Choroba, ktorá (ne) môže zabiť!
Všetko sa to začalo, keď mala moja dcéra tri mesiace. Ako každé ráno som ju okúpala, pomasírovala detským olejom, vyčesala kohútik a nakŕmila Sunárom. Kým som upratala špinavé vecí a hygienické potreby oprela som ju do vyvýšenej polohy, aby si odgrgla, ale nespúšťala som z nej očí. Malé detí sú nevyspytateľné a ona bola živé striebro. Stále musela so sebou narábať a všetko ju zaujímalo. V to ráno však nie.
Len ležala opretá a nehýbala sa. Nešermovala rúčkami, ako zvyčajne. bolo mi to podozrivé, ale myslela som, že je to únavou z jedenia. Malé detí sa niekedy riadne zapotia, kým vypijú mliečko z fľaše. Ubehlo už niekoľko minút a ona sa nehýbala, len sem tam otočila hlavičku tým smerom, kde som v tej chvíli bola ja. Prihovárala som sa jej. Nevedela som, čo sa deje, len som si všimla, že ťažko dýcha. Aj to som v tej chvíli pripúšťala, veď bola riadna buchtička a ja som myslela, že je to tým. A vôbec neplakala. Po čase som však už bola nervózna, že neviem, čo sa s ňou deje. Stále ťažko dýchala. My mamy to máme ťažké, kým naše detí začnú rozprávať a vedia nám povedať, čo ich bolí a trápi. Nedalo mi to, bola som nespokojná, a tak som ju obliekla a šla k detskej lekárke.
Bol to ten najlepší nápad, aký som mala. Lekárka ju prezerala, popočúvala a usúdila, že nemá žiadne prechladenie, ani zápal, ale že veľmi ťažko dýcha. Počúvala ju dlho, kúsok po kúsku až som bola viac a viac nervóznejšia. Už som vedela, že niečo nie je v poriadku a mala som strach. V tom lekárka povedala sestričke, aby pripravila nejakú injekciu, na ktorej názov si už nespomínam. Pichla ju mojej dcére a povedala, že ju môžem obliecť. Sadla si za stôl a začala niečo písať do zdravotnej karty. Bola som nedočkavá a tak som sa spýtala, čo mojej dcére je. Poprosila ma o strpenie, že mi hneď všetko vysvetlí a povie, čo budem musieť spraviť. Určite je to vážne pomyslela som si. Mala plakala, tak som ju vzala na ruky a snažila upokojiť. Utíšila sa v náručí kolísaním, až kým nezadriemkala. Lekárka mi začala vysvetľovať, čo sa s mojou dcérou deje. Vravela, že sa jej upchávajú dýchacie cesty a preto tá injekcia a ešte ich niekoľko dostane. Každý deň jednu.
Ubezpečovala ma, že to nie je nič vážne, a že sa nemusím obávať. Ale ja som sa bála! Mala som obrovský strach. Doktorka bola dobrá a poznala som ju. Veď som k nej chodievala už niekoľko rokov. Dôverovala som jej. Takže mamička prídete zajtra, všetko bude v poriadku! Od tej chvíle už nič nebolo v poriadku. Vždy som mala strach a často som dcéru kontrolovala, či správne dýcha. Keď spala dlhšie ako zvykla, už som bola v izbe a sledovala jej dýchanie. Na injekcie sme chodili štyri dni. Dýchanie sa upravilo, ale zdravotný stav mojej dcéry sa zhoršoval. Od tej doby bola často chorá. Mávala zápaly priedušiek a dýchacie cesty sa často upchávali. Musela brať lieky, ktoré je rozťahovali dýchacie cesty. Návštevy u lekárky sme absolvovali raz – dvakrát do mesiaca a zakaždým moja dcéra dostala antibiotika. Ešte nestihla dobrať jedny a už dostala ďalšie nakoľko prvé nezaberali, ako mali. Robievali sa odbery krvi, ktoré neboli najlepšie a ukazovali na nejakú chorobu v tele, ale nedalo sa presne určiť akú. To bol prvý rok!
