Prvý polrok takmer za nami

Všetci to poznáme- čas, keď žiaci prinášajú domov polročné vysvedčenia a napäto očakávajú názory rodičov. Či už je to napätie spojené s radosťou z dobre podaných výkonov a ešte lepších učiteľských hodnotení, alebo sú to obavy späté so strachom z reakcií ľudí, ktorí sú za ne zodpovední.

Je mnoho detí, ktorých motiváciou nie je samotná túžba po zdolaní a splnení zadaných úloh alebo jednoducho túžba po poznaní nových vecí, ale ktorých hnacím motorom je len a len pohľad na tvár spokojného rodiča, prípadne odmena, nech už v podobe čohokoľvek. Neodškriepiteľnou pravdou ostáva, že ak sa v rodinách s takto motivovanými žiačikmi začne brať výborné hodnotenie ako samozrejmosť a dospelí "pozabudnú" prejavovať radosť z úspechov potomka, postupom času v dieťati záujem o učenie ochabne a bude sa utiekať k iným spôsobom (ktoré nemusia byť ideálne), ako si opätovne vydobyť stratenú pozornosť a pocity uznania.

Žiadnou výhrou nie je ani taký rodič, ktorý si prostredníctvom potomka spĺňa vlastné nedosiahnuté ciele z mladosti, pretože dieťa sa málokedy nadchne pre rovnakú vec ako jeho "predchodca", a preto dospelý skôr narazí na nezáujem z jeho strany, ktorý si nedokáže vysvetliť. Dieťa je v takomto vzťahu spútané a trpí, pretože takýto rodič má zvyčajne tendencie drobca s dobrým úmyslom (!) usmerňovať k svojim cieľom a zakazovať mu všetky ostatné (pre dospelého nepodstatné) činnosti, hoci dieťa môžu vnútorne obohacovať, a v ktorých sa možno chce v budúcnosti aj realizovať. Ľahšie ovplyvniteľní a bezradní jednotlivci sa nakoniec ideálom staršieho a zrejme aj skúsenejšieho podvolia a podľahnú jeho plánom o ich živote, silnejší a bojovnejší sa zachovajú presne opačne a i s nesúhlasom okolia si vydobyjú svoju ďalšiu cestu podľa vlastných predstáv. No v takomto prípade rodič len málokedy pochopí dôvod detského konania a väčšinou si takéto správanie vysvetlí ako neposlušnosť a nevďak, pretože si nedokáže priznať vlastnú chybu vo výchove, ktorou je práve nezmyselný nátlak na dieťa. Lenže komu niet rady, tomu niet pomoci a od takýchto nepoučiteľných ľudí (hoci aj rodičov) sa ich ratolesti neskôr dištancujú (taktiež z nevysvetliteľných príčin).

Naopak tí, ktorí tušia, že vysvedčením doma príliš nepotešia, majú počas tohto obdobia skôr obavy ako radosť. Veď ktorý rodič netúži po tom, aby bolo práve jeho dieťa v niečom výnimočné, jedinečné a najlepšie? A nie všetci sa dokážu povzniesť nad horšie výsledky potomkov a odpustiť si aspoň jednu z množstva výčitiek, s ktorými sa každý drobec vysporiada inak. Niektorí výčitky jednoducho ignorujú a nezamyslia sa nad ich obsahom, niektorí ich však prijímajú s ozajstnou ľútosťou z vlastného zlyhania (?) a dávajú si záväzky, že v tom ďalšom období sa určite posnažia viac, aby nedostatky odstránili. Iní ich zas prijímajú s oprávneným hnevom, najmä ak rodič vidí len veci, ktoré im nejdú práve najlepšie, no bohužiaľ neocenia tie, v ktorých vynikajú. Horšie je to v prípade, ak rodič o negatívnych známkach vopred netuší a odrazu sa naňho bez varovania zosypú ako lavína. Otázne je, prečo sa najčastejšie v takýchto situáciách ako reakcie a riešenia problému vyskytujú fyzické tresty, ktoré sú jednak zbytočne a prehnane kruté a ktoré aj tak nič nevyriešia. Vtedy je už len na dospelom, aby zistil, z akého dôvodu sa mu dieťa nepriznalo (možno práve zo strachu pred bitkou) a akú formu trestu zvolí. Niekedy je však pre školáka najťažší údel, ak to rodič ponechá na jeho svedomí, najmä ak vidí, že ho to skutočne mrzí a ľutuje, aké mal vysvedčenie. No vtedy by sa aj starší a skúsenejší dospelí mali zamyslieť nad tým, či bolo naozaj nad ich sily dozvedieť sa známky (napríklad aj priamo od triedneho učiteľa) skôr, ako by zažili taký nepríjemný šok.

Snáď vás tento polrok neprevalcuje, ale posilní do boja s tým nasledujúcim, pretože všetko závisí od pochopenia zo strany rodičov, ktorí najskôr tiež nie sú bezchybní, ale aj od osobnosti dieťaťa, od jeho úprimnosti a prístupu k školským povinnostiam.