Chvíle radosti však netrvajú dlho a po zlomenom opätku, či odtrhnutom remienku, sa automaticky začína kolotoč plný administratívy a navyše v zahraničí.
A keďže ja nie som žiadna výnimka, prebehlo sedem mesiacov od výletu do Rakúska a na ceste na poradu so šéfom (zákon schválnosti stále platí) sa mi odlomil kúsok opätku. Okrem pár nepekných škrabancov a zazerajúcich pohľadov typu „načo to nosí, keď v tom nevie chodiť?“ som situáciu zvládla s ľahkosťou. Problém nastal v momente, keď moju reklamáciu rakúske predavačky odmietli s odôvodnením, že som predsa nakupovala v Rakúsku a u nich platí šesťmesačná záruka.
Keďže značkové high heels stoja asi toľko čo víkendový výlet do Paríža, zmieriť sa s názorom predavačiek neprichádzalo do úvahy. Po príchode z práce som sa rozhodla stráviť večer čítaním recenzií od žien s rovnakými skúsenosťami a po pár stránkach s nikam nevedúcimi radami ako „dievčatá, ešte môžete byť rady, neničte si chodidlá vysokými opätkami,“ som narazila na stránku Európskeho spotrebiteľského centra v Slovenskej republike (www.esc-sr.sk), kde hneď po otvorení stránky som si všimla vetu: „Kúpili ste si výrobok alebo službu v niektorej z krajín Európskej únie? Chcete ich reklamovať, no neviete ako a na koho sa obrátiť? Alebo máte iný spotrebiteľský problém? Poradíme vám.“ Hovorím si, veď nemám čo stratiť a hneď na druhý deň ráno si už prezerám kontakty s telefónnymi číslami.
Stačilo len pár úvodných viet k môjmu problému a okamžite bolo vidieť, že pracovníci Európskeho spotrebiteľského centra sa s touto problematikou stretávajú veľmi často. Oboznámili ma s možnosťou mimosúdneho riešenia môjho problému a to prostredníctvom podania sťažnosti cez pdf formulár, priamo na ich stránke. Keďže v tomto prípade nešlo len o samozvaných odborníkov na každú problematiku z nejakého internetového fóra, ušetrili mi kopu času.
Nechala som si vysvetliť o čo vlastne ide. V rámci členských krajín EÚ, na Islande a v Nórsku platí 24 mesačná záručná doba, zavedená európskou smernicou. Ide o zákonnú minimálnu záručnú dobu, čiže aj v prípade, ak by predávajúci chcel pozmeniť dĺžku tejto doby, môže ju len predĺžiť, nebude však môcť zúžiť túto lehotu na spomínaných šesť mesiacov.
Čo pre mňa znamenalo ďalší rad otázok typu „ a čo mysleli tou šesť mesačnou lehotou?“ Išlo len o ad hoc výmysel predavačiek, aby mi nemuseli vybaviť reklamáciu uplatnenú po siedmych mesiacoch od kúpy? Pracovníci z Európskeho spotrebiteľského centra ma informovali, že šesťmesačná lehota upravená predsa len je, avšak týka sa tzv. obráteného dôkazného bremena. V praxi to znamená asi toľko, že ak sa vada objaví do šiestich mesiacov od kúpy, dôkazné bremeno je v prospech spotrebiteľa a má sa za to, že ide o vadu existujúcu na výrobku už pri predaji. Možnosť uplatnenia nárokov po 6 mesiacoch od kúpy sa tým však nemení a mne stále zostáva 24 mesačná záručná doba. Takže hor sa s týmito poznatkami na ďalšie nákupy do rakúskych nákupných centier...
Tento blog je publikovaný v súvislosti s kampaňou, ktorú odštartovala Európska komisia za účelom zvýšenia povedomia európskych občanov o ich spotrebiteľských právach.
Romana Homolová