Stáli sme sa pravidelnými návštevníčkami u lekárky. Zdravotný stav sa však nezlepšoval a lieky boli dennodennou súčasťou pred jedlom, alebo po jedle. Navštívili sme niekoľkých odborných lekárov a každý sa zhodol na tom, že detí do troch rokoch života zvyknú byť takto choré a potom ich to prejde. U nás v rodine bronchitída bola. Ja sama som ňou ako dieťa prechádzala. Neostávala mi nič iné len veriť, že moja dcéra bude v poriadku.
Druhý rok bola na tom oveľa horšie. Stalo sa, že aj mesiac a pol užívala antibiotika a mnohé ďalšie lieky. Bolo jedno aké ročné obdobie bolo. Bola chorá celý rok. Dostala rýchlo každú chorobu a to dýchanie sa nezlepšovalo. Navonok živé dieťa, ktoré nevyzeralo byť choré. Šantivá, roztopašná, nezbedná, ale tiež veľmi chorá! Venovala som jej všetok svoj čas. Nenechávala samú, alebo s niekým iným. Strach, že by sa jej mohlo niečo stať, mi to nedovolil. Neustále som myslela na to, čo sa môže stať. Keď bola chorá prebdela som pri nej celú noc držiac ju v náručí. Neplakala ani keď mala vysoké horúčky, takže ju bolo ťažké kontrolovať podľa plaču. Bola veľmi dobré dieťa.
Nevedela som pochopiť, prečo je taká chorá celý rok. Veď tehotenstvo aj pôrod prebehli v poriadku. Zo strachom som prežila aj druhý rok. Stav sa však nestabilizoval. Všetko pokračovalo a niekedy to bolo oveľa horšie. Musela som nocami navštevovať nemocnicu a pohotovostnú službu, keď dostala vysoké teploty a ani zábaly nepomáhali. Stavalo sa to častejšie a častejšie. Dostávala lieky bez ktorých by sa jej dýchalo stále horšie. Musela som sa s jej zdravotným stavom zmierovať, ale to sa nedalo a v duchu som sa pýtala, čo ma ešte čaká.
Okrem nej som mala ešte dve dcéry, ktoré nepocítili rozdiel. Ľúbila a starala som sa o všetky rovnako. Len im bolo treba vysvetľovať, že ona je chorá a musíme na ňu dávať väčší pozor. To, že sa jej venujem niekedy viac neznamená, že ju mám radšej. Myslím, že to pochopili, i keď sa ma častejšie pýtali, či aj ich mám rada. Pravdaže bála som sa o všetky rovnako. Po treťom roku už nemalo význam čakať, či sa stav zlepší, alebo nie. Bolo treba konať.
Požiadala som lekárku, aby ju poslala na odborné vyšetrenie. V tom čase už začínali byť choré aj ďalšie dve dcéry. S dýchaním však problémy nemali. Časté zápaly priedušiek, tak lekárka rozhodla, že pošle na imunologické vyšetrenie všetky. Vtedy sa začal kolobeh vyšetrení z ambulancie do ambulancie. Z pohotovosti do nemocnice a dookola. Dve dcéry boli so zdravotným stavom na tom dobré. Ale chodievali na vyšetrenia kvôli chronickej bronchitíde. Najmladšia mala zdravotný stav oveľa horší. Navštívila som imunologickú ambulanciu kam ma lekárka poslala. Po mnohých otázkach na ktoré som musela odpovedať, som sa dozvedela niečo viac, ako počas tých troch rokoch.
Dozvedela som sa, že moja dcéra dostane sprej Intal, ktorý jej bude pomáhať s dýchaním. Okrem toho všetky dcéry dostali Rybomunil, ktorý im mal upraviť odolnosť v organizme, nakoľko mali slabí imunitný systém. Chodievali sme každý mesiac na kontroly. Kým dvom dcéram Rybomunil pomohol, najmladšej nie. Naďalej bola chorá a mala dýchacie problémy. Jej choroba znamenala zmeny v našich životoch. Nesmeli sme používať ostré vône a postreky v byte. Museli sme zmeniť hygienické potreby a prášky. Taktiež sme museli vylúčiť niektoré potraviny, ktoré jej znemožňovali dýchanie. I keď nastúpila do škôlky, často v nej chýbala. Lieky jej nepomáhali a tak dostávala stále silnejšie. Na nejaký čas musela prestať chodiť do škôlky, pretože sa tam nesmeli učiteľky podávať takéto lieky.
