diesel s výkonom 3 MW, ktorý následne rozbehol generátor turbíny v motorickom režime. Turbína vybehla na otáčky, „zapálila sa“, pár desiatok minút sa nahrievala a potom už za pár minút bežala na plný výkon.
Teda bola by bežala, ale nám sa ten veľký diesel nepodarilo rozbehnúť, Zabral, zadymil a vypadol. A tak dookola, lenže ten maličký generátor nestíhal tak rýchlo tlakovať vzdušník ako sme potrebovali. Bolo nadránom, našťastie vtedy ešte klimatizácie neboli tak moc potrebné. Pátrali sme po poruche, bola vo vstrekovacom čerpadle jednej rady válcov a bolo k tomu treba školených mechanikov.
Ráno sa sieť nejako dala do poriadku, ale nám sa ušla výstraha. Od tej doby sa veľký diesel každý týždeň štartoval len tak pre kontrolu a pomaly sa na to zabúdalo.
Leto bolo skutočne horúce, v parametroch vzduchu na saní turbíny sme namerali najvyššiu teplotu 51,7 st., štandardne pred obedom to bývalo 40-45 st. Z toho sme počítali účinnosť turbíny, takto v lete to nebýval bohviečo.
Miro sa v kempe nejako moc nezdržoval, mal už dosť svojej roboty so školením obsluhy pre turbíny. A začal sa testovať aj prvý kotol na odsoľovanie morskej vody. A hlavne získali sme už aj kontakty ako sa dostať k pivu či niečomu tvrdšiemu. Nemci od Siemensu, ktorí montovali turbíny si zaobstarali „liker permit“, teda povolenie k nákupu liehovín v špeciálnych obchodoch. Chodili tam každý týždeň a dodávkou a doviezli čo sme si objednali. Akurát tvrdý alkohol , síce kvalitný a značkový bol dosť drahý. Ale aj to sa vyriešilo. Stephen, môj indický mechanik mal kontakt na čierny trh a tak zohnal lacnú indickú whisky. Mali sme podozrenie či k nej netreba aj slepeckú palicu, ale prvú fľašu sme prežili bez úhony a potom to už bežalo samo.
V tom fofre som na Mira aj zabudol, ale on na mňa asi nie. Raz sa ku mne nejako prikmotril a akoby sme boli priatelia mi navrhol, že mi pomôže získať pracovné víza. Už som o tom premýšľal a veru som nemal nejaký veľký záujem. No a Miro si za to zapýtal sumu, z ktorej ma prehlo. Povedal som mu že si to premyslím a rozišli sme sa.
Pri prvej príležitosti som sa opýtal môjho priateľa Carla ako je to s tými vízami. Ubezpečil ma že mám vízum platné na rok a ďalší rok je formalita, len treba vycestovať z krajiny a obratom sa vrátiť. Na tento účel lieta linka do Kataru, tam sa len prejde do tranzitu a hneď spiatky. A že to zariaďuje Ansaldo a netreba sa starať.
Čas pokročil do jesene, cez obed už bývalo „len“ 25-30 st. Občas aj zapršalo. Už to bolo znesiteľné aj pre našincov. Lenže nebolo. Z ničoho nič ma v kempe pristavil Miro s otázkou, ako som sa rozhodol. Odpovedal som že nemám záujem. A vtedy sa prejavil naplno „No, ako chceš. Len si musíš uvedomiť, že ťa tu niekto môže udať, že urážaš moslimov a ich vieru. A za to sú tu tvrdé tresty. Možno aj trest smrti.!“ A otočil sa a odišiel.
Uvedomil som si to okamžite, že to bola od neho zastrašovacia vyhrážka.
Hneď som išiel na elektráreň, vyhľadal som Carla a povedal o čo ide. Vzal to smrteľne vážne. Mal som mať nočnú, nuž sme sa dohodli že o siedmej prídem za ním a on ma bude inštruovať ako ďalej.
