CANDY – takmer nám zomrel!
Často sme so susedami sedávali na lavičkách za blokom, kde sme si okolie troška upravili. Vysadili sme si novú trávu, kvety a medzi lavičky sme položili zámocku dlažbu. Každé popoludnie, keď sme už nemali doma čo na práci sme si uvarili kávu a preberali témy od varenia až k politike. Samozrejme, ako správne zvedavé a klebetné ženy sme nezabudli poohovárať aj niektorých susedov.
Medzi rečou prichádzali na rad aj zvieratká. Veď každá z nás nejaké doma mala. Dozvedela som sa, že jedná z mojich susediek má na záhrade malé šteniatka Novofundlanského psa, a tak sme sa rozhodli, že si jedno od nich kúpime.
To bolo radostí, keď sa detí vrátili zo školy a spolu so mnou ich vítala aj malá čierná chlpatá gulička s čiernými očami, ako uhlíky. Koloval z ruky do ruky a hneď si ho obľúbili.
Prišiel čas vymyslieť malej čiernej guličke meno. Mená sa hrnuli jedno za druhým, ako napríklad Dunčo, Max, Black a podobne. Pozerala som na tú malú guľu a napadlo ma, že sa bude volať Candy. Bol taký sladký. Deti odsúhlasili, takže nebolo treba losovať.
Spoločne sme mu pripravili miesto, kde mal spávať a do kuchyne sme mu položili dve misky.
Dohodli sme sa, že na druhý deň navštívime veterinára a dáme ho zaočkovať.
V ten deň sa všetko a všetci točili okolo Candyho, ktorý vyzeral, ako plyšová hračka.
Keď bol čas ísť do postelí nelúčili sa už len so mnou, ale aj s Candym.
Prekvapilo ma, že pri každom dotyku kňučal. Prehmátala som mu bruško, ale neprestával kňučať. Hneď mi bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Tak žalostne sa pozeral, akoby chcel povedať, že ho niečo bolí, ale nemohol.
Detí už nemali úsmev na tvárach a stále vraveli- „chudáčik“!
Nedalo mi to. Vedela som, že niečo nie je v poriadku a i napriek pokročilej hodine som zavolala jednej veterinárke, ktorá napodiv neodmietla poskytnúť pomoc malej, sladkej plyšovej guličke.
Kým prišla držala som Candyho na rukách a detí stáli okolo a hladkali ho. V očiach mali o neho strach. Candy stále nariekal a my sme nevedeli prečo.
Konečne dorazila veterinárka, prezrela Candyho a pozorne ho celého prehmatala.
Detí nechceli ísť do postelí, kým sa nedozvedeli, čo Candymu je. Stále sa pýtali, či neumrie.
Po chvíľke pozorovania pichla veterinárka Candymu dve injekcie a asi hodinu sme čakali na reakciu.
Zdalo sa, že sa už veľmi netrápil, ale na dotyk reagoval rovnako, ako predtým. Veterinárka vravela, že je to zdúvanie. Mali sme ho len prvý deň a nič okrem mlieka nedostal. Vraj mohol zjesť niečo tam. Ale to bolo v tejto chvíli jedno. Trebalo ho z toho dostať, aby sa chudáčik netrápil.
Keď veterinárka odchádzala nechala nám päť striekačiek naplnené nejakým liekom. Na každý deň jednu. Dodala však, že sa z toho nemusí dostať, ale ak prežije túto noc, tak bude v poriadku.
Zaplatila som dosť vysokú cenu za vyšetrenie, ale s porovnaním záchrany malej čiernej guličky, to bola tá najnižšia cena.
Keď som detí ukladala do postelí plakali a pytali sa, či bude Candy v poriadku. Povedala som, že bude a nech sa neboja, že ja na neho dám pozor. Upokojili sa a zaspali.
Čo som deťom sľúbila, to som aj dodržala. Veď aj mne bolo Candyho veľmi ľúto. Šteniatka sú ako malé detí. Uložila som ho vedľa svojej postele, masírovala mu bruško. Zdalo sa, že mu to robilo dobre, pretože, keď som prestala a na chvíľku si zdriemla začal vydávať pískľavé zvuky. Tak som ho masírovala ďalej.
Ráno, keď som detí prebúdzala do školy ich prvá cesta viedla k Candymu. Privítali sa a celkom sa zdalo, že je v poriadku. Keď ich videl začal vrtieť chvostíkom. Bol z toho najhoršieho vonku. Mali sme obrovskú radosť. Detí odchádzali do školy s úsmevom na tvárach.
Po piatich dňoch sme navštívili veterinárku, ktorá potvrdila, že sa vyliečil. Zaočkovala ho a hneď mu vystavila aj očkovací preukaz.
Od tej chvíle sme navštevovali len ju. Urobila to najkrajšie gesto, keď prišla v neskorých hodinách a po pracovnej dobe zachrániť nového člena našej rodiny.
Všetky peniaze sveta nenahradia radosť, ktorú sme mali z Candyho vyzdravenia.
