Pri havárii zahynuli dvaja pracovníci z obsluhy, postarší páni Libor Benda a Izidor Ferech. Ich pracovnou náplňou bol zhromažďovať nízko rádioaktívny odpad a odtransportovať ho na úložisko takýchto materiálov. Po havárii ich našli udusených na konci schodiska blízko únikového východu, ktorý však bol zamknutý a keby aj bol otvorený, ktovie či by im to pomohlo. Ale všetko je možné- viď prípad upratovačky pani Fančovičovej, ktorá sa z posledných síl doplazila k veľkým vrátam železničnej vlečky a cez špáru dýchala a tak si zachránila život.
Viem, 43. výročie nie je okrúhle. Ja si však tento deň pripomínam každoročne. Sám som šťastnou náhodou opustil tie nebezpečné priestory pár minút pred haváriou a keby som to neurobil, nemal by som šancu. A pri takýchto udalostiach ktoré sú mementom sa na nejaké okrúhle výročia nehľadí.
Mementom je aj to, že obidve obete zahynuli následkom hrubej nezodpovednosti vedúceho !manažmentu“ elektrárne. O potenciáli takejto havárie sa vedelo ešte pred spustením elektrárne pri tlakovej skúške v roku 1972, keď vedúci montáže od Škodovky dnes už nebohý pán Anderle na problém upozornil sovietskych poradcov aj vedenie EBO. Neviem či sa tá informácia dostala až k riaditeľovi, ale k námestníkom určite. Okrem revízie vtedy osadených zátok technologických kanálov sa neurobili žiadne účinné technické opatrenia! Tie by stáli drobné oproti následkom a škodám ktoré vznikli o štyri roky.
Príčiny havárie boli „vyšetrené“ podozrivo rýchlo s tým že išlo o „nepredvídateľné technické problémy“ !!! Boli „nepredvídateľné“ hlavne preto, že ich nikto jednoducho nepredvídal? Viem, že od vrcholných vedúcich v tej dobe sa nejaké analytické prístupy ani očakávať nedali, ale toto bolo moc. Na stopercentné odstránenie jednej z možných príčin pritom stačilo vymeniť komplikovanú a v konečnom dôsledku problémovú poistku skrutky za obyčajnú klasickú plechovú poistku s nosom v halierovej cene! A tvrdenie že „príčina bola od začiatku jasná“, ktoré vyslovila skupina odborníkov z atómky nebolo a dodnes nie je jednoznačne preukázané, tých príčin bol viac a mohli pôsobiť v rôznych kombináciách. Príčina smrti dvoch pracovníkov bola neskôr ešte aj bagatelizovaná s tým, že neboli dostihnuteľní na svojom pracovisku a podobne. Ich pracovisko bol celý primárny okruh od podlažia -21 metrov po +13 metrov, teda výškový ekvivalent desať poschodového domu. Z podlažia -21 metrov bol v tej konkrétnej situácii únik prakticky nemožný, aj keby zachytili prvé varovanie, Plyn CO2 je ťažší ako voda a najprv zapĺňal spodné podlažia. Na podlaží -10 metrov, kde mali obaja provizórne „sídlo“ bol zase taký hluk od vzduchotechniky, že tam nebolo počuť vlastného slova, tobôž chrapľavé reproduktory.
Po ukončení „vyšetrovania“, ktoré trvalo azda mesiac- dva nebol nikto obvinený. Na rozdiel od Černobyľa, kde išli obvinenia a tresty až na úroveň riaditeľa sa na A1 všetko veľmi rýchlo ututlalo. Vinníci boli pritom známi, pomenovaní, ale oni boli zároveň aj osobami, cez ktoré to ďalej neprešlo.
Kompletná história A-1 s detailnejším popisom tak, ako som ju prežil ja je popísaná v blogu
https://ernestjezik.blog.sme.sk/c/471249/historia-atomky-a1-1-cast.html a ďalších častiach.
K tomu dni sa viaže aj jedno moje osobné výročie o 5 rokov neskôr, 5.1.1981 som bol operovaný na štítnu žľazu. Jej porucha bola priamym dôsledkom popisovanej havárie a nikdy mi jej príčinu nikto nejako oficiálne nevysvetlil. Teda okrem varovania od vedúceho závodného zdravotného strediska že „rakovinu mi tu nespomínajte!...“
V Trnave 5.1.2019