Išiel som do kempu a do večera som sedel na brehu mor, hlavou mi vírili hrôzostrašné predstavy. Nebol som ani na večeri. Na elektrárni ma Carlo už čakal. Išli sme za samotným šéfom stavby, čo by sa obyčajnému smrteľníkovi ako ja bez známosti asi nepodarilo. On už bol informovaný o mne aj o probléme, ale chcel to počuť priamo. Potom sa zamyslel, zavolal asistenta, ten doniesol pekne veľké poháre s whisky. Pred prípitkom som si uvedomil že som na nočnej a nemal by som teda piť ale šéf ma uspokojil. „Netráp sa. Aj mňa to vykoľajilo. Lebo, vieš, pred tunajšími som aj ja obyčajný neveriaci pes ako ty. Tu človek môže zmiznúť a zem sa po ňom zľahne. Dnes už nepôjdeš do práce. Pôjdeš domov. Už sa vybavujú veci. Choď sa zbaliť. A nikomu ani muk!“
Odviezol som sa domov, zbalil a vrátil na elektráreň. Tam som už mal nachystanú letenku z Dubaja cez Kuvajt do Bratislavy, československé aerolínie takto zvážali Arabov do Piešťan. Aj peniaze, teda výplatu, náhradu za dovolenku aj prémiu ako pri riadnom ukončení kontraktu, dosť slušný balík. Ešte som zabehol do strojovne a rozlúčil som sa so Stephenom. Jemu jedinému som povedal o čo ide . Dal som mu veci, ktoré som vyfasoval od Ansalda pri príchode, montérky a kvalitné pracovné baganče.
Pred odchodom po polnoci som sa ešte stavil u šéfa. Poďakoval som sa, on mne tiež a na rozlúčku mi povedal. „Vy v tom vašom bloku o nás talianoch nakrúcate filmy a šírite povesť že sme tu samý mafián. Nie že by u nás mafia nebola, ale časom si aj vy vypestujete svoju a tu je už jeden z prípadov, ako to začína. A pre teba mám jednu dobrú správu. V Bolívii staviame podobnú elektráreň, po Novom roku ti ozveme. Ak budeš mať záujem.“
Vzhľadom k dnešným pomerom a udalostiam to boli slová priamo prorocké. Ráno som bol už v na letisku v Dubaji a na obed v Bratislave. Pri medzipristátí v Kuvajt City som videl na ropných poliach čierne fľaky, čo boli pôvodne ropné vrty vypálené v roku 1991 počas operácie Púštna búrka.
Z Bratislavy som zavolal domov. Všetci sa divili čo tam robím. Ale nakoniec sa mi uľavilo a bol som bol rád, že to takto dopadlo. Po Vianociach keď som si rozbiehal svoj biznis som jeden pondelok mal telefón z Janova, kde má Ansaldo sídlo. Talianskí technici s ktorými som robil na Mirfe mi volali či nemám záujem ísť do Bolívie, na ktorú som už pomaly aj zabudol. Veď keď ti na Slovensku povedia „ozveme sa vám“ zvyčajne to znamená koniec. Mal som záujem a tak som sa opýtal kedy je nástup. „Keď odletíš vo štvrtok, tak budúci pondelok nastupuješ“ .
Odletel som z Viedne do Ríma, odtiaľ do Buenos Aires a po formalitách na tamojšom vedení firmy cez Asunción do Santa Cruz v Bolívii. Víkend som strávil v Santa Cruz a v nedeľu večer som sa v mikrobuse, ktorý viezol pracovníkov z víkendu znovu do práce dostal na elektráreň v Entre Rios. V mikrobuse som sa zoznámil s niektorými budúcimi spolupracovníkmi. Ráno ma na elektrárni privítal malý sympatický mestic s pozdravom „nazdar, vole“. Volal sa Osvaldo Pascuale, študoval v Prahe, tak odtiaľ jeho rýdza bodrá čeština.
O pobyte v Bolívii možno nabudúce. Na rozdiel od Emirátov tu bola amazonská džungľa, kubíky hmyzu, všetko možné vtáctvo, jedovaté hady prvej triedy a neustále dažde, keď sa voda liala z mrakov päťdesiat metrov nad hlavou. Ale čo bolo najdôležitejšie, nebol tu Miro!
Tento dodatok o Bolívii je tu hlavne pre tých čo stále tvrdia že za komunizmu bolo lepšie. Ale vybaviť si takéto niečo za týždeň by bolo vtedy nemožné aj pre najtvrdšieho komunistu, pre odborníka by to trvalo štvrť- polroka a ja by som sa tam nedostal nikdy.
Zo Slovákov v Emirátoch nedostal nový kontrakt nikto, všetci sa vrátili domov a asi boli radi ako ja. Miro sa po mojom zmiznutí údajne vypytoval kde som, nikto nič skutočne nevedel a Stephen statočne mlčal. Miro sám neskoršie z Emirátov odišiel, zlé jazyky tvrdia že ho v skutočnosti vyhodili. Na Slovensku ho nanominovali na vysoký post v energetike, kde aj za ten krátky čas stihol urobiť zlú atmosféru (mám to od zúčastnených), pozri spis Gorila. Možno pri tom menovaní zavážili aj jeho posudky a referencie ktorými sa prezentoval. V ich falšovaní bol skutočný odborník.
