Čo skrýva duša osamelého človeka

Ľudia nezomierajú len cudzím zavinením, alebo vlastným, či chorobami. Stáva sa, že niektorí ľudia zomierajú aj zo smútku za milovanou osobou, zomierajú   vo chvíli, keď je smútok tak intenzívny, že im srdiečko praskne a je všetkým slzám a smútku koniec. Sami seba presviedčajú, že to zvládnu, že čas všetko vyrieši a oni zabudnú na všetko utrpenie, ktoré ich trápi, ale nie je to tak.Snažia sa zamestnať trikrát viac, aby nemali čas myslieť na smútok, ktorý im po častiach zožiera vnútro. Unaviť sa a každý večer vyčerpaný únavou sa   zvaliť do postele a v tej sekunde zaspať, aby nemali možnosť spomínať na chvíle, aké bolo kedysi krásne zaspávať v jeho náručí. Už ani nevnímate čas, nesmejete sa, už ani neplačete, len prestávate žiť a spolu s Vami aj láska, ktorú ste miesto rozvíjania udupávali v srdci a nedovolili nikomu, aby doň vošiel a oživil ho zo sklamania a odchodu osoby, pre ktorú bilo dňom aj nocou. Všetko, čo vám ho pripomína dáte z dohľadu. Prestávate vnímať vecí okolo seba tak, ako ste to robili spoločne. Zmeníte svoj výzor, myslenie, štýl hudby a už nepozeráte filmy, ktoré by vám ho pripomínali. Nekupujete si oblečenie vo farbe, ktorá sa mu páčila a ste presvedčení, že práve to Vám pomôže zabudnúť na večery strávené spoločne držiac sa za ruky, na noci vášne a túžby, na objatia a ranné prebúdzanie sa, keď prvé čo vaše očí uvideli bol pravé on. A zrazu sa nekonečne dlhý čas ukladáte do postele a vedľa Vás je polovica prázdna a nie je tam nik, kto by Vás objal, dal bozk na dobrú noc a ráno Vás bozkom prebúdzal.Prichádzate do bytu, kde Vás nik nevíta, nepýta sa, ako ste sa mali, a či Vás niečo trápi. Nemáte  sa s kým podeliť o svoje pocity, radosť. Nemáte komu pošepkať do uška,   ako veľmi ho milujete, a ako veľmi ste radi, že je s Vami. Ale nie je a vy sa pýtate prečo? Žiadne prosby, slzy Vám nepomohli navrátiť tú lásku, aká sa   medzi Vami odohrala a vy viete, že už sa nikdy nevráti, už Vás nikdy neobime a nepovie, ako Vás miluje. Urobíte jednu chybu, za ktorú zaplatíte najvyššiu daň, akú len môžete zaplatiť a ostane Vám len beznádej a jediný spoločník samota. Samota, ktorá i keď je jediná Vaša spoločníčka zabíja vo Vás každú aj tú najmenšiu šancu na život. To nie sú depresie, to je nekonečná láska, ktorú vo svojom srdci máte, láska, ktorá Vám nedovolí myslieť na budúcnosť a patrí len človeku, ktorý Vám nedokázal odpustiť, človeku, ktorý hrdosťou zabil všetko krásne, čo bolo a mohlo nasledovať. Človeku, ktorého aj napriek tomu nepostávate milovať a nemôžete bez neho žiť. Spomínate si na prvé stretnutie, na prvé pohľady, prvé objatia a prvé bozky. Na prvé dotyky, ktoré stále cítite na svojom tele. Na chvíle   nekonečných rozhovorov, o plánoch do budúcnosti. Počujete jeho hlas, smiech a nezabudnete na očí, ktorými sa na Vás díval   a prezrádzali, že ste jediná v jeho srdci. Ako dlho vydržíte, kým si uvedomíte, že toto nie je život po akom ste túžili. Ako dlho bude trvať, kým sa rozhodnete, že samotu opustíte a konečne nadíde čas, keď už nebudete premýšľať, spomínať, trápiť sa a plakať? Ako dlho dokážete čakať na chvíľu, keď sa rozhodne odpustiť Vám a prísť a povedať, že Vás miluje a už nikdy neopustí? Zázraky neexistujú viete to a spoločne s minulosťou zomierate aj vy. Koniec jedného príbehu je začiatok príbehu druhého, v ktorom sa história zopakuje, kde   láska dokáže zabiť.