Asi sa nedajú aplikovať na všetkých a všetky situácie a nie sú ani priamo prenosné.A okrem iného sa budem venovať aj prístupu lekárov a zdravotníckeho personálu k pacientom. Aj to má vplyv na liečbu, lebo keď vás hneď pred ambulanciou sestra poriadne nase***, tak to asi ničomu nepomôže, skôr naopak.
Každému to funguje ináč, treba na to asi aj povahu. Mne to (zatiaľ) fungovalo takto... Duševná pohoda má na zdravie veľký vplyv. Záleží ale na tom, či je človek pracujúci v strese alebo zabezpečený dôchodca, ako mu fungujú (či nefungujú) telesné funkcie (alergie, sexualita, imunita, metabolizmus a čo ja viem čo), ako je na tom s nervami atď. Dali by sa o tom písať vedecké práce (aj sa píšu), ja sa tu zmienim len v zjednodušenej podobe o pár dojmoch zo svojho okolia a z vlastných zážitkov zo života, v ktorom mi rakovina vyplnila dnes už polovicu.
Moju prvú skúsenosť s rakovinou som popísal v článku https://ernestjezik.blog.sme.sk/c/471587/historia-atomky-a1-6-cast.html.
Ako sa na to teraz z odstupom 37 rokov dívam tak prístup aký sa mi osvedčil pri dvoch ďalších pokračovaniach podobnej diagnózy už asi fungoval aj vtedy.
HRUBÉ ČREVO
So štítnou žľazou som už odvtedy teda problémy už nemal a nemám dodnes. Akurát každé ráno jedna tabletka. Na problémy s rakovinou som už takmer zabudol, až keď mi v máji roku 2005 diagnostikovali podozrenie z rakoviny hrubého čreva. Predchádzal tomu prípad môjho švagra, ktorý zomrel na rovnakú diagnózu mesiac predtým. Patril k tým „pacientom“, ktorí sa hrdili tým že anai memajú zdravotnú kartu, že jakživ neboli u lekára a nejakú vážnejšiu nemoc pokladali za vlastné zlyhanie. Tesne pred smrťou už mal hrubé črevo skoro nepriechodné, čo znamená že o problémoch už dávno musel vedieť on aj jeho rodina a ignorovali ich alebo čo ja viem čo. Uvádzam to ako príklad že to síce mal tiež v hlave, ale naopak ako bolo treba na prežitie...
Neváhal som, podstúpil som „zaisťovaciu“ operáciu a už som problémy nemal. Ale zážitok v inej súvislosti ktorý som si z nemocnice odniesol si pamätám dodnes. Po operácii som neležal na pooperačnej miestnosti lebo bola plná, ale vedľa v poloprázdnej skoro nezariadenej izbe. Jednu sobotu doobeda tam náhle priviezli zraneného vodiča po autohavárii. Medzi moju posteľ a nosidlá zo sanitky dali jednoduchý paraván a cez to plátno som proti oknu videl všetko ako v tieňovom divadle.
Rodina niekde od Veľkého Krtíša išla na svadbu do Zvolena. Tesne pred mestom ich nabralo BMW s partiou ktorá sa vracala z flámu. Tým sa nestalo nič, ale starý favorit bez airbagov bol na šrot. Na každej sále v nemocnici bol jeden z havarovaných a chirurgov bol v tej chvíli preto nedostatok, tento tu spolu so záchranármi bojoval o holý život.
Kde sa hrabú americké seriály ako pohotovosť či Chicago hope. Partia ani nie dva metre vedľa mňa pracovala naplno, na zem pod plachtu lietali obaly z injekcií či neviem z čoho, stručné povely, odozvy, zvuk defibrilátora. Trvalo to skoro hodinu ako jeden diel tých seriálov. Nakoniec to skončilo neúspechom a chvíľu bolo ticho. Potom inventúra materiálu čo sa pri tej akcii použil včítane zberania a počítania obalov na zemi. Pri mojej hlave pri okne jeden z posádky fajčil so zakrvavenými rukami. Ani ma nevnímal a až keď si uvedomil že ho sledujem zahodil cigaretu a omluval sa mi. Zážitok bez ktorého som sa mohol zaobísť, ale už sa stalo. Ta snaha záchranárskej posádky, ktorá pracovala v akomsi tranze na neskutočný výkon ma fascinovala. Vedel som, že sa na nich možno spoľahnúť.
OBLIČKA
Môj pokoj netrval dlho. Po Veľkej noci 2008 som sa znovu dostal do mlynčeka. Prišiel som o jednu obličku a v zozname rakoviny mi pribudol tretí zárez. A k tomu sa pridal aj ďalší z druhej nadobličky, tá prvá odišla s obličkou.
