" ...existuje jedno dievča, ktoré mi už pred dlhším časom veľmi prirástlo k srdcu. Býva však na druhej strane republiky. Spoznali sme sa naživo, odvtedy sme si však len písali, občas volali...po pár mesiacoch som s ňou bol na jeden deň, potom sme si zasa len písali. Asi rok a trištvrte sme sa nevideli. Po tom roku a trištvrte, keď sme sa stretli znova, na pár dní, sa rozhodne nedalo povedať, že by môj záujem o ňu bol menší než pred tým rokom a trištvrte. Myslím, že práve naopak... Potom sme sa zasa dlhý čas nevideli, len si písali, a znova sme boli spolu niekoľko dní, a znova určite s nie menším záujmom z mojej strany, než predtým a stále sme v kontakte aspoň cez písmenká, a stále mám záujem ju vidieť, byť s ňou, ak to je možné. Približne toľko ti poviem k môjmu záujmu, a jeho zmenám vplyvom času a odlúčenia. Pokiaľ je záujem skutočne úprimný (a takéto veci nezvyknem predstierať), tak sa nikto nemusí báť jeho straty z mojej strany. Nepatrím k ľuďom, ktorí iných zoberú, využijú, vyžmýkajú a odkopnú. Alebo ktorí iných používajú ako nástroj na dosiahnutie sebeckých cieľov, či aj len na zvýšenie svojho sebavedomia, aby si mohli povedať, že ´aj toto sa mi podarilo´... to nie som ja...
... začínam sa cítiť dosť bezradne a to ma privádza takmer až do zúfalstva. Chceš moje priznanie k tomu, že balamutím? Že nie som úprimný? Že si chcem len niečo dokázať? K tomu sa naozaj priznať nemôžem, pretože by som klamal a nebol úprimný...to nemôžem...nedokážem sa priznať k niečomu, čo nie je pravda, aj keby to možno trošku uľahčilo situáciu, ale....nemôžem...
Priznávam sa akurát k tomu, že si mi za ten krátky čas, čo sa poznáme, až príliš prirástla k srdcu... Priznávam sa, že ma niečo zvláštnym spôsobom núti chcieť byť s tebou... Priznávam sa, že ťa mám naozaj veľmi rád, a asi viac, ako je zdravé s ohľadom na vzdialenosť, v akej bývame... Priznávam sa, že...že ťa ľúbim - ako priateľku, kamarátku, na ktorej mi záleží, a ktorú nechcem nikdy stratiť...a ktorú v tejto chvíli možno práve strácam... Priznávam sa, že možno niekedy moje slová nie sú volené najvhodnejšie, a možno občas niečo, čo hovorím, prikrášlim, ale nikdy nie viac, ako to v tej chvíli práve cítim... Priznávam sa, že naozaj neviem, prečo moje slová vytvárajú dojem balamutenia, nie je to vedomé, a už vôbec nie úmyselné. Ak ten dojem niekedy vzbudzujem, tak ma to mrzí. Nesnažím sa a NECHCEM nikoho balamutiť , pretože ani neviem prísť na zmysel niečoho takého. Nedisponujem ani schopnosťou intrigovať, ani takým arzenálom presviedčacích možností, ako niektorí iní ľudia...
Priznávam sa ešte aj k tomu, že možno som sa v minulosti ku niektorým ľuďom nezachoval vždy férovo, a že som niekomu mohol aj ublížiť... Priznávam sa, že rovnako ako nikto iný, ani ja nie som dokonalý, bezchybný, a ani ja nemám úplne čisté svedomie, čo sa mojej minulosti týka, ale svoje chyby ľutujem, a snažím sa ich vyvarovať a neopakovať ich. Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré a moje chyby boli dobré snáď aspoň nato, že som sa z nich poučil, a dostal som za ne aj patričnú priúčku... Priznávam sa, že nech si spomínam akokoľvek, nenachádzam nič, v čom by som vedome klamal."
Dala som tento text prečítať viacerým ľuďom a všetci sme sa zhodli na jednej veci. Buď to písal človek, ktorý je fantastický klamár a vie sa vo svojich lžiach orientovať tak dokonale, že sa za každej situácie vynájde alebo je to človek mimoriadne úprimný a so srdcom na dlani, ako sa hovorí (a k tomu s básnickým nadaním). Čo si o tom myslíte vy?
(poznámočka: tento text a jeho obsah sa nevzťahuje konkrétne na moju osobu a nesúvisí so mnou)