Štvrtý rok bol jeden z najhorších. Časté nočné návštevy v nemocniciach a prebdené nocí s rukou na dcérinej hrudi. V tom čase sa vykonalo niekoľko vyšetrení, kde sa zistilo, že moje dieťa má vrodenú astmu. To ma však veľmi prekvapilo. Nevedela som o nikom, kto by mal z rodiny astmu. Bolo mi vysvetlene, že ju mohol mať niekto pred niekoľkými pokoleniami a ona bola tá, čo ju zdedila. Bolo to strašné. Neustály strach. Odriekanie a vysvetľovanie prečo nemôže to, čo môžu iné detí. Keď bolo horúco a vysoké letné teploty nemohla zmrzlinu, studené malinovky, dovážané ovocie a nevedela pochopiť prečo? Bolo mi jej veľmi ľúto, ale nemohla som urobiť opak.
Spyrometria stále upozorňovala na slabé dýchanie, kožné testy zasa alergiu na všetko. Dokonca aj na rastliny a stromy, trávu a hlavne na bodavý hmyz. Jedným slovom, nemohla nič! Dostala proti tomu aj vakcínu, ktorú nebolo ľahké podávať. Zakaždým, keď bola chorá bolo potrebné vakcínu prerušiť a po vyzdravení sa vrátiť späť o dva týždne. Boli to najhoršie mesiace plné strachu, plaču a obáv. V ten rok sa doktorka rozhodla, že jej prospeje liečenie v tatrách a tak sa všetko okolo toho vybavilo, predpísali sa lieky a po dvoch mesiacoch bol už známy dátum nástupu na liečenie. Bola práve zima a v tatrách oveľa viac snehu a chladu. Po dvoch dňoch tam ostala najmladšia chorá a celý pobyt preležala. Stav sa jej tam zhoršil možno tou zimou a chladom. Na ďalší rok už šli na liečenie do štósu a to v letných mesiacoch. Nebolo to však o nič lepšie. Bola na prírodu alergická. Taktiež tam veľa času preležala. V domienke, že sa ich zdravotný stav zlepší navštívili liečenie ešte dva roky po sebe. Vždy však bola chorľavá a antibiotika musela brávať aj tam, čo nie veľmi bolo dovolené.
Dve dcéry boli na to z roka na rok lepšie. Jej sa stav zhoršoval. Musela preč z predškolského zariadenia. Nemohla chodiť do kolektívu a tak som s ňou ostala doma. Je pravdou, že takmer málo chodievala medzi detí. Keď nebola chorá bola ako každé dieťa. Nik by nepovedal, že trpí nejakou chorobou. V prvej triede vynechala kvôli ochoreniu 400 hodín. V druhej triede približne rovnako a v tretej triede pol roka chodila do školy individuálne, len na preskúšanie. V škole sme sa stretávali s nepochopením učiteliek a posmeškami detí, keď musela užívať spreje aj v škole. Boli chvíle, keď do školy nechcela ani chodiť.
Nehnevala som učiteľky, veď aj ja som sa na začiatku všetko o tejto chorobe musela učiť a spoznávať prístroje a lieky a podávať spreje. Mrzelo ma však len to, že nevedeli vysvetliť iným deťom, že je dôležité aby sprej používala pre jej život. Časom sme sa s tým zmierili a ja som dcére vysvetlila, že sa smejú pretože tomu nerozumejú a nechápu prečo je dôležité, že musí užívať sprej. Neskôr lekárka zvýšila dávky tak, aby nemusela spreje používať v škole. Obmedzenia v pohybe a strave mala naďalej.
Dcérin zdravotný stav sa stabilizoval v jedenástom roku života. Už nie je tak často chorá, a môže mnohé vecí, ktoré mala zakázané. Avšak s mierou. Jediným postrachom je hmyz a tomu sa niekedy nedá ubrániť. Teraz sme rady, že je v poriadku, ale ten strach tu stále je. Sú dni keď je nutné spreje podávať a taktiež pri každej chorobe. Vďaka doktorke, ktorá naozaj vynaložila veľa námahy, aby nás uchránila pred najhorším. Astma je choroba, ktorá zabíja, ak nie je pod kontrolou. Nedá sa vyliečiť, ale dá sa s ňou žiť. Musíme jej však porozumieť.