Na chemoterapiu mi nasadili vtedy ešte pomerne nový prostriedok, syntetickú drogu ktorá ničí cievny systém vytváraný nádorom na vlastné zásobovanie. Drahé ako šľak. Pripravil som sa na to najhoršie, o chemoterapii som niečo vedel a nebolo to nič na čo by sa mal človek tešiť. Táto liečba mala tiež veľa vedľajších príznakov, bolelo všetko čo mohlo. Neviem to porovnať s klasickou chemoterapiou s toxickými látkami, lebo som ju nezažil, ale dalo sa to prekonať a keď som si už overil čo je to zač začal som si zvykať. Vychádzal som z toho, že bolesť je len pocit, snažil som sa ju pokiaľ možno nevnímať či ignorovať. Asi záleží od individuálneho prahu bolesti, ale mne sa to dosť dobre darilo. Venoval som sa ukončeniu mojich rozpracovaných plánov, teda ukončeniu vývoja malej veternej turbínky a hlavne dopísaniu kníh o histórii atómiek či ľahkého akčného sci-fi s názvom „Dlhý polčas rozpadu“, pozri moje články. Uvedomil som si že času už nie je nazvyš.
To písanie fungovalo dokonale, podarilo sa mi zabudnúť na okolitý svet a niekedy aj na bolesti. Horšie to bolo so spaním, nedalo sa. A pomaly sa strácala aj chuť do jedla až do štádia, že z každého jedla sa stával polystyrén. Našťastie nie som žiadny gurmán a tak mi to prekážalo najmenej. Vlasy síce zostali na hlave, ale behom prvého mesiaca som zošedivel. Ale aj tu som z toho vyšiel s ospravedlnením že veď po šesťdesiatke sú šediny už skôr na ozdobu.
Aké krehké je rozhranie medzi životom a smrťou som si uvedomil raz nadránom, keď som sa išiel do kuchyne napiť vody. Zobudil som sa asi o hodinu-dve ležiac na podlahe, skrútený od zimy. Zamdlel som ani neviem ako. A prišlo mi na um, že ak by som bol vtedy rovno zomrel, čo by to znamenalo? Asi nič. Ja by som o ničom nevedel, ráno by ma našli a tento článok by nikdy nevznikol. A desať nasledujúcich rokov čo som sa odvtedy ešte dožil (beriem to ako bonus) by pre mňa už neexistovalo.
PODVODÍCI a HYENY
V priebehu tej najtvrdšej liečby som od okolia dostával rozličné typy pomoci, najdôležitejšia bola podpora rodiny aj priateľov či lekárov z NOÚ, ale v jednom prípade som (v dobrom) dostal tip na zázračný prostriedok nazývaný „podkovičník“. Ja na také zázraky neverím- a v tom je myslím si tiež jeden kladný bod z môjho pozitívneho prístupu k medicíne, ale pozrel som si na internet. Nejaký „lekár“ z Dunajskej Stredy to predával za viac ako 50,-€ za fľaštičku, vyhýbal sa síce pojmu „liek“, ale výdatne propagoval jeho zázračné protirakovinové účinky. Mletá parazitná huba, zložením skoro čistá buničina nemala žiadne účinky a nebola vhodná na nič! Teda používam minulý čas, ale ono to ešte žije! Pozrite do Googlu !
Podobne aj pri mojej liečbe som si pozrel jednu diskusiu o tom prípravku ktorý som užíval. Bol v tej dobe ešte nový a ľudia sa naň veľmi vypytovali. Ja som mal po polročnej liečbe vynikajúce výsledky, metastázy z pečene o veľkosti pingpongovej loptičky po ročnej kúre zmizli a aj tie menšie v medzihrudnom priestore sa porúčali. Zapojil som sa do diskusie a povzbudzoval som. Ale aj v tej diskusii sa našiel (a asi je to pravidlom aj pri iných prípadoch) jeden, ktorý začal rozvíjať alternatívnu medicínu, spochybňovať odborné prístupy a ajhľa, propagovať už spomínaný podkovičník.
Som presvedčený, že aj dnešný právny systém dáva možnosti zákrokov voči podobným praktikám a podvodníkom. Len sa nevyužívajú a to aj vďaka pacientom. Každý má vo svojom okolí dosť príkladov o tom, ako sa topiaci chytajú slamky. A pritom vo veľa prípadoch ešte môžu nohami dočiahnuť na dno bez čakania na zázraky. Zlatý stredovek s derešmi a praniermi! Dnes by tam podvodníci či ľudské hyeny stáli v rade...
NEGATÍVNE PRÍSTUPY
Určite ste sa s tým stretli aj vy. Sedíte v plnej čakárni, Niektorí stoja pred dvermi ambulancie a prešľapujú tam s nejakým banálnym problémom. Sestra občas vykukne, povýšeneckým pohľadom pozrie ponad pacientov, tých pri dverách odkáže na to aby čakali a opäť zatvorí. Potom vyjde predošlý pacient a sestra do polootvorených dverí zakričí „Ďalší“.
Prvý prípad som popísal v blogu https://ernestjezik.blog.sme.sk/c/470479/objednanie-za-poplatok.html
Druhý prípad sa udial minulý piatok. Bol som objednaný na kolonoskopiu, nič príjemné, od stredy hladovka, ráno pred vyšetrením bola aj moja dosť slušná kapacita pozitívneho myslenia blízko nule. Hneď na úvod ma sestra zlostným zvýšeným hlasom upozornila, že nemám vyplnený nejaký dotazník s tým, že to predsa všetkým pacientom neustále pripomínajú, že je k dispozícii v čakárni a vôbec čo sme my pacienti zač, iba zdržujeme. Dotazník som pritom vyplnil už u obvodnej lekárky a viac som sa nestaral. Sestra mi strčila pod nos nový, ale nemal som pri sebe okuliare a aj od hladu som aj tak takmer nič nevidel. Nuž ma teda láskavo vyspovedala a zakrúžkoval tých pár políčok s formálnymi údajmi, ktoré sú väčšinou už zapísané v každej dokumentácii niekoľkokrát. Pointa spočíva v tom, že keby to urobila automaticky hneď namiesto tých zbytočných litánii tak by ušetrila polovicu zo svojho zbytočne spotrebovaného „vzácneho“ času a aj dojem by bol určite lepší..
Behom prehliadky sa lekár bavil so sestrami o banálnych veciach ako vy som tam ani nebol. Toto sa mi už stálo viackrát a vie ma to skutočne naštvať, ale v tej pozícii sa nedalo nič robiť. Podobne ako keď sa lekár polohlasom rozpráva s počítačom pričom sa ani neobráti na mňa a potom sa s pohoršením opýta „nepočujete“? O tom že by sa lekár predstavil či dokonca pacientovi podal ruku (!!!) u nás nechýrovať.
JE TO AJ V HLAVE
Pozitívny prístup k liečbe, dôvera k medicíne a podpora okolia je to jediné, na čom sa dá zakladať a čo môže zmobilizovať vlastné telo pomocou vlastnej mysle. Ľudia žijú v predstave, že ľudský organizmus je bezbranný. Je to pritom jedna obrovská chemicko-biologická fabrika ktorá dokáže vyprodukovať neskutočné množstvo super zložitých látok, aké by priemyselné technológie pri nízko tlakových a nízko teplotných podmienkach nikdy nezvládli. Som presvedčený, že telo má rezervy na zvládnutie vážnych až havarijných stavov. A práve vlastná myseľ pacienta môže aktivovať fyziologické procesy v tele či skryté podporné liečebné procesy, ktoré majú schopnosť chorobné stavy výrazne aspoň podporiť či dokonca zvrátiť. Iste, záleží aj na okolnostiach, šťastí či náhodách. A nakoniec, čo si budeme nahovárať, niekedy nepomôže nič.
Taký humorný príklad dôvery k liekom so zažil osobne. Pomáhal som pri vinobraní a jeden zo zúčastnených sa mi sťažoval, že má problémy s pečienkou. Bolo to na juhu a dotyčný to hovoril tamojším dialektom. „Mám problém, ale dali mi dobrý liek. Antabus volá. Len nemôž pri ňom piť, strašne zle robí. Ale na pečienku pomáha“ !!! Verím, že mu ten jeho prístup skutočne pomáhal.
Mám tu pred sebou knihu „Myseľ versus medicína“, kde autorka Lisa Rankin v podnadpise uvádza, že sú vedou podložené dôkazy o tom, že sa dokážeme vyliečiť sami. No, je to dosť odvážne až trúfalé konštatovanie. Sami niekedy nedokážeme vyliečiť ani chrípku. Ale určite môžeme k liečbe mysľou výdatne prispieť v pozitívnom aj negatívnom zmysle.
NESŤAŽOVAŤ SA
Aj sám pacient svojim prístupom vplýva na stav svojho okolia a to potom v spätnej väzbe zase na neho. Nie je dobré keď stále vzdychá a sťažuje sa či už na bolesti alebo osud, z čoho je deprimované aj jeho okolie a tak dookola. Ja viem, že sú to veci väčšinou skoro neznesiteľné a nedajú sa len tak potlačiť. Ale pri neustálom strachu nie je čas na príjemné veci !
Takže ešte raz. Toto nebol návod, skôr dobré rady vyplývajúce z mojich skúseností. Viera v dobro pomáha asi najviac.
